Jadrová vojna na obzore?

Rusko, Ukrajina a Krym (1)

Karol Dučák

Vojenský konflikt na východe Ukrajiny medzi režimom v Kyjeve a povstalcami z Novoruska už dlho znepokojuje svet. V súvislosti s nepokojnými udalosťami v tejto krajine sa čoraz častejšie objavujú znepokojivé komentáre, z ktorých behá mráz po chrbte. Ba niektorí analytici celkom vážne varujú, že konflikt môže prerásť do jadrovej vojny. 

Keďže bývam len 70 km od mesta Užhorod, ktoré leží na slovensko-ukrajinskej hranici, a sám som pohraničnú oblasť Ukrajiny v minulosti viackrát navštívil, často si kladiem otázku, ako je možné, že v bezprostrednej blízkosti územia Slovenska došlo ku krvavej dráme, pri ktorej sa navzájom zabíjajú príslušníci slovanských národov. Čo sa to tam vlastne deje? O čo v tomto konflikte ide?

Na Ukrajine došlo ku kombinácii viacerých vnútropolitických aj zahraničnopolitických faktorov, ktorých pôsobením zákonite nemohlo dôjsť k ničomu inému ako ku konfliktu. Nedávno som sa rozprával so susedom, ktorý istú dobu pracoval na Ukrajine a pozná tamojšie pomery z vlastnej skúsenosti. Keď došlo ku krvavým udalostiam, môj sused sa pýtal jedného z Ukrajincov, ako hodnotí vývoj udalostí vo svojej krajine. Opýtaný odpovedal, že to, čo sa dialo, sa muselo stať, pretože situácia obyčajných obyvateľov krajiny bola už natoľko neznesiteľná, že boli ochotní podstúpiť zmenu za akúkoľvek cenu. Nato sa môj sused opýtal, či to stálo za tie obete. Vtedy onen Ukrajinec odvetil, že ľudia na Ukrajine boli už nadmieru zúfalí, takže im bolo všetko jedno. Krv-nekrv, hlavne že sa konečne začali veci riešiť. Či dobrým alebo zlým spôsobom, hlavne, že sa už čosi začalo diať.

Tu kdesi treba začať hľadať kľúč k pochopeniu udalostí. Po vytvorení samostatnej Ukrajiny všetky jej vlády jedna za druhou zlyhávali v riešení vleklých problémov štátu. Ich hlavným úsilím bolo obohacovanie sa na úkor ostatných. Vytvorili sa skupiny bohatých oligarchov, ktorí využívali zmätok v krajine na vykrádanie národného bohatstva. Korupcia dosahovala, a vlastne dodnes dosahuje, neslýchané rozmery.

Spomínam si na jednu osobnú skúsenosť. Ako drobný neskúsený podnikateľ som mal zhruba pred dvadsiatimi rokmi zopár zákaziek na Ukrajine. Vďaka Bohu mojím tichým spoločníkom bol človek, ktorý mal na Ukrajine veľmi seriózne, rokmi overené kontakty, takže sa nestalo, aby sme naleteli nejakým podvodníkom. Pri realizácii jednej zákazky však došlo k sporu medzi nami a našim ukrajinským obchodným partnerom. Spôsobil ho dodatočný poplatok, ktorý nášmu zákazníkovi na Ukrajine vyrubila ukrajinská colnica. Bolo to nejaké nové nariadenie, o ktorom sme predtým nevedeli ani my ani náš zákazník na Ukrajine. Výška poplatku nebola malá a to nášho ukrajinského partnera mimoriadne rozčúlilo. Žiadal od nás, aby sme na našej colnici zmenili sprievodnú dokumentáciu. Zašiel som teda na našu colnicu a vysvetlil, o čo ide. Naši colníci však boli neoblomní a odmietli zmeny urobiť. S mojím partnerom sme sa tak ocitli v nezávideniahodnej situácii. Napokon však prípad iniciatívne vyriešil náš ukrajinský zákazník. Pozval miestneho šéfa colnice na menšie pohostenie a všetko sa vyriešilo bez dodatočného poplatku. Vtedy som si po prvý raz uvedomil silu korupcie, ktorá v krajinách bývalého ZSSR tak bujnela.

Naši vodiči, ktorí často jazdili po ukrajinských cestách, hovorievali, že miestni policajti mali z policajných kontrol pravidelný bočný príjem. Obvinili nášho vodiča, že je opitý. Nemohli to samozrejme dokázať, pretože nemali nijaké prístroje na zisťovanie alkoholu v dychu vodiča, ale o to neodbytnejší boli. Stačilo však strčiť im do vrecka nejaký „bakšiš“ a všetko bolo v najlepšom poriadku.

Za celú dobu svojho podnikania som mal zákazky na Ukrajine iba výnimočne, ale spoznal som aspoň trochu pomery v krajine našich susedov. Sami Ukrajinci boli a dodnes sú zhrození mierou korupcie v krajine, vďaka ktorej sa obohacuje hŕstka vyvolených na úkor zvyšku obyvateľstva. Práve bujnejúca korupcia, nemohúcnosť politických vodcov krajiny a bezodná priepasť medzi blahobytnou vrstvou oligarchov a masami zbedačených obyvateľov Ukrajiny boli hlavnými príčinami výbuchu nepokojov v krajine.

Ďalším nešťastným faktorom ovplyvňujúcim osud Ukrajiny je jej rozpoltenosť. Jej dnešné územie je umelo pozliepaným celkom, skladajúcim sa z rôznych oblastí s odlišným historickým vývojom. V takejto podobe, akú má dnes, ukrajinský štát historicky nefungoval. Na rozdiel trebárs od Francúzska, ktoré až na územné spory s Pruskom (neskôr Nemeckom) o Alsasko-Lotrinsko má relatívne jednoliate územie, ktoré sa po stáročia takmer nemenilo, a má aj stáročnú tradíciu vlastnej štátnosti, Ukrajina takúto dlhodobú tradíciu vlastnej štátnosti nemá. Od čias Kyjevskej Rusi, ktorú považujú za svoju kolísku aj Rusi a Bielorusi, bola Ukrajina rozdelená medzi iné štátne útvary a dnešný samostatný ukrajinský štát fakticky vznikol až po rozpade ZSSR. Oficiálne Ukrajina vyhlásila svoju samostatnosť v roku 1991. Vznikol takto umelý, nekompaktný, nekonzistentný štátny útvar, ktorému chýbala vnútorná súdržnosť.

Situáciu výrazne zhoršuje národnostné zloženie jej obyvateľstva predovšetkým vo východnej časti krajiny, v ktorej žije veľa Rusov. Dochádza tak k patovej situácii, keď západná časť krajiny inklinuje k Západu, kým východné teritóriá krajiny majú pomerne silné väzby s Ruskom. Všetky tieto problémy sa sústavne vyhrocovali vďaka neschopnosti vládcov v Kyjeve energicky riešiť problémy s hospodárskym zaostávaním krajiny a prehlbovaním chudoby jej obyvateľstva.

Nastupujúce vlády jedna za druhou zlyhávali v riešení nahromadených problémov krajiny. No a keď sa Ukrajinci nedokázali postarať sami o seba, iniciatívu prevzali Spojené štáty americké, ktoré zneužili nespokojnosť obyvateľstva so zúfalými životnými podmienkami pre vlastné zištné ciele. Paradoxne, hoci sú Ukrajinci chudobní, ich krajina je bohatá. Má napríklad tretie najväčšie zásoby bridlicového plynu na európskom kontinente s objemom približne 1,2  bilióna kubických metrov. Nie div, že členom predstavenstva najväčšej ukrajinskej ropnej a plynovej spoločnosti Burisma Holdings je Robert Hunter Biden, ktorého otcom je americký viceprezident Joe Biden.

Oveľa väčší význam z hľadiska Američanov má však geopolitická poloha krajiny v susedstve Ruska. Štáty susediace s Ruskou federáciou sú pre USA obzvlášť vítanou zámienkou na rozpútanie nepokojov, ktoré by mohli ohroziť ruské záujmy v danom regióne. Keď sa Sovietsky zväz v roku 1991 rozpadol, vznikla o rok nato Wolfowitzova doktrína, ktorá dodnes ovláda politiku USA. Podľa nej je prioritným cieľom USA zabrániť vzniku nového konkurenta USA, či už na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo kdekoľvek inde, ktorý by sa vyrovnal sile bývalého ZSSR. Pre naplnenie tohto cieľa je nutné sformovanie novej regionálnej obrannej stratégie a vyvíjanie sústredeného úsilia s cieľom zabrániť akejkoľvek nepriateľskej mocnosti ovládnuť región, ktorého zdroje by v prípade konsolidovanej kontroly umožnili vytvorenie globálnej mocnosti. Pritom každá krajina, ktorá odmietne stať sa vazalom USA, je definovaná ako nepriateľská mocnosť.

Podľa Wolfowitzovej doktríny sú Spojené štáty americké pre svet nenahraditeľnou, výnimočnou krajinou, povolanou ku globálnej hegemónii. Toto podľa ich myslenia ospravedlňuje dominantné postavenie USA v ktorejkoľvek časti sveta a všetky americké vojenské agresie, namierené proti nepriateľským mocnostiam, teda proti krajinám, ktoré odmietajú stať sa vazalskými štátmi USA. Počas celej svojej histórie podnikli Spojené štáty americké stovky vojenských agresií po celom svete.

Jedna skutočnosť však spôsobuje zúfalstvo politikov Bieleho domu a vojenských stratégov Pentagónu. Napriek dôslednej realizácii Wolfowitzovej doktríny a miliardám dolárov, preinvestovaným do vojenských dobrodružstiev US-Army po celom svete, nie sú dnes plány globálnej hegemónie USA o nič reálnejšie ako pred štvrťstoročím. Práve naopak. Dnes už nie jedna krajina, ale hneď dve ohrozujú plány USA na ovládnutie sveta. Tými krajinami sú Rusko a Čína. Kým Čína je už dnes najsilnejšou ekonomikou sveta a jej vojenská sila sa vyrovná americkej zhruba do roku 2020, Rusko je jedinou krajinou sveta, ktorá už v súčasnej dobe Spojené štáty americké nemôžu poraziť v priamej vojenskej konfrontácii. Preto je Rusko pre USA terčom číslo jeden, a úloha zraziť mocnú eurázijskú ríšu na kolená má absolútnu prioritu v súčasnej americkej politike.

Po páde železnej opony Američania systematicky pripravovali plány na postupné paralyzovanie Ruska a jeho premenu na veľmoc druhej kategórie. Oklamali bývalého sovietskeho vodcu Gorbačova, ktorý bol hlboko ľudským človekom veľkého formátu, ale aj naivným politikom.

Už 31. januára 1990 nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher v bavorskom Tutzingu vyzval NATO k záväzku, že sa nebude rozširovať na východ, k hraniciam Sovietskeho zväzu, bez ohľadu na ďalší vývoj Varšavskej zmluvy. Genscher tiež prehlásil, že táto garancia je pre ZSSR kľúčová, pretože Sovietsky zväz nemôže pripustiť, aby nemecké zjednotenie a celkové zmeny ohrozili jeho záujmy. Navyše doplnil, že územie bývalej NDR by nemalo byť súčasťou vojenských štruktúr NATO, pretože v tom prípade by Sovietsky zväz mohol blokovať nemecké zjednotenie.

10. februára toho istého roku navštívil Genscher Moskvu. Podľa správ, ktoré neskôr prenikli na verejnosť, sa Genscher počas tejto návštevy v prítomnosti sovietskeho ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho vyjadril, že považuje členstvo Nemecka v NATO za problematické a zaväzuje sa, že sa NATO nebude rozširovať smerom na východ.

Nemeckého ministra zahraničia spočiatku v jeho úsilí podporovala aj americká diplomacia na čele s Jamesom Bakerom, preto Gorbačov prisľúbil Helmutovi Kohlovi, že Nemci môžu o svojom zjednotení rozhodnúť sami. Gorbačov bol pre milióny ľudí nádejou na lepšiu budúcnosť. Len málokto však tušil, že bol nádejou aj pre nenásytných západných dravcov, ktorí sa už nemohli dočkať bohatej koristi. Západ hľadal nové teritóriá, ktoré ešte nestihol vydrancovať. Vhodným objektom sa po nástupe Michaila Gorbačova na čelo ZSSR stal bývalý Východný blok, ovládaný najväčšou krajinou sveta. Bolo tu nespokojné obyvateľstvo, ktoré oprávnene túžilo po dôstojnejšom živote. Lenže na toto čakali nenásytní dravci, ktorí chceli rabovať. Nepripomína Vám to niečo? O to isté predsa ide aj na Ukrajine, ibaže v oranžovej farbe.

Západ znamenite zužitkoval vo svoj prospech politickú naivitu sovietskeho vodcu. Gorbačov totiž nedal vyhotoviť písomnú dohodu so Západom, a to sa neskôr Rusku kruto vypomstilo. Genscher a Baker začali ústne dohody spochybňovať a Američania mohli bez zábran porušovať všetky dohody. Nekompromisne posúvali hranice NATO smerom k Moskve. Rozhodli sa „objať“ Rusko chobotnicou svojich vojenských základní z každej strany. Vrcholom amerických snáh bolo ovládnutie Ukrajiny a priblíženie sa na dostrel k Moskve.

Niekdajší americký minister obrany Robert Gates označil prijatie východoeurópskych štátov do NATO za ťažkú chybu a pokusy Západu prizvať do NATO Ukrajinu za ťažkú provokáciu. Wolfowitzova doktrína však nebola nejakým formálnym dokumentom, ktorý by bolo možné ignorovať, ale záväznou stratégiou, ktorú americká administratíva musela realizovať v praxi. Jednou z jej tragických obetí sa stala aj Ukrajina.

Temným mužom v zákulisí udalostí v tejto krajine bol George Soros, ktorý 24. mája 2014 v rozhovore pre CNN priznal, že on je strojcom prevratu na Ukrajine, ktorý zvrhol síce skorumpovaného, ale zákonne zvoleného ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča. Soros na svoje ciele využil Victoriu Nulandovú, zástupkyňu ministra zahraničných vecí USA Johna Kerryho, ktorej úlohou bolo zabezpečiť nepretržitý prúd americkej finančnej pomoci pre sily, pripravujúce krvavý prevrat na Ukrajine. Nulandová priznala päť miliárd amerických dolárov, ale to sú zrejme len oficiálne priznané prostriedky, ktorými americkí daňoví poplatníci zaplatili krvavý konflikt na Ukrajine. Nebyť amerického zasahovania do vnútorných záležitostí Ukrajiny, udalosti by zrejme nenabrali natoľko dramatický spád a Krym by bol doposiaľ ukrajinský.

Práve Krym zohral v udalostiach na Ukrajine kľúčovú úlohu. Ovládnutie tohto polostrova malo totiž v strategických kalkuláciách USA absolútnu prioritu. To však Rusi nemohli v žiadnom prípade pripustiť. Aby sme to pochopili, je potrebné aspoň stručne sa pozrieť do histórie a pripomenúť si, čo Krym znamenal pre Rusko.

Na tomto polostrove sa v histórii postupne vystriedalo veľa rôznych vládcov. Najvýraznejšiu stopu tu zanechali Tatári, ktorí ovládali Krym od 13. do 18. storočia. Aj názov polostrova je tatárskeho pôvodu. Od roku 1783 však patril Krym cárskemu Rusku. Dodnes sú Rusi na Kryme majoritným obyvateľstvom. Nezriedka sa ozývajú hlasy pohoršenia nad tým, že cárske Rusko dobylo Krym vojenskou silou. V tom prípade je však nutné pripomenúť, že podobnú prax uplatňovali v minulosti aj Spojené štáty americké. Po víťaznej vojne nad Mexikom v rokoch 1846–1848 ulúpili Američania polovicu mexického územia a pripojili k svojmu územiu neskoršie štáty Kalifornia, Nové Mexiko, Arizona, Nevada, Utah. Mexičania dostali za túto lúpež hanebné „odškodnenie“ 15 miliónov dolárov. Takže vojenské ovládnutie Krymu Ruskom nebolo o nič bezohľadnejšie ako lúpež mexického územia Spojenými štátmi americkými v 19. storočí.

Krym patril k Rusku aj po vzniku ZSSR. Situácia sa zmenila až v roku 1954, počas osláv 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku. Vtedy Nikita Sergejevič Chruščov presadil pripojenie Krymu k Ukrajine napriek tomu, že týmto nezákonným aktom porušil vtedy platnú ústavu ZSSR. Chruščov predpokladal, že Sovietsky zväz tu bude naveky, takže zmenu vnútorných hraníc sovietskeho impéria nepovažoval za hru s ohňom. Po rozpade ZSSR sa však Chruščovov protiprávny akt stal časovanou bombou, ktorá bezmála spôsobila vážny vojenský konflikt.

Aj po rozpade ZSSR mala Ruská federácia na Kryme Čiernomorskú flotilu a celý polostrov mal pre Rusko mimoriadny strategický význam. Práve preto hral Krym v amerických víziách natoľko závažnú rolu. Plán Američanov bol nasledovný: Po pripravovanom ovládnutí Ukrajiny Američanmi mal 15. mája 2014 ukrajinský premiér Jaceňuk anulovať zmluvu o ruskej Čiernomorskej flotile na Kryme a požadovať jej odsun do Ruska. Namiesto nej plánovali Spojené štáty vybudovať na Kryme svoju vlastnú vojenskú základňu. Ak by sa Rusi vzdali Krymu a nechali Američanov vybudovať tam vojenskú základňu, bolo by to tak, ako keby niekto chcel brániť svoj dom pred útokom lupiča, no dovolil by mu nasťahovať sa do predsiene domu. Niektorí „odborní analytici“ typu Grigorija Mesežnikova alebo Iva Samsona sa pokryteckí pohoršujú nad tým, že Rusi bránia sféry svojho vplyvu v bezprostrednej blízkosti svojho teritoriálneho územia vrátane Krymu, no nepohoršujú sa nad tým, že Američania chránia sféry svojho vplyvu napríklad na japonskom ostrove Okinawa, tisíce kilometrov od územia Spojených štátov amerických.

Osud Krymu však výrazne ovplyvnila ešte jedna skutočnosť. Američania zrejme pripravovali pre obyvateľov Krymu osud kosovských Srbov, ibaže úlohu Albáncov mali zohrať krymskí Tatári. Tí mali vyhlásiť suverenitu a potom čistiť polostrov od nepohodlných obyvateľov, predovšetkým Rusov. Nad krymskými Rusmi visel Damoklov meč.

Rusko však už nie je tým Ruskom, akým bolo v dobe Borisa Jeľcina. Dnes je silnou krajinou, ktorá nebude tolerovať provokácie Západu. V roku 2014 už nebol na čele ruského štátu slaboch Boris Jeľcin, ale energický a inteligentný vodca Vladimír Putin, ktorý Američanom vyfúkol korisť. Blesková utajená operácia Američanov doslova šokovala. Zahraniční experti sa domnievajú, že Rusko použilo technológie utajenia vojenských operácií, ktoré sú unikátne v celosvetovom meradle. Putin však od začiatku spájal osud polostrova s výsledkami slobodného referenda na Kryme, ktoré potvrdilo túžbu prevažnej časti obyvateľov polostrova po návrate ich vlasti k Rusku.

Vráťme sa však k otázke z úvodu tohto článku: O čo teda v konflikte na Ukrajine ide? Správnejšie by však bolo položiť otázku: Komu o čo ide v tomto konflikte? Každý zo zúčastnených v pohnutých udalostiach v susednom štáte sa totiž snažil riešiť svoje záujmy. Prostí Ukrajinci túžili po dôstojnejšom živote. Ukrajinskí oligarchovia bojovali o prerozdelenie sfér vplyvu. Zviditeľniť sa chceli aj extrémne živly, napríklad ukrajinskí nacionalisti. A napokon Američania túžili priblížiť NATO bližšie k Moskve a pustiť žilou Rusku. Len málokto je však výsledkom dnešných udalostí nadšený. Prostí Ukrajinci sa prepadli do ešte väčšej biedy. A čo je horšie, tak skoro ani neuvidia svetlo na konci dlhého tunelu, v ktorom sa ocitli. Ukrajinu neminie vlna zdražovania, ktorá najviac postihne práve tých najbiednejších. Oni zaplatia najvyššiu cenu za vlnu nepokojov, ktoré otriasli Ukrajinou. Pochopili to Rusi na východe Ukrajiny. Keďže vedia, že z Kyjeva sa ničoho dobrého nedožijú, začali sa obracať s nádejou na východ. A to je najväčšia tragédia Ukrajiny.

A čo oligarchovia? Niektorí sa dostali k válovu, iní ho museli opustiť. Nič nové pod slnkom. Bežné striedanie oligarchických klanov. A Američania? Sú rozčarovaní. Rusko je dnes silnejšie ako kedykoľvek predtým. Málokto má teda dôvod na radosť, mnohí však majú dôvod na smútok. História sa opakuje, lenže málo je tých, ktorí sú ochotní poučiť sa. Žiaľ.

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Charlie Hebdo: morálna žumpa

Ukrajina, Rusko a budúcnosť Slovenska

::

PriestorNet – niečo navyše!