Medzináboženský dialóg

(Pred Druhým vatikánskym koncilom a po ňom)

Karol Dučák

Druhý vatikánsky koncil nesporne patril medzi najväčšie udalosti v dejinách Katolíckej cirkvi. Priniesol do jej života nemálo nových momentov, no o niektorých doktrínach koncilu možno konštatovať ono klasické: Nihil sub sole nov (Nič nového pod slnkom). Týka sa to aj medzináboženského dialógu, ktorý prekvital v misijnej praxi katolíckych reholí dlhé stáročia pred koncilom, avšak Druhý vatikánsky koncil ho rozvinul v plnej šírke a dal mu oficiálny ráz katolíckej doktríny. Napriek tomu sa naň zniesla vlna kritiky predovšetkým zo strany tzv. tradicionalistov, ktorí z neznalosti problematiky odmietajú nielen medzináboženský dialóg, ale často a priori aj Druhý vatikánsky koncil. Pre rozsiahlosť problematiky sa tento článok špecializuje na problematiku dialógu s islamom a zhodnoteniu skúseností jezuitov pri ich misijnej činnosti v Ázii a Latinskej Amerike.

Za prapriekopníka dialógu s islamom môžeme považovať svätého Františka z Assisi. Zakladateľ františkánskej rehole „odmietol myšlienku križiackych výprav, ktoré boli namierené proti moslimom a nie medzi nich“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 290).

Už vtedy hľadal cestu dialógu s moslimami a „pri piatom križiackom ťažení proti mestu Damiette v delte Nílu (1217–1221) vyhľadal egyptského sultána, aby s ním viedol rozhovor o otázkach viery“ (Kronika křesťanství, s. 178).

Paul Moses o tomto stretnutí vydáva pozoruhodné svedectvo: „Sv. Bonaventúra, generál františkánskeho rádu v rokoch 1257–1274, vo svojej Legende Maior líči toto stretnutie ešte dramatickejším tónom. Podľa Bonaventúru František primäl sultána, aby rozpálil veľký oheň. ,Vstúpim doň spolu s tvojimi kňazmi. Tak sa ukáže, čia viera je pevnejšia a svätejšia,´ hovorí v tejto legende František. ,Nemyslím si, že by niektorý z mojich duchovných chcel vydať svoje telo plameňom len preto, aby bránil svoju vieru, alebo že by sa chcel podvoliť akémukoľvek mučeniu,´ odtušil vraj sultán. František sa teda ponúkol, že skočí do ohňa sám, ak sa sultán a jeho ľud obráti na kresťanstvo, ale sultán i toto odmietol.“ (Moses, P. Svatý František a sultán, in: Teologické texty, s. 86)

Žiada sa v tejto súvislosti dodať, že Legenda Maior sa nepovažuje za bezvýhradne dôveryhodný zdroj, takže aj údajnú skúšku ohňom je potrebné prijímať s rezervou, avšak samotná skúška nie je najdôležitejším momentom počínania svätého Františka. Najpozoruhodnejšie je to, čo píše autor na inom mieste: „Súčasný koncept medzináboženského dialógu vtedy neexistoval, avšak pri tejto príležitosti šlo bezpochyby o dialóg – bola to pokojná výmena myšlienok dvoch súperiacich náboženstiev. V stane plnom kultivovaných náboženských mysliteľov a básnikov František predstavil svoju pozíciu. Z toho, ako uvádza Jakub z Vitry, že diskusie trvali niekoľko dní, môžeme usudzovať, že sa ich zúčastnil celý rad diskutérov. Niekoľko dní boli František a Illuminato váženými hosťami v tábore moslimov. Podľa Jakuba z Vitry im bolo dokonca dovolené, aby kázali moslimským vojakom... Zatiaľ čo sa kardinál Pelagius a križiacki velitelia... zaoberali prípravou zbraní na ďalší útok – a zatiaľ čo sa i moslimskí vojaci pripravovali na to, že znovu zaútočia na križiacky tábor... – František a vojaci z nepriateľského tábora sa k sebe chovali ako priatelia.“ (Moses, P. Svatý František a sultán, in: Teologické texty, s. 88)

Tu je potrebné zdôrazniť jednu vec. Tak ako svätý František neviedol svoj dialóg s moslimami v snahe konvertovať na islam, ale bol vedený snahou spoznať moslimov, získať si ich srdcia a postupne ich priviesť ku konvertovaniu na katolícku vieru, tak ani súčasná Katolícka cirkev nevedie medzináboženský dialóg v snahe hľadať nejaký kompromis medzi katolíckym učením a islamom, ale vedie ju úmysel získať si srdcia moslimov a pripraviť ich pre konverziu na katolícku vieru! František veľmi vnímavo pozoroval islamské náboženské praktiky, predovšetkým modlitbu moslimov. Jeho neskoršie spisy svedčia o tom, že naňho urobilo hlboký dojem, ako vojaci vždy prerušovali svoju činnosť, aby sa obrátili na juhovýchod, smerom k Mekke, a klaňali sa Bohu až k zemi. Seyyed Hossein Nasr, významný islamológ z George Washington University, tvrdí, že „medzi moslimami bola ústne rozšírená historka o tom, že sultán dal Františkovi kľúč od svojej súkromnej modlitebnej miestnosti. Fakt, že František mohol medzi moslimami kázať najmenej niekoľko dní, naznačuje, že sa sústredil na to, čo majú islam a kresťanstvo spoločné, a že sa nepustil do priamej kritiky Mohameda alebo islamu. Jakub z Vitry napísal vo všeobecnej rovine, že moslimovia ochotne počúvali mníchov, ktorí prichádzali na Východ, pokiaľ títo kazatelia neznevažovali Mohameda. Biskup z Acre k tomu dodáva, že kedykoľvek nejaký kazateľ prehlásil, že Mohamed bol zlý, mohol byť rád, ak si potom zachránil holý život. František sa na svojej mierovej misii evidentne takejto konfrontácii vyhol“ (Moses, P. Svatý František a sultán, in: Teologické texty, s. 88).

Plnohodnotne zužitkoval poznatky zo svojej misie medzi moslimov. Bol priekopníkom nového prístupu katolíkov k moslimom. Ako zdôrazňuje Bučko, „križiacke ťaženia nemohli byť nástrojom evanjelizácie a obrátenia moslimov. Bolo treba postupovať metódou ,slova a príkladu´. V tomto období sa prišlo aj na prvú modernú misijnú metódu: aby mohol byť niekto úspešný v misii, najprv musí poznať ľudí, ku ktorým je poslaný, ich kultúru, jazyk, náboženstvo a musí k nim prísť ako priateľ. Sv. František skúsil priamu cestu a dostal sa až k egyptskému sultánovi Malik-al Kamilovi, ktorému rozprával o Ježišovi. Sultán udelil františkánom niektoré privilégiá, aby sa mohli usadiť vo Svätej zemi“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 292).

Požiadavka začať misiu poznaním ľudí, ku ktorým je misionár vyslaný a predovšetkým požiadavka pristupovať k nim z pozície priateľa, je naozaj prevratnou zmenou prístupu k misijnej činnosti, vďaka ktorej sv. František dosiahol u moslimov pozoruhodné úspechy.

Pokúsme sa teda spoznať moslimov a porozumieť im, pretože bez toho nie je možné ukončiť neustále krvavé konflikty medzi náboženstvami. O to predsa išlo aj koncilových otcom Druhého vatikánskeho koncilu, ktorí v deklarácii Nostra aetate formulovali svoje postoje nasledovne: „Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom... Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka. Uctievajú si aj jeho panenskú matku Máriu a zavše ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým zmŕtvychvstalým ľuďom. Popritom majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Ak v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na to, čo bolo, a pestovali úprimné vzájomné porozumenie a spoločne chránili a zveľaďovali u všetkých ľudí sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu.“ (Nostra aetate, č. 3)

Milióny moslimov každoročne konvertujú na kresťanstvo, pretože v ňom nachádzajú neopakovateľnú životodarnú silu. Ako uvádza Giuseppe Nardi, len v Afrike konvertuje každú sekundu 667 moslimov na kresťanstvo. Ročne je to 6 miliónov ľudí. Proces konverzií moslimov na kresťanstvo však má explozívne rozmery nielen v Afrike. Podľa britských Times 15 % moslimov, ktorí imigrujú do Európy, konvertuje na kresťanstvo. Vo Veľkej Británii sa tento počet odhaduje na 200 tisíc nových kresťanov. Vo Francúzsku konvertuje na kresťanstvo každý rok okolo 15 000 moslimov. Z toho najmenej 10 000 na katolícku vieru.

Tento masový proces sa nevyhýba ani Ázii. V Malajzii je to okolo 250 000 konverzií z islamu na kresťanstvo. (Porov. Jesus statt Dschihad – Jährlich konvertieren sechs Millionen Moslems zum Christentum. In Katholisches.info Magazin für Kirche und Kultur, 2. März 2013. [online].[cit. 7.3.2015]. dostupné na internete: katholisches.info.)

Na kresťanstvo však konvertujú aj moslimovia v nepokojnom Iraku a iných ázijských krajinách. Masové rozmery nadobudol aj proces konverzií moslimov na kresťanstvo v bývalom Sovietskom zväze. (Porov. Zwei Millionen Russen konvertierten zum Christentum, 15. November 2010. [online].[cit. 7.3.2015]. dostupné na internete: koptisch.wordpress.com.)

Tieto milióny nových kresťanov z radov bývalých moslimov prinášajú milióny svedectiev v prospech medzináboženského dialógu Katolíckej cirkvi s islamom.

Čo sa týka dialógu Katolíckej cirkvi s náboženstvami Východu, jeho prapriekopníkmi boli už pred niekoľkými storočiami misionári Spoločnosti Ježišovej. Mateo Ricci (1552–1610), „vynikajúci matematik a astronóm, dosiahol v Číne mimoriadne misijné úspechy... vďaka úsiliu prispôsobiť sa čínskemu prostrediu“ (Dučák, K. Božie svetlo v temnotách Paraguaja. Jezuitský štát 1609 –1768, s. 104).

Praktizoval akomodačnú misijnú stratégiu, teda metódu prispôsobovania sa prostrediu pri misijnej činnosti, ktorá priniesla jezuitom mimoriadne úspechy pri ich misijnom poslaní. V prvom rade sa dôkladne naučil čínsky jazyk a postupne si čoraz viac osvojoval čínske zvyky. Až natoľko, že sa „usiloval nájsť súlad medzi konfuciánstvom ako oficiálnym čínskym nábožensko-morálnym učením a kresťanstvom“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 334).

Tento misionár, považovaný za jedného z najväčším jezuitských misionárov vôbec, „objavil v konfucianizme, v štátnom učení Číny, zlaté stopy pravdy, kultúrne, sociálne a náboženské hodnoty, ktoré korunoval kresťanskou radostnou zvesťou. Číňanom vyhlásil: Konfucius je pripravovateľom cesty, Kristus je jej zavŕšiteľom“ (Stürmer E. Útok na dračí trón, s. 6).

Za významného predstaviteľa akomodačnej misijnej metódy je považovaný aj jezuita Roberto de Nobili (1577–1656), pôvodom šľachtic, ktorý evanjelizoval v Indii „ako príslušník najvyššej kasty brahmanov v rúchu hinduistického askétu (sanjásiho). Z cirkevných obradov odstránil všetko, čo odporovalo brahmanským zvyklostiam“ (Komorovský, J. Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja (Realizácia utópie), s. 26). Nebola to taká koncepcia medzináboženského dialógu, aká sa rozvinula po II. vatikánskom koncile, ale dialóg medzi náboženstvami tu už existoval.

Je namieste položiť si otázku: Čo je cieľom medzináboženského dialógu Katolíckej cirkvi? Na túto otázku sú rôzne odpovede, počnúc tými racionálnymi a končiac iracionálnymi. Medzi tie iracionálne patria predovšetkým stanoviská arcibiskupa Lefèbvra, ktorý považoval medzináboženský dialóg Katolíckej cirkvi za snahu o zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev. Potvrdzuje to rozhovor pre médiá, ktorý arcibiskup Lefèbvre poskytol v roku 1978, avšak uverejnený bol až o 10 rokov neskôr. V tomto rozhovore Lefèbvre okrem iného uvádza: „Táto ideológia hovorí, že všetky kultúry sú rovnocenné; všetky náboženstvá sú rovnocenné, že neexistuje jediná pravá viera. To všetko vedie k zneužívaniu a prekrúteniu slobody myslenia. Všetky tieto prekrútenia slobody, ktoré boli po stáročia odsudzované všetkými pápežmi, boli teraz prijaté Druhým vatikánskym koncilom.“ (Citované podľa: Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 1. část 1978. In REX! [online]. [cit. 6. 3. 2015]. dostupné na internete: rexcz.blogspot.sk.)

Je potrebné otvorene povedať, že takéto absurdné nezmysly sa nemôžu zrodiť v hlave zdravo uvažujúceho katolíckeho teológa. Nikde (!) v dokumentoch Druhého vatikánskemu koncilu nie je explicitne uvedené, že všetky náboženstvá sú si rovné a že neexistuje jediná pravá viera.

Druhý vatikánsky koncil nielenže nikdy (!) explicitne nehlásal, že všetky náboženstvá sú si rovné a že neexistuje jediná pravá viera, ale naopak, vo viacerých svojich dokumentoch jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne deklaroval, že Katolícka cirkev je jediná pravá Cirkev!

Za všetky uveďme pasáž z koncilovej deklarácie Dignitatis humanae, v ktorej sa uvádza: „Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt 28, 19-20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ (Dignitatis humanae, č. 1)

Ak by bola v  dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu len táto jediná pasáž, v ktorej sa zdôrazňuje, že Katolícka cirkev je jediné pravé náboženstvo, aj tá by stačila na demaskovanie arcibiskupa Lefèbvra prinajmenšom ako manipulátora. My však vieme, že podobných pasáží je v koncilových dokumentoch viac. Dokonca aj v tak často kritizovanej deklarácii Nostra aetate sa píše, že Katolícka cirkev „ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je ,cesta, pravda a život´(Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko“ (Nostra aetate , č. 2).

Aj táto časť jasne a jednoznačne vyvracia tvrdenia arcibiskupa Lefèbvra o tom, že koncil údajne postavil na úroveň Katolíckej cirkvi ostatné náboženstvá. Je preto až neuveriteľné, že priamy účastník koncilu tak zavádza!

Je evidentné, že odporcovia koncilu nepochopili hĺbku koncilových dokumentov. Nie je pravda, že Katolícka cirkev musí odmietať všetko, čo pochádza z prostredia mimo Katolíckej cirkvi. Nádherným príkladom tohto tvrdenia je veta pohanského stotníka: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ (Mt 8, 8)

Dnes sa toto zo strany Božieho ľudu vyznáva tesne pred svätým prijímaním, aj keď v nepatrne upravenej forme.

Konciloví otcovia na Druhom vatikánskom koncile si veľmi dobre uvedomovali, že aj v mysliach ľudí, ktorí nikdy nepoznali katolícku vieru, môže vzbĺknuť Božie svetlo. Píše sa o tom napríklad vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium, kde sa okrem iného uvádza: „Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď On dáva všetkým život, dýchanie a všetko (porov. Sk 17, 25-28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť. (porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť.“ (Lumen gentium, č. 16)

Deklarácia Nostra aetate o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám okrem iného uvádza: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no nezriedka odzrkadľujú lúč pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ (Nostra aetate, č. 2)

Skeptik by mohol položiť otázku, či je vôbec možné, aby bolo v nekresťanských náboženstvách niečo sväté, ale dejiny misiológie poskytujú bohatý dôkazový materiál o tom, že aj v týchto náboženstvách bolo mnoho prvkov, ktoré evokujú paralely s textami Svätého písma. Katolícki misionári nezriedka využívali tieto predstavy pri svojej misijnej práci.

Svedectvo o tom podali misionári SJ v Južnej Amerike. Najmä u Guaraníov, teda kmeňa, ktorého príslušníci neskôr vytvorili jadro jezuitského štátu v Paraguaji, narážali misionári na mnohé tradičné náboženské predstavy, ktoré evokovali podobu s biblickými textami. Jednou z nich bola predstava o potope. Guaraníovia ju vyznávali svojským spôsobom, ktorý modernému čitateľovi približuje Clovis Lugon: „Dávny prorok Guaraníov, Tamanduare, veľký priateľ Pána Boha, bol upovedomený o blížiacej sa potope; podarilo sa mu s niekoľkými rodinami zachrániť sa na vrcholci vysokej palmy, prozreteľne ovešenej množstvom ovocia. Takýmto spôsobom sa mu podarilo prežiť...“ (Lugon, C. 1971. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 213)

Aj iné tradičné guaraníske náboženské predstavy evokujú podobu s biblickými textami. Podrobnejšie ich rozvádza vo svojom diele Charlevoix. Opierajúc sa o svedectvá prvých misionárov píše, že podľa náboženských predstáv jedného z indiánskych kmeňov priniesol Božie Slovo do týchto končín jeden z dvanástich Ježišových učeníkov, apoštol Tomáš. Doslova uvádza, že kacik Maracona a niekoľkí ďalší najváženejší Guaraníovia „uisťovali misionárov, že počuli od svojich prarodičov rozprávať o svätom mužovi menom Pay Zuma alebo Pay Tuma, ktorý v ich zemi ohlasoval vieru nebies. Mnohí tiež údajne vtedy túto vieru prijali. A on im pri svojom odchode predpovedal, že oni a ich potomkovia znovu opustia službu pravého Boha, ale po mnohých storočiach prídu noví vyslanci tohto istého Boha s podobným krížom a obnovia náboženstvo medzi ich potomkami.

No a keď o niekoľko rokov neskôr p. de Montoya a p. de Mendoza prenikli do oblasti Tayati ... a tamtí Indiáni videli, že k nim prichádzajú s krížom v ruke, prijali ich s vyjadreniami veľkej radosti, takže sa tí otcovia nad tým nemálo divili. Keď ale obyvatelia videli ich údiv, rozprávali im tú istú povesť ako Maracona rozprával otcovi Cataldinovi a Macetovi a s ktorou sa zhoduje aj istá brazílska povesť. Na vyvýšenine pri Asuncióne vidno stopy nôh muža, ktoré možno vidieť na jednom mieste v Peru a tam rozprávajú o množstve zázrakov toho Pay Tumu, ktorého považujú za apoštola Tomáša“ (Charlevoix, P. F. de. 1830. Geschichte von Paraguay, und den Missionen der Gesellschaft Jesu in diesen Ländern. Nach dem Französischen des P. Franciscus de Charlevoix, weiland Priester der Gesellschaft Jesu, II, s. 32–33).

Staršie nemecké vydanie tohto diela z roku 1768 o apoštolovi navyše uvádza, že tento svätý muž Pay Tuma, či Pay Zuma „sa volal aj Pay Abara, to jest, otec, ktorý žije v celibáte“ (Charlevoix, P. F. X. de. Geschichte von Paraguay und dem Missionswerke der Jesuiten in diesem Lande. Aus dem Französischen des P. Franz de Charlevoix, II, s. 26).

Povesti o pôsobení svätého apoštola Tomáša rozoberá Charlevoix aj na inom mieste svojho diela. Píše tu, že u príslušníkov jedného z kmeňov „existuje povesť, že v ich krajine hlásal evanjelium svätý apoštol Tomáš; a isté je, že na ich povestiach sú badateľné mnohé stopy kresťanstva. Majú dokonca akési vzdialené chápanie o jednom Bohu, ktorý sa kvôli ľudskej spáse stal človekom; a jedna z ich povestí rozpráva o prekrásnej pani, ktorá bez pričinenia muža zázračne porodila dieťa, [Syna], ktorý v svojich mužných rokoch konal zázraky: kriesil mŕtvych, uzdravoval chromých a slepým navracal zrak. Nakoniec zhromaždil veľký národ, v prítomnosti ktorého vystúpil do nebies a premenil sa na slnko, ktoré nás osvetľuje. [Títo Indiáni] majú množstvo bohov a medzi inými akúsi trojicu, ktorá pozostáva z otca, syna a ducha svätého. Otcovi dávajú 2 mená: Omequaturiqui a Uragosoriso; syna volajú Urasana a ducha Urapo. Pani otca sa menuje Guipoci, tá sa stala matkou Urasana bez toho, aby stratila svoje panenstvo. Oných troch bohov nazývajú aj spoločným menom Tiniamacas“ (Charlevoix, P. F. de. 1830. Geschichte von Paraguay, und den Missionen der Gesellschaft Jesu in diesen Ländern. Nach dem Französischen des P. Franciscus de Charlevoix, weiland Priester der Gesellschaft Jesu, II, s. 273–274).

Povestiam o pôsobení svätého apoštola Tomáša medzi Indiánmi venuje pomerne veľa priestoru jezuita Pedro Lozano v jednej kapitole svojho diela, venovaného dejinám Spoločnosti Ježišovej. Je to 16. kapitola 6. knihy v druhom zväzku diela. (Lozano, P. 1755.  Historia de la Compaňia de Jesus de la Provincia del Paraguay. Tomo Segundo, s.386–390) Ten istý autor sa k pôsobeniu apoštola vracia aj na inom mieste spomínaného diela. (Lozano, P. 1755.  Historia de la Compaňia de Jesus de la Provincia del Paraguay. Tomo Segundo, s. 718–719)

Apoštola Tomáša spomína vo svojom diele aj tirolský páter Sepp von Rainegg. Píše o ňom, že podľa ústneho podania starých Indiánov to bol práve Tomáš, svätý apoštol Indiánov, ktorý ich predkov oboznámil so svetoznámym paraguajským čajom, yerbou. (Sepp, A. 1710. Continuation Oder Fortsetzung Der Beschreibung, Deren denckwürdigeren Paraquarischen Sachen, selbiger Landschaft, Völckern und Arbeit deren sich alldort befindenden R.R. um PP. Missionariorum SOC.  JESU. Insonderheit aber, Wie  R.P. ANTONIUS SEPP, Auß wohlgemelter Societet in Paraquaria Missionarius den Christlichen Glauben unter andern Völckern noch weiters fortzupflantzen sich bearbeitet, und bemühet..., s. 29)

Dá sa teda konštatovať, že tradícia o pôsobení svätého apoštola Tomáša mala medzi Indiánmi v tejto oblasti veľmi pevné korene. Je ťažké exaktne posúdiť, do akej miery ovplyvnili spomínané náboženské predstavy Indiánov úspechy misionárov v Latinskej Amerike, ale faktom zostáva, že sa práve Latinská Amerika stala najúspešnejším misijným územím v celých dejinách Katolíckej cirkvi.

Uvedené skutočnosti stavajú medzináboženský dialóg Katolíckej cirkvi do úplne iného svetla.

Katolícka cirkev v žiadnom prípade nemala úmysel postaviť všetky náboženstvá na rovnakú úroveň, chcela len nadviazať na najušľachtilejšie myšlienky v týchto náboženstvách. Práve preto je potrebné znovu a znovu vyvracať klamstvá takzvaných tradicionalistov.

Odporcovia koncilu často obviňujú pápežov, ktorí vstúpili do mešity, z herézy. Je to však mimoriadne úbohé. Samotný vstup pápeža do mešity nie je herézou. Heréza by začala vtedy, ak by pápež vstúpil do mešity s úmyslom vzývať Alaha, alebo ak by začal cieľavedome uprednostňovať mešitu pred katolíckym kostolom, či nedajbože prejavil úmysel konvertovať na islam. Táto predstava je však natoľko stupídna, ako keby chcel niekto tvrdiť, že rieka Dunaj raz obráti svoj tok a nebude sa vlievať do Čierneho mora, ale naspäť do bavorského Schwarzwaldu, odkiaľ vyviera.

Lenže ak pápež vstupuje do mešity s cieľom zmierniť stáročné nepriateľstvo islamu voči kresťanstvu a zmierniť prenasledovanie kresťanov v moslimských krajinách, je toto jeho úsilie mimoriadne záslužné a ušľachtilé. V tomto prípade nájde nášho Hospodina, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho aj v mešite. Boh je predsa všemohúci a všadeprítomný. Môže vstúpiť dokonca aj do pekla. Veď ako učí Katechizmus: „Boh je všade: na nebi, na zemi a na každom mieste.“ (Katechizmus. Učebnica rím. kat. náboženskej výchovy., s. 12)

Nie je teda dôvod, prečo by pápež nemohol nájsť Hospodina, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho aj v mešite. Samozrejme, autor nemá v žiadnom prípade v úmysle nahovárať veriacich na zámerné vyhľadávanie mešít. Katolícky kostol je pre katolíka jednoznačne nenahraditeľný. Vstup do mešity musí byť pre katolíka absolútnou výnimkou. Ježiš však v rámci svojej misie lásky išiel aj k pohanom, aby ich liečil. Evanjelisti Matúš (15,21–28) i Marek (7,24–30) opisujú stretnutie Ježiša s kanaánskou ženou, pohankou, ktorá ho prosí, aby jej uzdravil dcéru. Vďaka jej hlbokej viere v Mesiáša je žena uzdravená. A tak, ako sa Ježiš stýkal s pohanmi, aby liečil ich telá, ale predovšetkým ich duše, tak je aj pápež ako vicarius Christi (zástupca Krista) povolaný stýkať sa s inovercami, aby liečil ich neduhy a šíril medzi nimi Kristovu lásku.

Karol Dučák

(Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Duchovný pastier č. 5/2015; uverejňujeme ho so súhlasom redakcie.)

Použité pramene a zdroje:

1. Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. 549 s. ISBN 80-85223-34-1.

2. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 847 s. ISBN 978-80-7162-738-8.

3. Dučák, K. Božie svetlo v temnotách Paraguaja. Jezuitský štát 1609–1768. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2012. 470 s. ISBN 978-80-85223-93-4.

4. Komorovský, J. Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja (Realizácia utópie). Nitra: Spoločnosť Božieho Slova, 2007. 146 s. ISBN 978-80-85223-80-4.

5. Kronika křesťanství. Praha: Fortuna Print : Knižní klub, 1998. 462 s. ISBN Fortuna Print.

80-86144-23-2; ISBN Knižní klub 80-7176-837-5.

6. Charlevoix, P. F. de. Geschichte von Paraguay, und den Missionen der Gesellschaft Jesu in diesen Ländern. Nach dem Französischen des P. Franciscus de Charlevoix, weiland Priester der Gesellschaft Jesu. 2 Bände. Wien: Mechitaristen-Congregations-Buchhandlung, 1830. 332+370 s.

7. Charlevoix, P. F. X. de. Geschichte von Paraguay und dem Missionswerke der Jesuiten in diesem Lande. Aus dem Französischen des P. Franz de Charlevoix. 2 Bände.  Nürnberg 1768. 632 s.

8. Jesus statt Dschihad – Jährlich konvertieren sechs Millionen Moslems zum Christentum.

In Katholisches.info Magazin für Kirche und Kultur, 2. März 2013. [online].[cit. 7. 3. 2015].

dostupné na internete: katholisches.info.

9. Katechizmus. Učebnica rím. kat. náboženskej výchovy. 7. vydanie. Bratislava : Spolok svätého Vojtecha, 1990. 290 s. ISBN 80–85128–76–4.

10. Lozano, P. Historia de la Compaňia de Jesus de la Provincia del Paraguay. Tomo Segundo. Madrid: En la Imprenta de la Viuda de Manuel Fernandez, 1755. 832 s.

11. Lugon, C. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow. Warszawa: Instytut Wydawniczy Pax, 1971. 352 s.

12. Moses, P. Svatý František a sultán, in: Teologické texty, 2011, ročník 24, číslo 2, s. 85-89.

13. Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 1. část (1978). In REX! [online].[cit. 6.3.2015]. dostupné na internete: rexcz.blogspot.sk.

14. Stürmer E. Útok na dračí trón. Nitra: Spoločnosť Božieho Slova na Slovensku, 1996. 144 s. ISBN 80–85223–42–2.

15. Sepp, A. Continuation Oder Fortsetzung Der Beschreibung, Deren denckwürdigeren Paraquarischen Sachen, selbiger Landschaft, Völckern und Arbeit deren sich alldort befindenden R.R. um PP. Missionariorum SOC.  JESU. Insonderheit aber, Wie  R.P. ANTONIUS SEPP, Auß wohlgemelter Societet in Paraquaria Missionarius den Christlichen Glauben unter andern Völckern noch weiters fortzupflantzen sich bearbeitet, und bemühet. Forderist zu grösserer Ehr und Lob Gottes, alsdann auch zu sonderen Wolgefallen, Lust, und Ergötzlichkeit eines geneigten Lesers. Mit sondern Fleiß zusammen getragen, von dem Wohl Ehrwürdigen P. Alphonso Sepp. Ord. S. Benedicti. Ingolstadt: de la Haye, 1710. 490 s.

16. SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007. ISBN 978-80-7162-652-7. 2331 s.

17. Zwei Millionen Russen konvertierten zum Christentum, 15. November 2010. [online].[cit. 7. 3. 2015]. dostupné na internete: koptisch.wordpress.com.