Teofil Klas / Rezonančný priestor

(Skúsenosť z milostivého času)

Teofil Klas

Rovno na medzi

Zo všetkých končín
prilietajú vtáky.
Chcú spievať o tom,
čo je radostné.
Šarvanec vrabec,
lapaj ledajaký,
červienke radí
nedbať na ostne.

Zo šaravary
pesničke sa darí
vyznievať znova útlo,
do nežna.
A nečakané
hókusy a čary
rozkrýva obzor,
čiara pobrežná.

Navyše
je tu rezonančný priestor
v jednom-dvoch srdciach
rovno na medzi.
A tam,
kde opäť dobrej vôle jesto,
rezkejšie sa dá
plachtiť nad veci.

Nepozná vtáča
nadbiehanie v kľučkách.
Ráno
ho motivuje do trilkov.
Stačí už
čujné ucho Laca Hučka,
a je tu
živý koncert podchvíľkou.

Iskry v kameni

Sústredné kruhy
na hladine oka
a požehnaný laserový lúč.

Povieš si vari:
pozoruj len zboka,
nenamáhaj sa,
radšej v kroví kľuč?

Bolo by všetko
zvláštne márnotratné,
nebyť tak v čase
svojských znamení.

Ibaže:
rubač do nátoňa zatne,
akoby rúbal iskry v kameni.

Sústreď sa,
bude nad svetlý deň žiarne,
kamže
sa divá voda uberá.

Kruhy sú
Archimedes v blahotvárne
a intelektuálska úmera.

U Sýkorovcov
naberajú váhu.
Difunduje tam
extrakt odstáty.

Príspevok srdca
k ozvláštneniu vzťahu
je už len slovkom k postati.

Svoradovčania

Defilé vrások bez pohany.
Svedectvo šedín
v živom teréne.
Idea
ponad zátarasy veku.

A zástoj
vonkoncom nie hraný
za veci hlbinné a perénne.
Bez ilúzie v zraku.
Bez náreku.

Nuž Valach,
Manca, Mrva, ďalší...,
z mŕtvych aj otec,
stále mladiství.
Zasluhujú si úctu ponad roky.

A najmä
vzdorovanie falši.
A nečakanie núdzne na listy
z kozmických končín,
lež záber veslom
do sna, do zátoky.

Tajomstvo zámku
(Bol som vari poradcom prezidenta)

Tajomstvo
zakliateho zámku.
Och, veď ho, ako vidím, niet.
Iba sa hrá na schovávanku.
Nepokúša sa zintímnieť.

Byť blízko hoci prezidenta.
A nápomocný radami.
Lež rada,
čo i tá či hentá,
nie je ten poklad hľadaný.

Ilúzia je svedomitá.
Akurát nie je reálna.
Vyzerá
spoza kulís mýta
z odplašeného nedávna.

Bolo mi cťou
a štátnym sviatkom.
Nezanechalo ani šrám.
Rojčenie trvalo len krátko.
Márnilo rozľah vládnym hrám.

Na rýchlenej hriadke

Znezrady
na rýchlenej hriadke bujnie
ekonomická frazeológia.
A zmysel vraveného uniká.

Kým hlasy znútra
sú dnes nedočujné,
svojvoľné ego podvádza a zbíja.
Hlavolam
nemá svojho Rubika.

Do vanu
vystri naslinený palec.
Nech zákerný smer dychu
poodcloní.
Nedaj sa
strhnúť pachom omamu.

Šalený moták
dozmôže sa za vec,
keď dotiahnu ho do hry
ťažné slony
a ešte mu aj hnáty dolámu.

Rúfus

Praživé leto.
Nečudo,
že aj iskra preskočí.

Neuhýba však
svetlo spred očí.
Volanie detto.

Na vŕšku ručaj.
Vyznanie z duše,
čo aj neskoré.

Vektormi
v gravitačnom priestore
sa odporúčaj.

V nádejnom ráne
Rúfus
ti starú knižku podpíše.

Šinú sa
trolejbusy povyše.
I požehnanie.

Vzrušené úle

Zatrepotala múza
archanjelskými krídlami.
A vymenila túza
za sťahovavé vigvamy.

Žilina bĺkla slovom.
A Ružomberok verne tiež.
Zadarilo sa obom,
nieto už méty pre mätež.

Na Spišskej Kapitule
sa ikarský sen umocní.
Tu vzrušené sú úle
a vybzučané umom sny.

Ladí sa do molova,
lež tóniny sú durové.
Chápeme od polslova
a bystrý svoje múdro vie.

Vždy starší druh i brat

Nuž,
Imra Vaška zláti hviezdny prach.
Človeka
poznáš podľa tepla v srdci,
že ti je
ako chlebík naporúdzi
núkaný s láskou
z nadohviezdnych dráh.

Porozdáva sa
s tým, čo dostane.
Z ponuky rúk a srdca
za hrsť okús.
A pritom
nemá mincu na autobus.
Lež v tom je
jeho ľudské poslanie.

Čo na očiach ti vidí,
skúsi rád.
Hložníka
povyvešia po pracovni.
A dáva sa ti
v slzi seberovný,
skúsenostne
vždy starší druh i brat.

Nečas

Belavé prázdno?
Vari nie.
Zo všetkých strán
ťa obmotáva,
je húževnaté ako tráva,
tak ako večne nové v starine.

Ale sa nevzdáš.
Veru nie.
Veď vlahé prázdno nezadúša,
ešte v ňom
povznáša sa duša,
aj keď sa ako tanky prehrnie.

Nezaskočí ťa?
Ani nie.
Veď v kozme
sa nič nezabúda,
a ak myšlienky trpne blúdia,
je tomu iba nečas na vine.

Básnik Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský) nám opätovne ponúka náročnú lektúru. Slová a významy sú v jeho poézii akoby zakliate, zahĺbené, prikryté rúškom tajomstva. Nejde tu však o samoúčelné kódovanie či dokonca zahmlievanie, práve naopak, tvorivé úsilie autora smeruje k plnosti výpovede. Básnik pretvára svet na umelecký obraz a zároveň tvorí novú stránku skutočnosti, túži vysloviť nevysloviteľné...

::

Rozhovor s básnikom

Slová z chodníka (básnický cyklus)

::

Ilustračné snímky: Arpád Horváth