Zápisník – týždeň
45 / 2014
Súčasnej
ukrajinskej kríze sme sa už v PriestorNete venovali a predpokladám,
že sa jej ešte venovať budeme, keďže je to problém, ktorý by nás mal zaujímať.
V nadväznosti na to treba uvažovať aj o slovensko-ruských vzťahoch,
respektíve o vplyve Ruska na stredoeurópsky priestor.
Ján Čarnogurský publikoval v novom čísle štvrťročníka Impulz
(2/2014) článok s názvom Ukrajina,
Rusko a južné hranice Slovenska, prinášajúci osobitý pohľad na uvedenú
problematiku. Viaceré myšlienky v ňom obsiahnuté stoja za pozornosť
a vážnu úvahu. Aspoň krátko sa pri nich pristavím.
V úvode autor
konštatuje, že udalosti na Ukrajine sa naďalej dramatizujú, čo pravdepodobne
signalizuje nastávajúcu zmenu geopolitických pomerov v strednej Európe.
Rusko už prekonalo nemohúcnosť, do ktorej sa dostalo po rozpade Sovietskeho
zväzu, jeho terajšia sila mu dovoľuje zasahovať do medzinárodných vzťahov, čo
môže mať aj pozitívny dopad: „Skutočnosť
je taká, že v súčasnosti je Ruská federácia obhajcom tradičných
kresťanských aj našich hodnôt viac než je EÚ alebo USA.“
Slovensko by nemalo
prebiehajúci vývoj a črtajúce sa zmeny ignorovať. Situácia si vyžaduje,
aby sme nešli proti Rusku, namieste je zdržanlivosť, „pretože hra ešte nie je dohraná“. V skutočnej kríze sa na
právnu teóriu nedbá: „Zostávajú reálne
záujmy jednotlivých štátov a ich sila. Pri takomto posudzovaní nášho
členstva v NATO a EÚ si musíme uvedomiť, že v NATO nemáme
žiadneho skutočného spojenca, ktorý by bol ochotný sa za nás reálne zasadzovať.
To isté sa dá povedať o EÚ... Maďarsko svojím plačom nad Trianonskou
dohodou dáva najhlasnejšie najavo, že ak by sa súčasné medzinárodné zväzky
oslabili, uplatní voči nám územné nároky. Západ nás nikdy nebude brániť, ak to
nebude identické s jeho vlastnými záujmami.“
Čarnogurského slová
sa zrejme mnohým budú zdať tvrdé, nemiestne či pesimistické, ale ich priamosti
a logickej jasnosti je ťažké protirečiť. Čo z toho vyplýva? Mali by
sme sa usilovať (presnejšie: naši politickí predstavitelia) o čo najlepšie
vzťahy s Ruskom: „Vytvorila sa
historicky ojedinelá situácia, keď Slovensko a Maďarsko budú súťažiť
o priazeň a podporu Ruska.“ Pritom si treba uvedomiť, pripomína
autor, že „ruská politika je chladne
veľmocenská“ – podporu z jeho strany si musíme nejakým spôsobom
zaslúžiť.
Ako čítame ďalej,
slovenská politika môže vychádzať zo zhody záujmov Slovenska a Ruska
v podstatných otázkach, pretože ani Rusko nemá záujem na zmene hraníc
v našej oblasti. Z tohto aspektu každé naše vojenské angažovanie sa
v zahraničí škodí našim záujmom (podobne vojenské základne iných armád na
našom území). Napokon, autor uzatvára: „Pri
obrane etických hodnôt na medzinárodnej scéne by Slovensko malo otvorene
podporiť Rusko tam, kde Rusko chráni hodnoty, ku ktorým sa hlásime aj my.“
Predmetnú úvahu
Jána Čarnogurského považujem za užitočnú. Azda pomôže zobjektívniť našu
celospoločenskú, respektíve celonárodnú diskusiu o ďalšom smerovaní
Slovenska. Otázkou je, či sa takáto diskusia vôbec rozvinie. Prekonáme
ľahostajnosť a cynizmus doby? Nadobudne naša politika konečne aj štátnický
rozmer?
Ján Maršálek
::
Súvisiace:
::
Predchádzajúca stránka
Zápisníka: Veriť je ťažké, ale vznešené
::
Na stránke Protiproud.cz som natrafil na bonmot:
OdpovedaťOdstrániťJe mnoho spôsobov, ako dostať ruského medveďa z brloha, ale ani jeden, ako ho dostať naspäť.
ZAČIATOK:
OdpovedaťOdstrániťVôbec neprekvapuje, že EÚ pod silným politickým nátlakom USA sprísnila sankcie voči Krymu. Dalo sa to čakať. Predĺžené ruky amerického Bieleho domu hrajú z pozadia bábkové divadlo a manipulujú európskymi politikmi podľa vlastných predstáv. Stále slýchame tie reči amerických politikov o okupácii Krymu Ruskom. Veľká škoda, že Američania si nikdy neupracú pred vlastným prahom. Že nehovoria o donebavolajúcich zločinoch Spojených štátov amerických.
Keď sa nedávno rozhodlo o pripojení Krymu k Rusku, nevdojak sa vnucovali paralely so srbským Kosovom. Krym sa odtrhol od Ukrajiny a vrátil sa k Rusku, ku ktorému patril od roku 1783 do roku 1954, kedy ho Nikita Sergejevič Chruščov podaroval svojím ukrajinským rodákom. Naproti tomu Kosovo bolo odtrhnuté od svojej materskej krajiny, Srbska, z vôle amerických predstaviteľov. Zásadný rozdiel je v tom, že kým Kosovo bolo po stáročia srbské a jeho odtrhnutie od Srbska dodnes vyvoláva vážne pochybnosti, Krym nikdy nebol ukrajinský. Keď chcel Západ, predovšetkým najagresívnejšia imperialistická superveľmoc sveta, Spojené štáty americké, prinútiť „neposlušné“ Srbsko zriecť sa vlastného posvätného územia, Kosova, použil násilie toho najhrubšieho zrna. Lietadlá NATO bombardovali zvrchovanú slobodnú krajinu v srdci Európy. Americkí jastrabi nedokázali odolať neodolateľnému pokušeniu zabiť jednou ranou hneď niekoľko múch – zbaviť sa nenávideného Miloševića, oslabiť vplyv Rusov na Balkáne, rozoštvať slovanské národy, demonštrovať pred svetom svoju vojenskú silu, zbaviť sa nadbytočných zásob zbraní a munície, precvičiť vojenských pilotov priamo v boji, vytvoriť si nástupište pre prípadné vojnové operácie priamo uprostred Európy, získať tučné zákazky pre americké zbrojárske koncerny, vybudovať na Balkáne obrovskú vojenskú základňu – toto všetko boli pre nich priveľmi lákavé pohnútky. Navyše vojnový konflikt pomohol Billovi Clintonovi vylepšiť si pošramotenú povesť po jeho afére s Monikou Lewinskou. Aby však reputácia USA pred svetom priveľmi neutrpela, Američanom sa podarilo zastrešiť vojnový konflikt pod štítom NATO. Zodpovednosť za vojnové zločiny sa takto roztrieštila na viacero zúčastnených štátov.
POKRAČOVANIE:
OdpovedaťOdstrániťTento vojnový zločin však zaplatilo svojimi životmi niekoľko tisíc Srbov. Krajina prežila 38-tisíc bojových náletov. Ich cieľom boli školy, obecné úrady, nemocnice, husto obývané mestské štvrte, kultúrne inštitúcie, kostoly, stredoveké kláštory, TV vysielače, diplomatické budovy, ba aj civilné obyvateľstvo krajiny. Škody dosiahli stovky miliárd dolárov. Agresori sa dopustili evidentných vojnových zločinov. Použili napríklad kazetové bomby, ktoré medzinárodné dohody zakazujú. Jednou z obetí sa stala trojročná Milica Rakić. Dievčatko práve sedelo na nočníku v kúpeľni bytu svojich rodičov, keď jej 17. apríla 1999 večer kazetová bomba vyhasila život. Barbarstvo civilizovaných barbarov zo Západu nepoznalo hraníc. Horeli domy, kostoly, nemocnice... Horeli aj ľudia. Na cestujúcich z medzinárodného rýchliku Skopje-Belehrad po nálete jedného amerického pilota horeli šaty a oni sa zaživa upiekli vo vlaku. Celkovo zahynulo 55 ľudí. Americkí barbari vlastne nie sú o nič lepší ako tí moslimskí v Iraku a Sýrii. Kým moslimskí teroristi odrezávajú nepriateľom hlavy, Američania spaľujú civilných obyvateľov znepriatelených krajín zaživa. Ťažko povedať, čo je barbarskejšie. Ešte rozsiahlejší masaker spôsobili letci NATO útokom na kolónu albánskych utečencov, pri ktorom umrelo 75 ľudí a viac ako 23 ich bolo zranených. To bolo to „humanitární bombardování“, o ktorom toľko bľabotal choromyseľný klamár a nevyliečiteľný alkoholik Václav Havel, nedávno zosnulý bývalý český prezident. Vojnové zločiny Západu v Srbsku nikdy neboli potrestané, vojnoví zločinci Bill Clinton, obaja americkí prezidenti Bushovci, Dicka Cheney a mnohí ďalší nikdy nestáli pred vojenským tribunálom v Haagu. Ak by malo Rusko použiť na Kryme západný scenár, ruské lietadlá by bombardovali ukrajinské školy, obecné úrady, nemocnice, husto obývané mestské štvrte, kultúrne inštitúcie, kostoly, stredoveké kláštory, TV vysielače, diplomatické budovy, vlaky, atď. Používali by zakázané zbrane, ktoré by zabíjali bezbranné ukrajinské deti, ba zaútočili by aj na civilný vlak a zaživa v ňom upálili cestujúcich tak, ako to urobili Američania v Srbsku. Nič také sa v prípade Krymu však nestalo. To však nebráni politikom Spojených štátov amerických a ich západných spojencov kritizovať Rusko za jeho postup. Zločinec kričí: „Chyťte zločinca!“ Je to typický príklad cynizmu a pokrytectva toho najhrubšieho zrna.
ZÁVER:
OdpovedaťOdstrániťZaiste nie je dôvod idealizovať súčasné Rusko, ani jeho prezidenta Vladimíra Putina. Je to imperiálna veľmoc, ktorá má ambície znovu zaujať post superveľmoci, rovnocennej s doposiaľ najsilnejšou superveľmocou sveta, USA. Pri tom sa dejú aj chyby. Lenže táto krajina pod vedením Putina postavila svoju existenciu na nezlomných kresťanských koreňoch. Zvrhlosť a degenerácia Američanov a ich západných spojencov je, zdá sa, súčasnému Rusku úplne cudzia. Odtrhnutie Krymu od Ukrajiny zaiste nebolo najšťastnejším riešením situácie v tomto regióne, ale rozhodne nebolo takým bezprecedentným porušením medzinárodného práva, ako krvavé odtrhnutie Kosova od Srbska. Krym nikdy nebol ukrajinský. Na tomto polostrove sa v histórii postupne vystriedalo veľa rôznych vládcov. Najvýraznejšiu stopu tu zanechali Tatári, ktorí ovládali Krym od 13. do 18. storočia. Aj názov polostrova Krym je tatárskeho pôvodu. Od roku 1783 však patril Krym cárskemu Rusku. Dodnes sú Rusi na Kryme majoritným obyvateľstvom. Situácia sa zmenila až v roku 1954, počas osláv 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku. Vtedy Nikita Sergejevič Chruščov podaroval Krym svojím ukrajinským rodákom. Predpokladal, že Sovietsky zväz tu bude naveky, takže zmenu vnútorných hraníc sovietskeho impéria nepovažoval za relevantnú záležitosť. Po rozpade ZSSR sa však Chruščovov počin stal vážnym problémom, ktorý napokon vyústil do súčasného stavu. A túto skutočnosť zneužili Američania – ako ostatne vždy v podobných prípadoch – v prospech svojich hegemonistických ambícií.
Ak by ma snáď niekto chcel obviniť z nevyváženého komentovania udalostí vo svete a zo zaujatosti voči Spojeným štátom americkým, rád by som mu otvoril oči nasledujúcimi hrozivými faktami. 6. decembra 2014 v skorých ranných hodinách sa francúzsky prezident Hollande vracal zo svojej štátnej návštevy Kazachstanu do Paríža, no jeho lietadlo naliehavo požiadalo o okamžité pristátie na moskovskom medzinárodnom letisku Vnukovo. Hollande „naliehavo žiadal“ o urýchlené stretnutie s prezidentom Putinom. Podľa analytikov GRU bol francúzsky prezident „viditeľne silne rozrušený“ a informoval Putina, ktorý sa vzápätí dostavil, že Obamov režim pripravuje masívny teroristický útok v USA a vinu zaňho hodlá zvaliť na Rusko. Francúzskeho prezidenta o tom informovala francúzska spravodajská služba DGSE. Podľa jej zistenia bude touto kamuflážou citeľne poškodené nielen Rusko, ale aj Francúzsko. Stretnutím s Putinom sa francúzsky prezident snažil zmariť americkú provokáciu. Všetky podrobnosti sa čitateľ dozvie na: http://www.lifenews.sk/node/7719
OdstrániťJe potrebné dodať, že táto správa vôbec neprekvapuje. Je logickým vyústením horúčkovitého amerického úsilia zvrhnúť režim Vladimíra Putina v Rusku, s čím sa ostatne americkí politickí predstavitelia vôbec netaja. Aj nepokoje na Ukrajine rozdúchali USA nie preto, žeby snáď americkým predstaviteľom ležali na srdci osudy obyčajných obyvateľov Ukrajiny, ale kvôli hegemonistickým plánom USA. Štáty susediace s ich odvekým nepriateľom, Ruskom, sú obzvlášť vítanou zámienkou pre rozpútanie nepokojov, ktoré by mohli ohroziť stabilitu Ruska. Americkí predstavitelia sa neštítia nijakej špinavosti v snahe dosiahnuť svoje ciele. To, že pritom môžu zatiahnuť svet do ničivej jadrovej kataklizmy, im zjavne neprekáža. Prosme deň aj noc Pána Boha, Pannu Máriu, všetkých anjelov a svätých, aby sa zvrhlé americké plány nestali skutočnosťou!