Ďalší obielený hrob

Slovenský rozhlas odvysielal na Zelený štvrtok (2. 4. 2015) v relácii Z prvej ruky diskusiu o „rodovo vyváženom jazyku v štátnej správe“. Pýtate sa, čo je to za výmysel? Nuž, mohli by sme tú záležitosť obísť mlčaním, mohli by sme dokonca povedať, že na „rodovo citlivom“ jazyku nie je nič zlé, keby nešlo o fasádu, za ktorou sa skrýva niečo iné, väčšie – a páchnuce. Skrátka, aktivity vedúce k zmenám jazyka (jazykových pravidiel) v duchu genderovej ideológie sú ďalším obieleným hrobom našej hodnotovo neukotvenej a rozháranej súčasnosti.

Pokúsim sa utvoriť malú ukážku jazykového prejavu korektného z hľadiska rodovej rovnosti; isto nebude dokonalá, nie som odborníkom v tejto oblasti a, úprimne, ani nechcem byť. No predsa, skúsim:

Vážení čitatelia a vážené čitateľky, v našich zdravotníckych zariadeniach sú liečené pacientky  i pacienti, modernejšie povedané: klientky a klienti. Starajú sa o ne aj o nich lekári a lekárky, zdravotné sestry a v menšom počte tiež zdravotní bratia...

Vážení, ak vám takéto vyjadrovanie pripadá nepekné či dokonca hlúpe, zvykajte si. V spomínanej diskusnej relácii bolo jasne povedané: máme si zvyknúť. A ak s tým budeme mať problém, nastúpi „rodovo citlivá pedagogika“!

Áno, je to obielený hrob. Pod bielym povrchom sa skrýva temnota. Účastníci diskusie (mená nie sú dôležité) správne uviedli, že tu ide o „zlom v myslení“ a že to „veľa prezrádza o nás“. Pravdaže, spomenulo sa aj nové definovanie rodiny. A to sa už dostávame bližšie k jadru veci. „Rodovo vyvážený jazyk“ je vonkajší, druhotný prejav vojny proti tradičným hodnotám, proti kresťanstvu a našej kultúre. Možno si rozumieme, ide vlastne o kultúrnu vojnu proti kultúre!

Tvorcovia a protagonisti relácie, ako sme mohli počuť, nám chceli dať námet na zamyslenie. Mali by sme „skúmať, čo to s nami robí“. Tak teda skúmajme, zamýšľajme sa – ale poctivo, držiac sa svedomia a zdravého rozumu.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúca časť Zápisníka: Odkiaľ a kam, človeče?