Pavol VI. – novátor a trpiteľ na pápežskom stolci

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

Píše sa 4. január roku 1964. Na letisku v Ammáne, jordánskom hlavnom meste, povieval mrazivý vetrík. Napätie by sa dalo krájať. Všetko žilo v očakávaní historickej návštevy hlavy Katolíckej cirkvi. Publicisti mrzli na novinárskej tribúne. Konečne! Lietadlo pristalo a pápež Pavol VI. z neho vystúpil. Známy rakúsky novinár a autor kníh Ernst Trost, osobný účastník udalosti, písal o pápežovi Pavlovi VI.: „Poobzeral sa okolo seba, sotva sa usmejúc, ale kútikmi jeho úst to pošklbávalo. Cítil tak, ako my všetci, ktorí sme pri tom boli, veľkosť hodiny: po prvýkrát v novoveku pápež opustil Taliansko a ako prvý pápež od čias Gregora X. vkročil do Svätej zeme.“ (Trost, E. Der Erste. In: Kronen Zeitung. 25.5.2014, Nr. 19.427, s. 5)

Jeden duchovný kolega zamrmlal: „Teraz je všetko inak. Pápež zostúpil zo svojho trónu k ľuďom.“ (Citované podľa: Trost, E. Der Erste. In: Kronen Zeitung. 25.5.2014, Nr. 19.427, s. 5)

Jeruzalem ešte nebol rozdeleným mestom, západné Jordánsko nebolo obsadenou oblasťou a Židia mohli len snívať o tom, že sa niekedy budú modliť pri Múre nárekov. Na tejto pápežovej návšteve došlo vskutku k dejinnému zlomu v histórii kresťanstva.

Na druhý deň po prílete pápeža, 5. januára 1964, došlo v Jeruzaleme k prelomovej historickej udalosti: stretli sa najvyšší predstavitelia západného a východného kresťanstva: pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras I. Zazneli slová vzájomného odpustenia a v nasledujúcom roku, 7. 12. 1965, pápež slávnostne zrušil kliatbu nad Ortodoxnou cirkvou. S ekumenickým patriarchom sa pápež znovu stretol v roku 1967 v tureckom Istanbule. Bol prvým veľkým cestovateľom v dejinách pápežstva, ktorý precestoval viacero svetadielov. Uskutočnil ďaleké cesty: na eucharistické kongresy do Bombaja (r. 1964) a Bogoty (r. 1968), taktiež do Fatimy v Portugalsku (r. 1967), do Ženevy (r. 1969), do Afriky (r. 1969) a na Ďaleký východ (r. 1970).

Realizoval mnoho prevratných činov. Hneď po svojom zvolení rozhodol o pokračovaní Druhého vatikánskeho koncilu po smrti pápeža Jána XXIII. V roku 1964 zriadil sekretariát pre nekresťanské náboženstvá, v roku 1965 pre neveriacich. Reformoval kúriu, aby sa stala väčšmi medzinárodnou. Zaviedol významné zmeny pri voľbe pápežov. Obmedzil vekovú hranicu kardinálov s právom voliť pápeža a veľkú pozornosť venoval menovaniu kardinálov v snahe zabezpečiť univerzalitu Cirkvi. V roku 1969 mal zbor kardinálov 136 kardinálov zo všetkých končín sveta. Usiloval sa o upevnenie mieru vo svete. V roku 1966 prijal sovietskeho ministra zahraničia Gromyka, o rok nato najvyššieho predstaviteľa sovietskeho štátu Podgorného a v roku 1970 ešte raz Gromyka. V roku 1965 predniesol ostro sledovaný prejav v OSN v New Yorku. V neposlednom rade publikoval viaceré významné encykliky. Vášnivé diskusie vyvolal jeho okružný list Humanae vitae z 25. júla 1968. (Porov. Fischer-Wollpert R., MALÝ TEOLOGICKÝ SLOVNÍK Přehled papežů, s. 289–290)

Reagoval naň aj stigmatizovaný svätec páter Pio. Desať dní pred svojou smrťou, 12. septembra 1968, páter Pio napísal pápežovi Pavlovi VI. list, v ktorom okrem iného píše:

„Vaša svätosť!
Používam túto príležitosť, keď sa idú s Vami stretnúť Otcovia kapituly našej rehole. Duchovne sa k nim pripájam a skladám Vám k nohám svoju úctivú lásku a oddanosť. Ja Vám verím, milujem Vás a poslúcham ako Zástupcu Krista... Viem, že Vaše srdce práve po tieto dni trpí. Znepokojujú ho osudy Cirkvi, svetový mier, ktorý je ohrozený, i nedostatky, ktorými trpia celé národy. A znepokojuje ho najmä to, že podaktorí, i katolíci, nepočúvajú Vaše naučenia, hoci nám ich dávate v mene Božom a hoci je s Vami Duch Svätý. Ja Vám tu ponúkam svoju dennú modlitbu a utrpenie. Ako Váš posledný syn úprimne na Vás myslím, aby Vás Pán posilňoval po priamej a namáhavej ceste pri obrane večnej pravdy, ktorá sa s dobou nemení. V mene svojich duchovných synov a dcér Vám ďakujem i za Vaše jasné a rozhodné slovo, ktoré ste povedali najmä nedávno v encyklike Humanae vitae. Ja verím vo Vaše osvietené vedenie a poslúcham bez podmienok. Požehnajte ma, kľačím v duchu pred Vami, i mojich duchovných synov a dcéry, požehnajte i mojich chorých a všetky moje podnikania.
Najpokornejší syn Vašej Svätosti
P. Pio, kapucín“
(Citované podľa: Bohuslav. Muž s ranami, s. 229–230)

Pápež Pavol VI. bol však nielen veľký novátor, ale zároveň aj nepochopený, osamelý muž na pápežskom stolci. Jeho srdce zraňovali mnohé okolnosti. Najviac útoky zvnútra Katolíckej cirkvi. Zvlášť po Druhom vatikánskom koncile došlo k mimoriadnej aktivite v tábore vnútorných nepriateľov Katolíckej cirkvi. Paradoxne vznikli dva tábory nespokojencov vo vnútri Katolíckej cirkvi. Jeden tábor predstavovali a dodnes predstavujú tridentisti, teda teológovia a laici, ktorí sa pokúšajú vrátiť Katolícku cirkev o niekoľko storočí späť, do dôb po Tridentskom koncile. Ide predovšetkým o schizmu arcibiskupa Lefèbvra, ktorá citeľne zasiahla Katolícku cirkev. Druhý vatikánsky koncil urobil nevyhnutné reformy, no pritom zachoval katolícke učenie. Nebol porušený jediný Boží zákon, zostala zachovaná každá dogma. Biskupi na čele s pápežom sú neomylní. Ježiš predsa povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele s prvým pápežom Petrom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Tak, ako bol Ježiš s apoštolmi a prvým pápežom Petrom, tak bol s biskupmi a pápežom počas celých nasledujúcich storočí Katolíckej cirkvi. Predstava, že by Ježiš akurát počas Druhého vatikánskeho koncilu opustil Katolícku cirkev a ponechal ju napospas búrke nepokojného sveta 20. storočia, je mimoriadne stupídna.

Biskupi na čele s pápežom tvoria Magistérium Cirkvi, teda Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý je nositeľom neomylnosti vo veciach viery a mravov. Podľa momentálnej situácie hovoríme buď o Magistériu mimoriadnom (počas všeobecného koncilu) alebo riadnom (mimo koncilov). Neomylnosť Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi (asistentia Spiritus Sancti). (Porov. Malý teologický lexikon, s. 95–96)

Ježiš povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“ (Jn 14, 16–17) A na inom mieste: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13)

Ježiš Kristus svojimi slovami explicitne, mimo akúkoľvek pochybnosť, garantoval neomylnosť zhromaždenia biskupov na čele s pápežom. Aj počas Druhého vatikánskeho koncilu. Nie však neomylnosť jednotlivých biskupov. Vieme, že medzi apoštolmi bol aj zradca, Judáš. Jednotliví biskupi nie sú neomylní učitelia viery a mravov. Iba zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, teda Učiteľský úrad Cirkvi, dáva garanciu neomylnosti vo veciach viery a mravov vďaka kontinuálnej asistencii Ducha Svätého Magistériu Cirkvi. Práve v nedôvere voči pôsobeniu Ducha Svätého v Katolíckej cirkvi naveky – ako to explicitne formuloval Ježiš Kristus – spočíva najväčšie pochybenie arcibiskupa Lefèbvra. Ďalšie spočíva v tom, že tento revoltujúci arcibiskup dlhodobo znižoval autoritu pápežov, tvrdošijne odmietal podriadiť sa im a svojím počínaním podnecoval katolíkov ku kolektívnej neposlušnosti voči pápežom.

Samotný pápež je však neomylný, aj keď jeho neomylnosť je prísne ohraničená presne stanovenými podmienkami. Pápež je neomylný vtedy, ak vyhlasuje nejaké učenie viery a mravov ex cathedra.

Pápežovo učenie „ex cathedra má isté podmienky: 1. Pápež je neomylný len v učení viery a mravov. 2. Vtedy je neomylný, keď učí ako najvyšší učiteľ a pastier Cirkvi všeobecnej (keď chce použiť túto svoju najvyššiu moc v učení). 3. Je potrebné, aby ako najvyšší učiteľ Cirkvi chcel zaviazať celú všeobecnú Cirkev (nie napr. len svoju rímsku diecézu). 4. Pápež musí chcieť vyhlásiť učenie viery a mravov s konečnou platnosťou (definovať).“ (Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977, s. 96–97)

Ex cathedra doslova znamená: z katedry. Ak pápež hlása čosi ex cathedra (z katedry), hlása to ako učiteľ Cirkvi, nie ako súkromná osoba, človek. Vtedy hlása nie svoje osobné názory, ale nejaké učenie viery. Neomylnosť pápeža neznamená, že je neomylná pravda to, čo pápež prehlási počas audiencie, zahraničnej cesty, tlačovej konferencie, pri rozhovore s osobnosťami, či radovými veriacimi, alebo pri hocakej inej príležitosti. Pápež sa môže mýliť v otázkach politických a vo všetkých oblastiach ľudského poznania. Nemôže sa však mýliť, ak definuje učenie viery a mravov, a nemôže sa mýliť ani vtedy, keď podpisuje nejaký dokument cirkevného koncilu.

Nezabúdajme totiž, že Pán Ježiš povedal svätému Petrovi: „Ty si Peter (po slovensky Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné bránu ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ (Mt 16, 18–19). Toto nikdy neprestalo platiť. Ani počas Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež ako Kristov námestník môže právoplatne prijať akékoľvek rozhodnutie, ktoré nie je v priamom rozpore s Božími zákonmi a cirkevnými dogmami. Môže dokonca korigovať aj rozhodnutia svojich predchodcov. Ak niekto o tom pochybuje, pochybuje zároveň o Ježišových slovách.

Nebolo zaznamenané, žeby niektorý pápež verejne spochybnil ktorýkoľvek Boží zákon či dogmu a žiaden arcibiskup Katolíckej cirkvi nemá právo riešiť problémy Katolíckej cirkvi rozbíjaním jej jednoty. Problémy v Cirkvi sa predsa neriešia partizánskou vojnou. Katolícka Cirkev je konsolidovaná ustanovizeň s prísnou hierarchickou štruktúrou. Ak takúto triviálnu vec nepochopí arcibiskup Katolíckej cirkvi, kto potom? Keď prvý pápež svätý Peter v Antiochii zakolísal, apoštol Pavol ho prísne napomenul (Gal 2, 14). Vždy však uznával autoritu Kéfasa (Gal 1, 18; 2, 7–9). Nikdy nerozbíjal jednotu mladej ranokresťanskej Cirkvi. Nikdy nedával veriacim príklad neposlušnosti voči pápežovi a nevytváral v Cirkvi opozičné štruktúry, namierené proti pápežovi. Naopak, s nasadením vlastného života sa usiloval o jednotu, pretože vedel, že v opačnom prípade je všetko zbytočné.

Schizmy neprinášajú riešenia, ale situáciu ešte väčšmi komplikujú. Toto platí v plnom rozsahu aj o schizme arcibiskupa Lefèbvra.

Opačný extrém vnútorných nepriateľov Katolíckej cirkvi a aj pápeža osobne predstavovali liberáli, ktorí očakávali od koncilu podstatne rozsiahlejšie reformy, zavedenie bezbrehého liberalizmu a premenu Katolíckej cirkvi na sekulárnu inštitúciu. Keďže Vatikán ich nádeje nesplnil, mnohí nespokojenci revoltovali voči nemu. Štyridsaťtisíc kňazov opustilo svoje posty.

Pápež nepochyboval, že sa do Cirkvi votrel zákerný nepriateľ, Satan, ktorý „ničí ovocie koncilu a bráni Cirkvi, aby objavila svoju pravú identitu, vystúpila na verejnosť a spievala hymnus radosti. Takto zdôvodnil Pavol VI. krízu Cirkvi 29. júna 1972, na deviate výročie svojho pontifikátu. Novinári jasajú a dlho diskutujú o príhovore Pavla VI. Niektorí žasnú nad jeho výrokmi o diablovi a tvrdia, že Cirkev vrátil do stredoveku, keď ľudia za všetkým videli diabla.“ (Vella, E. O satanovi, s. 16)   

Pápeža však neodrádzali negatívne reakcie modernistov, odmietajúcich existenciu Satana, a opakovane upozorňoval na zhubný vplyv Satana dokonca aj priamo vo Vatikáne. Nebojácne hovoril o „satanovom čmude“, ktorým Cirkev napáchla, keď niektorí teológovia zapochybovali o pravdách, ktoré bez ťažkostí prijímali ich predchodcovia. (Porov. Vella, E. O satanovi, s. 68) 

Tábory vnútorných, ale aj vonkajších nepriateľov Katolíckej cirkvi spôsobili Pavlovi VI. mnoho bolesti. Osamelý, mnohými nepochopený pápež umiera 6. augusta 1978 po 15 rokoch svojho pontifikátu. S veľkou prezieravosťou viedol Cirkev v nepokojnom období technickej a technokratickej spoločnosti, ktorá mala ambície stať sa kozmickou. Ctil si tradíciu, ale bol otvorený aj pre nový vývoj. Proces blahorečenia je dôstojným ocenením jeho nesmierneho úsilia na pápežskom stolci.

Karol Dučák

::

Použitá literatúra 

1. Bohuslav. Muž s ranami. Tretie vydanie (vo vydavateľstve SSV prvé vyd.). Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1992, ISBN 80-7162-005-X. 317 s.

2. Fischer-Wollpert R., MALÝ TEOLOGICKÝ SLOVNÍK Přehled papežů, Praha: Zvon 1995. ISBN 80-7113-124-5. 303 s.

3. Kronen Zeitung. 25.5.2014, Nr. 19.427.

4. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977. 512 s. 

5. Vella, E. O satanovi. Per Immaculatam, 2008. ISBN 80-968854-9-7. 268 s.

::

Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Duchovný pastier.
Preberáme ho so súhlasom redakcie.

(Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život; č. 2/2015)