Človeče, kto si?

Pavel Duraj

Akou cestou máme ísť, čo máme robiť, čo sa učiť, v čo a ako veriť, aby sme sa o sebe dozvedeli aj niečo viac, než nám ponúka škola, masmédiá, ulica?

Viacerým ľuďom som dal jednoduchú otázku: „Kto si?“ Ani jeden z opýtaných mi neodpovedal priamo, otázka sa im zdala čudná. Musel som ju opakovať a presvedčiť ich, že to myslím vážne. Opýtal som sa asi pätnástich, známych aj náhodných známych, pri ktorých som predpokladal, že mi odpovedia. Urobil som si teda taký malý prieskum verejnej mienky len s jednou otázkou: „Kto si?“

Výsledok je takýto: Jeden mi odpovedal obrazne, a tak, že podľa mňa odpovedal dobre. Dvaja, ktorí si mysleli, že ide o nejaký vtip, odpovedali tak, aby som ich nemohol nachytať, ich odpoveď bola nejasná. Niektorí mi povedali, ako sa volajú, aké je ich zamestnanie, ale väčšinou mi odpovedali: „Som človek.“ Považovali to za jedinú správnu odpoveď – veď je to odpoveď, ktorá sa zhoduje s tým, čo o sebe „vieme“. Neuvedomili si jeden podstatný fakt – pýtať sa môžem iba človeka; že sú ľudia, o tom viem. Takúto otázku nemôžem dať andulke, korytnačke či psovi...

Vetou „ja som človek“  mi vlastne vôbec neodpovedali a boli prekvapení a možno až zmätení, keď som otázku zopakoval. Až keď som im vysvetlil, že každý z nás je síce príslušníkom ľudského rodu, rodu homo sapiens sapiens, ale zároveň ako osoba je jedinečný, neopakovateľný, autentický, majúci vlastnú históriu, telo, dušu, začali o otázke rozmýšľať trocha inak. Myslím si, že tá najjednoduchšia a zároveň správna odpoveď na moju otázku znie: Ja som ja! Ja nie som ty , ani ty nie si ja;  ja nie som ani on, ani on nie je ja, ja nie som ani my alebo vy – všetci sme ľudia, ale „ja som ja“! V tom „JA“ je skryté všetko.

A práve odpoveď typu „ja som človek“ je veľavravná – svedčí o tom, že si málo sami seba uvedomujeme ako jedinečnú, neopakovateľnú živú bytosť, schopnú a povinnú rozhodovať  samu za seba – nepresúvať túto povinnosť na iných, či dokonca na stroje – a podľa toho aj konať. (Za základnú morálnu normu by bohato stačilo kresťanské Desatoro.) Mohli by sme dokonca povedať, že táto odpoveď jednoznačne svedčí o strate identity; svedčí o tom, že nežijeme, ale živoríme. Sú to tvrdé slová, ale sú namieste.

Akou cestou máme ísť, čo máme robiť, čo sa učiť, v čo a ako veriť, aby sme sa o sebe dozvedeli aj niečo viac, než nám ponúka škola, masmédiá, ulica? Veď práve na základe informácií z vyššie spomenutých zdrojov sme takí, akí sme. Napríklad dnešná škola už určite neučí ako máme žiť tak, aby sme žili plnohodnotný, dôstojný život – učí skôr to, čo a ako máme robiť, aby sme sa stali zdrojom čím väčšieho zisku. A médiá, ulica, zamestnanie robia všetko pre to, aby sme sa takými stali.

Kde máme hľadať  informácie o ceste, ktorou treba ísť, aby sme sa stali celými ľuďmi?

Viem o dvoch zdrojoch. Prvým, veľmi kvalitným zdrojom informácií sú Evanjeliá. Spomeniem len niektoré pokyny alebo skôr rady, ktoré sú v nich skryté a sú (aspoň si to myslím) podstatné: Nech vaša reč je áno, áno – nie, nie. Čo navyše je, od zlého je (Mt 5, 37).  Nezabudnite, že budete súdení za každé daromné slovo, ktoré vyslovíte (Mt 12, 36).  Nesúďte, aby ste neboli súdení (Mt 7, 1). Otvorte sa pravde a pravda vás oslobodí (Ján 8, 31–32). Cti otca i matku... a milovať budeš svojho blížneho (tak), ako (miluješ)  seba samého (Mt 19, 19).

Ďalším kvalitným a doslova nenahraditeľným zdrojom sú naše ľudové rozprávky, napríklad od Dobšinského. Len im treba porozumieť a brať ich nielen ako „rozprávky pre deti, čo im čítame, aby rýchlo zaspali“, ale ako múdroslovné knihy, v ktorých je skrytá naša história, kde sú ukryté základné pravidlá ozajstného života a popísaná dobrá cesta, ako sa naučiť takýto život žiť. Uvediem niekoľko príkladov.

Všetci poznáme rozprávky o drakovi, ktorý zničil krajinu a potom, aby sa nerozhneval, dávali mu za potravu panny. Vysvetlenie je jednoduché – ide o „právo prvej noci“. Nevesta svadobnú noc neprežila so svojím nastávajúcim, ale odviedli ju na hrad, k pánovi. Na hrad išla panna, z hradu sa vrátila žena – obrazne: panna bola zožratá. Iný príklad, znova o drakovi. Aké sú vlastnosti, atribúty, „slovenského“ draka? Drak v slovenských rozprávkach lieta, chrlí oheň, má veľa hláv, je skoro neporaziteľný, nosí sa na koni, kradne ženy, ktoré mu potom slúžia, je halušky, hádže budzogáňom, zápasí, je však predsa možné ho poraziť. O čo ide? Hľadajme takú odpoveď, ktorá by vychádzala z histórie nášho ľudu (veď jednu odpoveď sme už našli), a jednoducho by vysvetľovala skoro všetky tieto vlastnosti draka v slovenských ľudových rozprávkach. Odpoveď by mohla znieť takto: Je to vzdialená ozvena prvého stretnutia našich prapredkov s nepriateľskými bojovníkmi na koňoch (asi 4. tisícročie pred Kristom). Jazdec oproti pešiemu bojovníkovi priamo letel, bol skoro neporaziteľný a aj ostatné vlastnosti draka v slovenských rozprávkach sa dajú týmto predpokladom vysvetliť.

Ďalším častým motívom v rozprávkach je: „Pomôžem ti, ak mi sľúbiš to, o čom doma nevieš!“. Nájdeme ho napríklad v rozprávke „Mataj“ v druhom diele Prostonárodných slovenských povestí od Pavla Dobšinského (dostupné aj na internete: zlatyfond.sme.sk). V tejto rozprávke mlynár zapadne s vozom a nemôže sa pohnúť. V tvŕdzke mu pomôže čert za sľub, že o dvadsaťštyri rokov dostane to, o čom (mlynár) doma nevie. Mlynára doma čakal v kolíske novonarodený syn; mlynár v tvŕdzke zabudol aj na to, že má samodruhú ženu...

Tieto rozprávky by sme mali čítať so zatajeným dychom a s maximálnou pozornosťou. Sú o tom, čo sa stane, ak sa dobrovoľne vzdáme čo i len tej najmenšej a na pohľad úplne nevýznamnej časti  svojho ja, svojej osobnosti. Robíme to častejšie ako si myslíme – stačí napríklad, keď si zoberieme pôžičku alebo napohľad v nepodstatnej veci si poklebetíme. Preto taký úspech reklám, preto odchody najodvážnejších a mladých ľudí do zahraničia. V rozprávkach je symbolicky naznačená aj cesta, ako dôsledky neuváženého činu odstrániť, eliminovať. A je tam aj jasne povedané, že je to dlhotrvajúca a poriadne ťažká cesta, na ktorej ide o všetko.

Teraz niečo z praktického života. Koho si máme vybrať vo voľbách? Mali by sme voliť ľudí starších (aspoň päťdesiatročných), žijúcich v usporiadaných rodinách s deťmi (nerozvedených); tých, čo nezbohatli pri privatizácii a najmä tých, ktorí majú hodne skúseností s vedením ľudí. Kritériá veľmi jednoduché, ale dosť ťažko splniteľné.

Nežeňme sa stále niekam, chvíľu postojme a možno uvidíme, že veru je o čom rozmýšľať a že z každej situácie sa dá nájsť východisko. Len to musí urobiť každý a sám za seba!  A treba sa pripraviť na to, že to bude  trvať aj niekoľko generácií –  všetky krátkodobé riešenia situáciu len zhoršujú.

Na záver citát od sv. Augustína: „Dokonalou metódou, ako priviesť ľudí k poslušnosti, je donútiť ich, aby denne hovorili v rozpore s tým, čo vedia.“

Pavel Duraj

::

Odporúčané:

Informačný smog zahmlieva podstatu

Viera a veda

O autorite

O starnutí a starobe