Ekumenizmus

Excelentná stratégia ekumenizmu v zmysle dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu

Ilustračná snímka: Peter Horváth

Karol Dučák

Druhý vatikánsky koncil nesporne patrí k najvýznamnejším udalostiam novodobých dejín Katolíckej cirkvi. Priniesol mnohé pozitíva, ale, žiaľbohu, sprevádzali ho aj negatíva, z ktorých najhorším bolo odštiepenie časti katolíkov od materskej Cirkvi. Vzniknuté schizmy dodnes spôsobujú bolestné rozdelenie.

Je jasné, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu nie sú dokonalé. Veď ich písali ľudia a ľudia nemôžu tvoriť dokonalé veci. Na dokonalé veci má monopol Boh. Kto hľadá chyby v dokumentoch koncilu, zaručene ich tam nájde. Lenže pozitíva koncilových dokumentov vysoko prevyšujú negatíva, preto je potrebné stavať na pozitívach. Koncilové dokumenty sa stali predmetom mnohých mystifikácií a cielených dezinformácií.

Často boli koncilu zámerne podsúvané myšlienky a zámery, ktoré sa v koncilových dokumentoch vôbec nenachádzajú. O to smutnejšie je, že o mnohé dezinformácie sa postaral priamy účastník koncilu arcibiskup Lefèbvre. Stalo sa tak napríklad v roku 1978, keď arcibiskup Lefèbvre poskytol rozhovor, ktorý bol uverejnený až o desať rokov neskôr. Rozhovor uverejnila talianska tradicionalistická webstránka Tradizione – Cattolicesimo & Politica. V tomto rozhovore Lefèbvre okrem iného uvádza:

„Táto ideológia tvrdí, že všetky kultúry sú si rovné, že všetky náboženstvá sú si rovné, že neexistuje jedna a jediná pravá viera. Všetko toto vedie k zneužitiu a zvráteniu slobody myslenia. Všetky tieto zvrátenosti slobody, ktoré boli odsudzované v priebehu storočí všetkými pápežmi boli teraz prijaté druhým vatikánskym koncilom.“ (Citované podľa: Žiaden z dekrétov II. vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom. In: EUportal – Evropská unie – politicky nekorektní průvodce. [online]. [cit. 29. 10. 2014]. Dostupné na internete: euportal.parlamentnilisty.cz.)

K tomuto vyjadreniu možno dodať len toľko, že je nepravdivé práve tak, ako mnohé iné výroky z úst arcibiskupa Lefèbvra. Nikde (!) v dokumentoch Druhého vatikánskemu koncilu nie je explicitne uvedené, že všetky náboženstvá sú si rovné a že neexistuje jediná pravá viera.

Je preto až neuveriteľné, že priamy účastník koncilu takto klame! Druhý vatikánsky koncil nielenže nikdy (!) explicitne nehlásal, že všetky náboženstvá sú si rovné a že neexistuje jediná pravá viera, ale naopak, vo viacerých svojich dokumentoch jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne deklaroval, že Katolícka cirkev je jediná pravá Cirkev! Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium sa píše: „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.) a naveky ju vztýčil ako ,stĺp a základ pravdy´ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 8).

A v koncilovej deklarácii Dignitatis humanae sa okrem iného uvádza:
„Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).

Kritici koncilu, ktorí za každú cenu hľadajú chyby v koncilových dokumentoch, poukazujú na údajne sporný výraz subsistit in (jestvuje v) vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium. Je to však účelová hra so slovíčkami. Výraz subsistit in použil koncil zámerne s cieľom vyjadriť, že napriek bolestnému rozdeleniu kresťanov Kristova cirkev naplno existuje len v Katolíckej cirkvi, hoci aj v iných cirkvách je mnoho prvkov posvätenia a pravdy. To, že koncil pristupoval k inovercom s úctou a bratskou láskou v duchu Kristovho evanjelia lásky ešte neznamená, že sa zriekol mimoriadneho postavenia Katolíckej cirkvi ako jedinej pravej Kristovej cirkvi.

Naopak, v dekréte Unitatis redintegratio o ekumenizme sa uvádza: „Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi…“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3). A ten istý dekrét na inom mieste uvádza, že „Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4).

Jediná pravá je teda podľa koncilu len Katolícka cirkev. Nikde (!) v koncilových dokumentoch nie je uvedené, že by sa Katolícka cirkev v rámci ekumenického či medzináboženského dialógu mala zriekať svojej jedine pravej náuky. Naopak, Druhý vatikánsky koncil jednoznačne a nedvojzmyselne deklaruje, že Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy. Jasne je to uvedené v koncilovej deklarácii Dignitatis humanae: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku…“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14).

V žiadnom prípade teda konciloví otcovia nepožadovali zjednotenie s inovercami za každú cenu. Naopak, Druhý vatikánsky koncil deklaruje: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11).

Tak ako pred Druhým vatikánskym koncilom, aj po koncile Katolícka cirkev vyzýva inovercov ku konverzii a vstupu do jedine pravej Katolíckej cirkvi. V konštitúcii Lumen gentium sa píše: „Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého Písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu… Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14). A v inom dokumente koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3).

Len katolícka viera prináša dokonalú plnosť prostriedkov spásy. Napríklad protestanti nemajú pravé učenie Kristovo, nemajú istoty v mnohých veciach viery, pretože nemajú neomylný apoštolský úrad Cirkvi, okrem krstu nemajú inej pravej sviatosti, postrádajú prevelebnú obetu svätej omše, odpustky, modlitby za mŕtvych, cirkevné posviacky a požehnania, atď. Tieto skutočnosti museli byť nad slnko jasné aj predstaviteľom Katolíckej cirkvi na Druhom vatikánskom koncile. Na koncile sa zúčastnilo vyše 2 000 koncilových otcov. „Najviac ich bolo dňa 8. decembra 1965, a to 2 392“ (Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 51).

Tvrdiť, že z tejto početnej elity Katolíckej cirkvi len hŕstka koncilových otcov, vrátane arcibiskupa Lefèbvra, ovládala základy katolíckej viery, kým zvyšná drvivá väčšina koncilových otcov ich buď nepoznala, alebo zámerne zradila Katolícku cirkev, je prinajmenšom také absurdné, ako tvrdiť, že najmenej desiati pápeži v dejinách Katolíckej cirkvi boli moslimovia. Za všetko hovorí nasledovné konštatovanie koncilových otcov o nekatolíkoch: „Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

Táto pasáž z koncilových dokumentov jasne vyvracia klamstvá o tom, že koncil údajne prijal ideológiu, na základe ktorej všetky náboženstvá sú si rovné. Konciloví otcovia si veľmi dobre uvedomovali prekážky, ktoré bránili procesu zjednotenia kresťanov.

Zásadné nepochopenie koncilových dokumentov je však charakteristické nielen pre arcibiskupa Lefèbvra, ale pre všetkých jeho nasledovníkov. Takzvané tradicionalistické médiá donekonečna vytrubujú nezmysly o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu. Za všetky dezinformácie zacitujem z jedného článku vo vari najznámejšom z takýchto médií na Slovensku. Autor Jozef Duháček okrem iného píše: „Tu sa, zdá sa, naznačuje, že konverzia nekatolíkov na vieru je jedna vec, ale ekumenizmus je niečo iné, odlišné“ (Duháček J. Obnoviť jednotu... [online]. [cit. 6. 12. 2014]. Dostupné na internete: dielnasj.blogspot.sk).

Autor evidentne nepochopil triviálne princípy učenia ekumenizmu na Druhom vatikánskom koncile.  Samozrejme, že ekumenizmus je niečo iné ako konverzia nekatolíkov na našu vieru. Tieto pojmy síce spolu súvisia, ale nemožno ich ľubovoľne zamieňať. Ekumenizmus v zmysle dokumentov koncilu nie je a ani nemôže byť nástrojom zjednotenia kresťanov! Toto predsa koncil nikdy, nikde nehlásal! Ekumenizmus je len cestou, ktorú Katolícka cirkev vydláždila pre inovercov, aby im uľahčila konverziu na katolícku vieru, ako jedinú možnú cestu zjednotenia. Ak toto autor článku nepochopil, nepochopil vôbec nič!

Koncil dokonca vystríha pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).

V zmysle koncilových dokumentov teda ekumenizmus nesmie byť v rozpore s Tradíciou Cirkvi!

Koncil nielenže nepovažoval ekumenizmus za nástroj zjednotenia všetkých kresťanov, ale dokonca ani nikdy netvrdil, že vôbec niekedy v budúcnosti musí dôjsť k obnoveniu jednoty všetkých kresťanov. Koncil v pokore pred Božím majestátom vyhlasuje, že „sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej k nám a do sily Ducha Svätého“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).

Koncil teda vložil ekumenizmus Katolíckej cirkvi do Božích rúk. Je potrebné vrátiť sa k pôvodnému zneniu dokumentov koncilu a očistiť ich od všetkých mystifikácií a dezinterpretácií. Konciloví otcovia nikdy nezamýšľali použiť ekumenizmus ako nástroj nastolenia jednoty všetkých kresťanov. Je len a jedine cestou, ktorá by v prípade priaznivých okolností mohla pripraviť predpoklady pre proces zjednotenia.

Koncil vidí mimoriadny význam ekumenizmu v nadviazaní spolupráce kresťanov v mimonáboženskej oblasti: „Táto spolupráca sa v mnohých krajinách už nadviazala a treba ju stále zdokonaľovať – najmä v krajinách, ktoré sú dejiskom spoločenského a technického rozvoja –, či už pri správnom hodnotení dôstojnosti ľudskej osoby, pri napomáhaní dobrodení mieru, pri uplatňovaní evanjelia v sociálnej oblasti, pri povznášaní vied a umení kresťanským duchom, ako aj pri všestrannom liečení neduhov našich čias, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie dobier. Pri tejto spolupráci sa všetci veriaci v Krista môžu naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznávať, ako si vážiť jeden druhého a ako pripravovať cestu jednote kresťanov“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 12).

Toto zásadne nepochopil arcibiskup Lefèbvre a jeho nasledovníci, ktorí démonizovali ekumenizmus a preceňovali jeho vplyv na budúci vývoj Katolíckej cirkvi.

Všetky koncilové dokumenty boli prijaté drvivou, nespochybniteľnou väčšinou hlasov prítomných koncilových otcov. Všetci účastníci koncilu mali nielen právo, ale dokonca povinnosť vyjadriť sa k prijímaným dokumentom. Toto pochopiteľne platilo aj pre odporcov koncilových dokumentov. Predovšetkým arcibiskup Lefèbvre sa blysol svojou energickou kritikou koncilových dokumentov. Nikto mu nikdy nebránil. Každé jeho vystúpenie bolo vypočuté a zaznamenané. Získal však nepatrnú podporu pre svoje stanoviská.

Dekrét o ekumenizme konciloví otcovia definitívne schválili 21. novembra 1964. Za prijatie bolo 2 137 hlasov, proti len 11 hlasov! (porov. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 55). Teda vyše 99% (!) koncilových otcov hlasovalo za prijatie dokumentu.

Je potrebné už konečne si ujasniť pojmy a oddeliť fakty od mýtov. Ekumenizmus je jedna vec a proces zjednotenia kresťanov je iná vec. Tendencie zjednotiť rozdelené kresťanstvo v žiadnom prípade nie sú novotou Druhého vatikánskeho koncilu, ale existujú v kresťanstve takmer dve tisícročia. Už v prvých storočiach kresťanstva, počas ktorých sa uskutočnilo sedem spoločných latinských a gréckych koncilov, „Rím a Konštantínopol boli... v schizme {rozdelení} viac ako 200 rokov. Sporné otázky dali vždy do poriadku prostredníctvom vyjednávania a našli cestu k zjednoteniu... Keď bola za vlády cisára Justiniána (527–565) porazená Vandalská ríša, starala sa armáda o to, aby bola nenicejská cirkev Vandalov zjednotená s vtedajšou latinskou a gréckou katolíckou cirkvou. Aj cisár Maurikios (582–602) a Heraklios (610–641) využívali pri víťaznom vpáde do oblastí obsadených Peržanmi vojenskú silu, aby prinútili tamojších Sýrčanov a Arménov k zjednoteniu s cirkvou Rímskej ríše... V španielskej Západogótskej ríši sa na 3. synode v Tolede prostredníctvom slobodnej diskusie zjednotila cirkev gótskej hornej vrstvy, ktorá zostala od dní veľkého misionára biskupa Wulfilu ariánskou, s katolíckou cirkvou rímskych poddaných“ (Suttner E. Ch. Východné cirkvi zjednotené s Rímom. [online]. [cit. 29. 11. 2014]. Dostupné na internete: grkat.nfo.sk).

V roku 1054 však došlo k veľkej schizme, ktorá dodnes nebola prekonaná. Už od počiatku bolo vyvíjané nesmierne úsilie v snahe dôjsť k obnoveniu jednoty východných cirkví s Rímom. Toto úsilie bolo korunované početnými čiastkovými úspechmi v podobe návratu mnohých východných cirkví do lona Katolíckej cirkvi. V princípe išlo o únie „uzatvárané na základe dogmatickej florentskej únie, ktorá uniatom zaručovala obradnú samostatnosť, juliánsky kalendár a vlastnú cirkevnú hierarchiu spolu s vlastným cirkevným právom“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny: Novovek – rozkol v západnom kresťanstve, s. 347).

Jednou z početných únií tohto typu bola Brestská únia z roku 1596. Vtedy došlo k zjednoteniu časti Pravoslávnej cirkvi s Rímom, pričom pápež Klement VIII. zaručil pravoslávnym východnú liturgiu a obrad so staroslovanským jazykom, umožnil im ponechať dovtedajšiu cirkevnú organizáciu a ďalšie používanie juliánskeho kalendára a metropolitovi garantoval právo schvaľovania sufragánnych biskupov. Pravoslávni, ktorí vstúpili do únie s Rímom, zase uznali pápeža za hlavu Cirkvi a prijali všetky katolícke dogmy (porov. Kumor, B. Cirkevné dejiny: Novovek – rozkol v západnom kresťanstve, s. 312).

Druhý vatikánsky koncil nikdy nespochybnil tento model zjednotenia kresťanských cirkví, naopak, emeritný pápež Benedikt XVI. v praxi realizoval podobný model v januári 2011 vytvorením personálneho ordinariátu Our Lady of Walsingham (Naša Pani z Walsinghamu) pre Anglicko, Škótsko a Wales a v roku 2012 vytvorením ďalších personálnych ordinariátov pre USA a Austráliu, ktorými umožnil hromadnú konverziu anglikánov na katolícku vieru. Týmto počinom pápež zobral vietor z plachiet nielen takzvaným tradicionalistom, ale aj liberálom z vlastného košiara. Vôbec neprekvapuje, že pápežov počin podrobil radikálnej kritike ultramodernista Hans Küng.

Natíska sa otázka: v čom je prelomový význam ekumenizmu Druhého vatikánskeho koncilu? Odpoveď možno zhrnúť do niekoľkých bodov. Predovšetkým ide o aktívny prístup Katolíckej cirkvi k obnoveniu jednoty kresťanstva. Kým pred Druhým vatikánskym koncilom Katolícka cirkev pasívne, bez ucelenej koncepcie, vyčkávala na konverzie nekatolíkov k Cirkvi Ríma, koncil stanovil aktívny režim prípravy podmienok pre návrat oddelených bratov naspäť do lona materskej Cirkvi. Vychádzal pritom z poznania, že rozdelenie pôvodne jednotnej Cirkvi je urážkou Boha. Veď ako uvádza koncilový dokument: „Kristus Pán... založil jednu jedinú Cirkev...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 1).

Satan však od prvopočiatku rozbíjal toto Kristovo stádo, preto sme my všetci povinní eliminovať jeho zhubné dielo. Koncilový dokument uvádza, že Ježiš prv „než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: ,...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.´ (Jn 17,21) ... A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí Apoštol: ,Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst.´ (Ef  4, 4–5) Veď ,všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli... Lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi´ (Gal 3, 27–28)“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 2).

Všetko, čo môže akcelerovať proces nastolenia jednoty bez ohrozenia katolíckej viery, je pozitívom. Ak k urýchleniu procesu pomôže ospravedlnenie sa Katolíckej cirkvi inovercom za neprávosti, ktorých sme sa my, katolíci, voči nim v minulosti dopustili, je potrebné uvítať ho. Druhý vatikánsky koncil veľmi odvážne definoval princíp spoluviny katolíkov za predchádzajúce schizmy, ktoré viedli k rozštiepeniu predtým jednotnej Kristovej cirkvi. V koncilovom dekréte o ekumenizme sa píše: „No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

Je potrebné konštatovať, že konciloví otcovia veľmi citlivo vystihli problém spoluviny katolíkov za vznik schiziem v minulosti. Pre názornosť to môžeme konkretizovať na vystúpení Martina Luthera. Luther bol pôvodne zbožný katolík, augustiniánsky mních. Prvotným popudom jeho vystúpenia proti vlastnej Cirkvi bolo pohoršenie nad stavom Katolíckej cirkvi tej doby. Ako výstižne uvádza Kumor, dejiny Katolíckej cirkvi zaznamenali obdobie renesančného pápežstva, keď viacerí morálne spustnutí pápeži spôsobili Katolíckej cirkvi veľmi veľa zla. Rím sa v tej dobe stal centrom mravnej skazy. Veď „aké veľké pohoršenie musel prežívať zbožný pútnik okolo roku 1 490, keď sa dozvedel, že v hlavnom meste kresťanstva žilo nemenej ako 6 100 kurtizán, najvyšší cirkevní predstavitelia s nimi mali úzke vzťahy, deti z nich zrodené uznávali za svoje a vybavovali ich cirkevnými majetkami! Tento smutný stav renesančného pápežstva, ktoré viac pracovalo na pamiatkach a umeleckých dielach ako na rozširovaní Kristovej slávy, sa vo veľkej miere stal príčinou rozkolu západného kresťanstva“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny: Jeseň cirkevného stredoveku, s. 273).

Pápeži a biskupi sa v čase Lutherovej mladosti často oddávali čisto svetským záležitostiam. Ich osobný život bol v mnohých ohľadoch pohoršujúci. Dušpastierska činnosť nebola na dostatočnej úrovni. Ľudová zbožnosť bola povrchná a neraz hraničila s poverami. Aj teológovia často tápali v nejasnostiach a neistote. Preto reformácia zožala v krátkej dobe taký úspech. Veľký katolícky svätec Klement Mária Hofbauer (1751–1820), rodák z Tasovíc pri Znojme, dokonca pri istej príležitosti odôvodnil vznik reformácie argumentom, že „Nemci cítili a cítia potrebu nábožnosti“ (Citované podľa: Viem, komu som uveril, s. 239) .

Martin Luther ako zbožný mních ťažko znášal hlbokú vnútornú krízu Katolíckej cirkvi. Vrcholom pre neho bola chamtivosť pri kupčení s odpustkami, ktorá ho podnietila k otvorenej roztržke s pápežom. Odpustky v určitom zmysle existovali od samého počiatku kresťanskej Cirkvi. Postupne sa však táto prax zvrhla a kupčenie s odpustkami sa stalo hlavným popudom pre explóziu reformácie. Až Tridentský koncil (1545–1563) s definitívnou platnosťou zaviedol poriadok v odpustkoch a zastával ich užitočnosť pre kresťanský ľud. Zároveň však žiadal, aby sa z udeľovania odpustkov vylúčila akákoľvek ziskuchtivosť. Ak by sa bol zaviedol poriadok v udeľovaní odpustkov skôr, začiatkom 16. storočia, dnes by možno – čisto hypoteticky – vôbec neexistovala Evanjelická cirkev augsburského vyznania.

Luther teda začal správne. Chcel zaviesť poriadok v Katolíckej cirkvi, no neskôr sa, žiaľbohu, uchýlil k herézam, takže zákonite skončil v schizme. Je potrebné otvorene zdôrazniť, že ani hlboká kríza renesančnej Katolíckej cirkvi a kupčenie s odpustkami neospravedlňovali Lutherovu otvorenú revoltu voči pápežovi. Nič nemôže ospravedlniť revoltu voči pápežovi bez ohľadu na to, či sa jej dopustil Martin Luther alebo arcibiskup Lefèbvre.

Druhým vatikánskym koncilom sa Katolícka cirkev zbavila pokrytectva minulosti, keď všetku vinu za vznik schiziem hádzala na plecia nekatolíkov. Z toho vyplýva zmena prístupu k nekatolíkom. Princíp spoluviny za schizmy zaväzuje Katolícku cirkev k povinnosti aktívne sa usilovať o návrat nekatolíkov do lona Katolíckej cirkvi. Je potrebné veľmi otvorene konštatovať, že my, katolíci, nie sme ako ľudia o nič lepší než inoverci. Jediné, čím prevyšujeme inovercov, je naša pravá katolícka viera. Lenže to predsa nie je naša zásluha, ale zásluha nášho Pána, ktorý nám umožnil narodiť sa v katolíckom prostredí.

Ako hriešni ľudia sme si nijako nezaslúžili toto privilégium nášho Pána, ba často si ho nedokážeme vážiť a sme pohoršením pre našich oddelených bratov. Na túto skutočnosť poukazuje koncil slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4).

Pravý ekumenizmus teda „nejestvuje bez vnútorného obrátenia“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 7).

Zmenil sa celkový prístup Katolíckej cirkvi k nekatolíkom. Namiesto neúcty či dešpektu Katolícka cirkev začala nekatolíkom prejavovať úctu a lásku. Okrem iného aj preto, že „tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovávaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

Nemožno diskriminovať dnešných protestantov a stavať ich na úroveň ľudí nižšej kategórie len preto, že niektorí jedinci odtrhli ich predkov pred stáročiami od Katolíckej cirkvi! To by bol predsa princíp kolektívneho hriechu, a to je neprípustné!

Napriek všetkým zúrivým útokom vonkajších aj vnútorných nepriateľov musí Katolícka cirkev zintenzívniť dialóg s nekatolíkmi, v prvom rade ekumenický dialóg. Mimoriadny význam má prehĺbenie dialógu s východnými cirkvami.

Stratégia redintegrácie, požadujúca od nekatolíkov uznanie pápeža za hlavu Cirkvi a prijatie všetkých katolíckych dogiem, no zároveň umožňujúca nekatolíkom ponechať si špecifiká ich tradícií, ktoré nie sú v priamom rozpore s katolíckym učením, je jedinou perspektívnou cestou Katolíckej cirkvi do budúcnosti.

 

Karol Dučák

Rozhovor s autorom:

Kristova Cirkev je nezničiteľná

Použitá literatúra

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

Duháček J. Obnoviť jednotu... [online]. [cit. 6. 12. 2014]. Dostupné na internete: dielnasj.blogspot.sk/2011/09/obnovit-jednotu

Kumor, B. Cirkevné dejiny: Jeseň cirkevného stredoveku. Levoča: Polypress, 2002. ISBN 80-88704-49-9. 328 s.

Kumor, B. Cirkevné dejiny: Novovek – rozkol v západnom kresťanstve. Levoča: Polypress, 2002. ISBN 80-88704-51-0. 392 s.

Suttner E. Ch. Východné cirkvi zjednotené s Rímom. [online]. [cit. 29. 11. 2014]. Dostupné na internete: www.grkat.nfo.sk/Texty

Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1. 431 s.

Žiaden z dekrétov II. vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom. In EUportal – Evropská unie - politicky nekorektní průvodce. [online]. [cit. 29. 10. 2014]. Dostupné na internete: euportal.parlamentnilisty.cz