|
Vlado Gregor |
Keď nevieme dodržať
správnu mieru, nemôžeme mať ani správnu vieru
(Advent 2014)
Iste ste si všimli, že celá koncepcia mojej
viery a či ideológie sa točí okolo konkrétnych zážitkov, a to teoretizovanie,
ktoré z nich vyplýva, je len akousi čerešničkou na torte.
Podstata viery v Boha nie je v doslovnom
rešpekte k dogmám, tradíciám a pravidlám. Viera v zmysle istoty je uvedomenie
si toho, že v podstate vesmíru je Vedomie, ktoré nemôžeme do dôsledkov
pochopiť, ani ho nedokážeme rozumovo dokázať, ale pritom vieme, že je, že
môžeme s ním komunikovať a dokonca ho dokážeme odovzdávať druhým. Je ale
samozrejmé, že ani naše chápanie nemusí byť celkom jasné a správne, a tým
viac jeho vyjadrenie. Práve v tomto rozlíšení správnosti a primeranosti je pes
a či diabol zakopaný. Len ak si uvedomujeme, že my nie sme Boh, ktorého chceme
oslavovať a niekedy aj ospravedlňovať, môžeme byť dobrým príkladom aj iným
ľuďom a spoločenstvám.
V tom je aj veľký zmysel podobenstva o
pôvodnom raji, o Adamovi a Eve, ktorí boli z neho vyhnaní – ale je možné
sa doň vrátiť, prísť do príbytkov, ktoré máme pripravené od Otca. Je tu obrazne
naznačené vlastne to, že človek sa stáva človekom schopnosťou abstrakcie. Tým
získava aj možnosť akýmsi spôsobom rozlišovať dobro a zlo, myslieť na budúcnosť
a uvedomovať si vlastnú nedokonalosť a smrť, ba dokonca byť tým zahanbený.
Otvorili sa nám skrátka oči a zbadali sme, že sme nahí, ale nie v tom je
podstata zla, ale v tom, že mnohí začneme mať dojem, že to dobro a zlo dokážeme
natoľko dobre rozlíšiť ako samotný Boh, ktorého prestaneme rešpektovať a
nakoniec prestaneme v neho aj veriť.
Je možné aj to, že táto schopnosť logicky
nedokonalej abstrakcie nás nielen pokúša na zlé, ale aj odvádza od Boha a
odoberá nám aj spoločenstvo s ním. Práve preto sa v Biblii natoľko vyzdvihujú a
oceňujú zvieratá, deti a jednoduchí a úprimní ľudia, dávno pred ochrancami
zvierat, bojovníkmi za práva detí a obhajcami chudobných a hendikepovaných...
Ak teda chceme nadávať na Tvorcu všetkého a
tvrdiť, že hocijaký diabol, alebo aj my sami by sme všetko zariadili lepšie,
skúsme sa zamyslieť nad myšlienkami
tejto úvahy a ešte radšej nad svojím vlastným životom a našimi
reálnymi schopnosťami.
Iste všetci máme na tomto svete nejakú misiu,
nejaké poslanie a povolanie, ktoré nám umožňuje pomáhať druhým a potešovať ich.
Vychádzajme však pritom vždy z vlastného života, počúvajme hlas svojho srdca a
nepreferujme často plané teoretizovanie, pri ktorom nielen sami zvykneme padnúť
do jamy, ale vtiahneme do nej aj druhých. Skúšať niečo robiť a pestovať talenty
je iste nevyhnutné, ale čím sme starší a skúsenejší, tým viac by mala vzrastať
naša pokora a zodpovednosť. Sám takto misionárčim už od svojich dvadsiatich
rokov bez toho, že by mi to niekto povolil, ale aj bez toho, že by mi to niekto
oficiálne, ex cathedra, zakázal. Modlím sa sám za seba a modlite sa aj vy za
mňa, aby sa také niečo nemuselo stať.
Tak sa každý dobre maj, aj vám Pán Boh
pomáhaj!
::
Vlado Gregor
Pokúsim sa inak interpretovať, resp. rozviesť jednu myšlienku tejto úvahy.
OdpovedaťOdstrániť"Človek sa stáva človekom schopnosťou abstrakcie." Zároveň však táto schopnosť človeka "pokúša na zlé" a "odvádza od Boha". Myslím, že aj takto možno aspoň čiastočne osvetliť pojem dedičného hriechu, o ktorom nás učí Cirkev.
::
Ešte pridám jednu poznámku:
Formulácia o "vyzdvihovaní a oceňovaní" zvierat, detí a jednoduchých ľudí je veľmi stručná, treba ju hádam doplniť a spresniť. V Biblii sa oceňuje život ako dar, zároveň tu platí hierarchizácia - aj zvieratá majú miesto v poriadku stvorenia, ale nemožno ich klásť (takmer) na úroveň človeka, ako to robia niektorí radikálni ochranári, ale tiež ľudia až chorobne naviazaní na nejaké zviera (prejavov takéhoto nezdravého vzťahu je viacero, nebudem ich teraz vymenovávať).