|
Vlado Gregor |
Málokedy si pomáham citátmi iných, ale teraz
na úvod citujem poľského aforistu Kazimierza Przerwu-Tetmajera. Hovorí, že
ľudia sa delia na dva druhy: na tých, čo musia zarábať a na tých, čo
nepotrebujú zarábať.
Je to hrozné priznať si, že z nábožensky
založených ľudí a z funkcionárov rôznych cirkví a denominácií niekedy vanie
príšerný chlad. Ľudia modernej doby, ale bolo to tak i v Kristových časoch, sa
stále ženú za nejakým maximom, možno aj dobrým – a nemajú čas na druhých, na
tých obyčajných, všelijako zarábajúcich a rôzne nezaistených. Myslím, že
o práve tom sú tie prísne slová, ktoré Ježiš vyhodil na oči vtedajšiemu
kléru, totiž, že si zakrývajú oči a zapchávajú uši, aby sa neobrátili a aby ich
neuzdravil.
Poznačil som si aj jedno paradoxné arabské
príslovie o tom, že zlo sa vyskytuje nielen z niekoho viny, ale aj z niekoho
pravdy. Pustil mi syn nedávno video z oblasti Mosulu, kde sunnitský islamský
štát vyčistil mesto od kresťanov a šiítov. Zdanlivo tam všetko funguje,
ľudia majú istotu a všetci musia poslúchať. Nadšenie mladých bojovníkov je
bezhraničné, ale cítiť z neho mŕtvolný dych. Pripomenulo mi to budovateľské
reči z päťdesiatych rokov, ktoré najlepšie charakterizuje heslo: Kto nie je s
nami, je proti nám! Ide o priamu opozíciu voči Kristovmu upozorneniu, že
kto nie je proti vám, je za vás.
Izolujeme sa, nemáme na nikoho čas, vanie z
nás arktický chlad a takým spôsobom sa robíme hluchými, slepými a nedozvedáme
sa pravdu. Kostoly mimo omší zatvárame a nie sme ochotní venovať sa tým „nie
našim“, možno smradľavejším a nezodpovednejším od nás. Namiesto toho, aby sme
si rozdelili služby, a aj keď sme nepočetní, iste by sme to zvládli, zamkneme
Boží príbytok, nainštalujeme tam kamery, poplašné zariadenia, prípadne tam
natiahneme reťaz... Človeku pri tom napadne to latinské „O tempora,
o mores“, teda: aké sú to časy a aké sú to mravy! Modernú techniku
využívame na to, aby sme sa ešte viac izolovali.
Nedebatujeme, izolujeme sa, vyhradzujeme si
právo poučovať a nechceme vnímať reálny život a zúfalých ľudí, ktorým je už
všetko jedno, ktorí túžia už len po tom, aby im niekto venoval nejakú tú
úprimnú hodinku. Pekne a intenzívne nasledujeme toho nášho Krista, svätého
Františka a množstvo iných svätcov, obetujúcich sa často až do krajnosti!
Pohodlie, istoty, zabezpečenosť, nedotknuteľnosť a z toho plynúca
neinformovanosť a krutosť sa vyskytujú aj pri skromnom a navonok svätom spôsobe
života...
Ľudia hľadajú akceptáciu, prijatie, paradoxne
preto sa oddeľujú, vydeľujú, izolujú, dávajú si heslá a nálepky a dištancujú sa
od iných a ostatných. Keď to vidí iná skupina, postaví sa do opozície,
zorganizuje sa, začne bojovať za svoju väčšiu pravdu a začarovaný kruh sa
opakuje... Kristus premohol satana, odvrhol jeho pokušenia a zobral mu silu,
ale my mu stále, opakovane podliehame, pretože sa stále cítime silnejší a
pravdivejší od mnohých, ktorým sa vyhýbame, nemáme si s nimi čo povedať a
nechceme ich ani stretnúť.
Kajajme sa a verme evanjeliu!
(Nedeľa Božieho milosrdenstva, 12. 4. 2015)
::
::
V ideálnom stave by boli naše kostoly stále otvorené a plné modliacich sa ľudí. Dnešná skutočnosť je však iná. Zjavne nie je možné ponechávať všetky kostoly po celý deň otvorené. Mohlo by dochádzať nielen k poškodzovaniu, ale aj k znesväcovaniu posvätných priestorov.
OdpovedaťOdstrániťZáleží na konkrétnych možnostiach a okolnostiach. Iné je to trebárs v kúpeľnom meste a iné na dedine, kam noha návštevníka či turistu takmer nikdy nevkročí... Vo väčšine prípadov považujem za dostatočné, keď je otvorená vstupná chodba – s kľakadlom a s informáciami o kostole a čase konania bohoslužieb.