Svätá zem (1)

Robert Hakala

Prvý kontakt: letisko Tel Aviv

Prednedávnom som mal možnosť navštíviť Svätú zem. Vždy som po tom túžil. Toto moje želanie sa stalo skutočnosťou. Navštívil som Izrael, palestínske územia a Jordánsko. Samozrejme, centrom mojej cesty boli  miesta, kde sa „nebo dotklo zeme“, kde sú stopy nášho Pána a Jeho prvých učeníkov, ale aj Jeho prenasledovateľov (a nasledovateľov).

Celé roky som premýšľal nad tým, ako sa asi cítil náš Pán, keď prechádzal krajinou pri rieke Jordán, keď sa plavil po Genezaretskom jazere... Čo mohol prežívať, keď videl zástupy, ktoré za ním tiahli... keď stretol rybára Šimona a iných svojich učeníkov... Ako to mohlo byť v Jerichu, keď zavolal na Zacheja... Ako vyzerá miesto – hrob v Betánii, odkiaľ vyšiel mŕtvy Lazar... Ako vyzerá Kafarnaum, Nazaret, Betlehem... Premýšľal som, koľko olív ešte zostalo na Olivovej hore, aký je výhľad z hory Tábor... Jednoducho, Svätá zem bola pre mňa „terra incognita“, alebo miesto, kde „žijú levy“.

Zaujímavá mozaika na tel-avivskom letisku

Sen sa mi splnil. Zhruba po trojhodinovom lete sme pristáli v Tel Avive. Moderné kozmopolitné mesto sa práve prebúdzalo do nedeľného rána. Odtiaľ viedla naša cesta pohodlným autobusom do Haify a Nazareta... A takto, v pomerne rýchlom tempe, v priebehu niekoľkých dní, prešiel som takmer všetky tie miesta, o ktorých som donedávna sníval. Ťažko mi je teraz napísať, čo ma prekvapilo, čo som cítil, ako som tie zvláštne a magické dni prežíval. Áno, bol to fascinujúci zážitok. Kráčať po tej istej zemi, plaviť sa po tom istom jazere, dýchať ten istý rozpálený a od púšte zvírený vzduch...

Nazaret: dnešná tvár

Nemohol som tomu uveriť. Vždy večer, v hotelovej izbe som si sadol k oknu a premýšľal som: Teraz som v Nazarete. Za oknom je množstvo ľudí, ktorí sa náhlia za svojimi povinnosťami, iní posedávajú v kaviarničkách, sŕkajú svoj nápoj, fajčia. Siluetu mesta dotvárajú minarety, odkiaľ počuť hlas muža, ktorý zvoláva na večernú modlitbu. Uvažoval som –  keby som ich teraz oslovil a spýtal sa na „nejakého“ Ježiša, ktorý sa tu kedysi narodil, čo by mi povedali? Poznali by toto meno? Možno iba niektorí. Vo Svätej zemi totiž chýba niečo podstatné. Nie sú tu kresťania. Chýbajú, boli vytlačení, prispôsobili sa, zabudli na Pána...

A darmo napínate uši – žiadne zvony. Vo Svätej Zemi je totiž zakázané zvoniť. Naozaj, je to tak. A taktiež je zakázané predávať sväté obrázky v tej podobe, ako ich poznáme my v Európe. Všetko sa zmenilo. Čas sa posunul o dvetisíc rokov. Ježišove stopy tu však zostali. Nedajú sa nijako odstrániť. Možno sú trošku zabudnuté a prekričal ich hlas iných vierovyznaní. Verím a som skalopevne presvedčený o tom, že Jeho stopy nikto nikdy nedokáže „zotrieť“ z povrchu Zeme.

Pohľad na niekdajšie Pole pastierov

A potom – v Betleheme, ráno pol piatej ma zobudí hlas muža, ktorý ohlušujúcim rachotom zvoláva na prvú rannú modlitbu. Vstávam a pozerám na Pole pastierov. Ach, Bože, keby sa teraz, v tomto momente prišiel  pozrieť Tvoj Syn na miesto, kde sa narodil, čo by si asi pomyslel? Ako by  prijal fakt, že Pole už nie je tým miestom, nad ktorým „zasvietila hviezda“, ale rozostavaná štvrť s množstvom rôznych barakov, obchodov, reštaurácií, minaretov; a v diaľke sa vypína silueta osem metrov vysokého betónového múru, ktorý oddeľuje miesto narodenia Božieho Syna od Jeruzalema.

Múr oddeľujúci palestínske územie od izraelského

Jeruzalem je na izraelskom území a Pole pastierov sa nachádza v Palestíne (presnejšie v Palestínskom samosprávnom území).  Rozdelenie celého územia Izraela je vidieť takmer na každom kroku. Hranica je tu veľmi jasne vyznačená – ostnaté drôty a mínové polia. Zátarasy a ozbrojení vojaci. Ktovie, či by musel mať Pán Ježiš palestínske alebo izraelské víza, keby chcel uvidieť to miesto... áno to miesto, kde sa spojili nebesia a naša matička Zem... Prvé dojmy sú z tohto dôvodu veľmi rozpačité.

(Pokračovanie o týždeň.)

Robert Hakala

Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom.