Výročie časopisu Roháč

Milan Kupecký

Pred 67 rokmi začal vychádzať prvý slovenský profesionálny satiricko-humoristický časopis
(Pripomíname si ho ako takmer zabudnuté nevlastné dieťa)

Bol prvý apríl roku 1948. Od prevratu, v ktorom oficiálne prevzal moc pracujúci ľud, sotva ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny humoristov,  výtvarníkov a karikaturistov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč. Na jeho stránkach sa prezentovali nielen prosté anekdoty, ale aj humoristicky a satiricky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko či Bill, hovorili jasnou rečou a sú stále živými pamätníkmi. V redakcii sa zišlo vtedy, alebo s ňou spolupracovalo, mnoho kvalitných autorov: Viktor Kubal, Klára Jarunková, Milan Vavro, Božena Hajdučíková-Plocháňová, Peter Petiška, Andrej Mišanek, Milan Kenda, Tomáš Janovic, Peter Gossányi; neskôr Fedor Vico, Vlado Javorský, František Mráz, Ľubo Radena, Ľubomír Kotrha, Vlado Pavlík, Fero Bojničan a mnohí ďalší.

V roku 1958 prešiel časopis pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa rýchlo zvýšil až na sto tisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť „škáročiek“ i námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj ináč.

Vo vydavateľstve Avízo sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď zanikol, krátky čas som sa ho márne, už pod hlavičkou Extra Roháč, snažil zachrániť vo svojom minivydavateľstve  H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, bývalými „roháčovcami“, prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou chybou bola pečať  bývalého komunistického Tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda; a pod jeho zánik sa podpísala tiež ešte stále pretrvávajúca vlna tzv. demokratizácie a komercializácie.

Vieme, že za dobrý vtip či vo výstižnej karikatúrnej kresbe sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý „odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné úsilie imperialistických mocností“, prípadne sa v ňom pertraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti.

Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politickému marazmu, v ktorom práve žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej i distribučnej podpory, i napriek  svojej opodstatnenosti na trhu neudržal.

A ak sa zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira najmä politického podfarbenia sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme... Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný; pritom vieme, aký pozitívny a liečivý účinok v človeku vyvoláva.

Milan Kupecký

::

Prečítajte si: Spomienka na Viktora Kubala