O emancipácii žien (4)

(Pohľad z druhej strany)

Pavel Duraj

O viacnásobnej pozornosti žien

V súčasnej spoločnosti panuje presvedčenie, že ženy myslia „kvalitnejšie“ ako muži najmä preto, že dokážu robiť viac vecí naraz. Či je to tak naozaj, to sa v bežne prístupných informačných zdrojoch nedozvieme. Určite sa v nich nič nehovorí ani nepíše, či tieto dva spôsoby myslenia sú rovnocenné – najmä v dlhodobých súvislostiach, v „časovom horizonte“ niekoľkých generácií. Celková atmosféra spoločnosti, určovaná najmä médiami, kultúrou, reklamou a v poslednom období aj politikou, práve túto vlastnosť žien – myslieť na viac veci súčasne a aj ich naraz robiť, zvýraznenú ešte schopnosťou rýchlo sa rozhodnúť – zdôrazňuje a považuje minimálne za alternatívny spôsob riešenia všetkých problémov. Negatívne stránky takéhoto rozmýšľania sa nespomínajú. Preto v poslednom čase sú ženy tak tvrdo presadzované na všetky funkcie a vedúce posty v spoločnosti.

V už spomínanom rozhovore s Danielou Ostatníkovou na webovej stránke sme.sk čítame: „Nemali by sme ignorovať fakt, že práca ženy a práca muža v rovnakom veku a v rovnakej oblasti nikdy nebude rovnaká, lebo žena má úplne iné vnímanie okolitého sveta, inak ho spracováva, inak na ňu pôsobí ako na jej kolegu, ktorý má mužské bunky.

Ďalej tam čítame: „Iste, rozdiely medzi ľuďmi bývajú veľké bez ohľadu na pohlavie. Aj preto by sme nemali mužov a ženy situovať do protiľahlých pólov. Nie – muži a ženy sú najsilnejší v spojení, navyše veľa mužov a žien je práve takých, čo sa prekrývajú vo svojich schopnostiach. Všeobecne však platí, že muži a ženy nemajú rovnaké hladiny hormónov, ktoré určujú napríklad i to, že muži bývajú agresívnejší, cieľavedomejší, dokážu odlišovať citovú oblasť od rozumovej, no a ženský mozog pracuje tak, akoby spájal obidva aspekty dokopy. Ženy zas dokážu myslieť na viac vecí v jednom okamihu a aj ich naraz robiť, ale nevedia sa zacieliť na jediný problém tak konkrétne, ako muži.“

(Odporúčam prečítať si tento článok celý. Ponúka krátky ucelený pohľad na problematiku vzťahu muža a ženy, v dnešnej dobe ojedinelý.)

Výsledky serióznych výskumov hovoria, že myslenie na viac vecí v jedinom okamihu (v tej istej kvalite ako pri sústredenom myslení len na jednu vec) je len zdanie. Nedávno – asi v novembri 2014 – v jednom nemeckom televíznom prírodopisnom dokumente hovorili o vedeckom overení  tejto viacnásobnej pozornosti u žien.

(Názov dokumentu, čas ani televíznu stanicu som si nezaznamenal, v danom okamihu som na to jednoducho nemyslel, neuvedomoval som si možné súvislosti – viem len to, že to bol nemecký dokument. Ale dôležité to je – bez týchto údajov informácie sa zdajú byť neseriózne. Ale pretože na základe informácií v tomto dokumente sa dá vysvetliť mnoho „nejasností“ okolo „viacnásobnej pozornosti žien“ bez ďalších predpokladov považujme ho za seriózny!)  

Pokus – test bol veľmi jednoduchý. Ženy, ktoré boli presvedčené, že dokážu robiť viac vecí naraz, zamerať sa na viac problémov a riešiť ich súčasne, mali jazdiť autom a zároveň  telefonovať. Boli im pritom snímané zodpovedajúce impulzy mozgu (každá časť mozgu je špecializovaná na nejakú činnosť človeka a navonok sa táto aktivita prejaví slabým premenlivým lokálnym elektromagnetickým poľom, ktoré sa dá snímať a zaznamenať). A bolo exaktne zistené, že ženy sa dokážu naplno sústrediť len na jednu činnosť, tak ako muži; ak vykonávajú viac činností súčasne, v mozgu rýchlo prepínajú pozornosť z jednej činnosti na druhú. Prepínanie pozornosti z jednej veci na druhú prebieha tak rýchlo, že žena si to neuvedomuje, zdá sa jej, že myslí na viac veci naraz. Ale to prenášanie pozornosti z jednej veci na druhú znamená, že aj toky informácií o jednej aj o druhej veci sú prerušované a preto sú neúplné.

V medzerách mohli byť v pôvodnom, úplnom toku informácií skryté podstatné informácie, ktoré potom pri spracovávaní informácie (hodnotení a riešení problému) chýbajú a sú dopĺňané z pamäti. A z nej sa najskôr vynorí to najnovšie, najčerstvejšie hodnotenie (riešenie) problému, ktoré bolo do nej uložené. Obyčajne to najnovšie hodnotenie (riešenie) problému nie je vyskúšané v praxi – bolo získané z nejakého média, kde sa o riešení problému hovorilo a použité riešenie bolo spomenuté ako najnovší, najmodernejší spôsob riešenia.  Na novom riešení podstatné a najdôležitejšie je to, že sa musí páčiť. Najmä preto takýmto myslením prijaté hodnotenie veci (problému či situácie) a jeho riešenie môže (či skôr musí) byť nesprávne.

Muži prepínať pozornosť tak rýchlo nedokážu; u nich sa  takéto prepínanie prejavuje ako nedostatok pozornosti, rozptýlená pozornosť. Preto muži nie sú takí pohotoví ako ženy – jednoducho pri ich „spôsobe myslenia“ spracovávajú viac informácií a trvá im to dlhšie.

V tejto súvislosti by sa dal popísať ešte jeden dôsledok viacnásobnej či rozptýlenej  pozornosti. Každú prijímanú informáciu nevedomky hneď „na vstupe“ vyhodnocujeme a podľa priradenej dôležitosti ju ukladáme do pamäti. Toto prvotné spracovanie informácie je pre jej ďalšie použitie rozhodujúce.  „Kvalita vyhodnotenia“ je priamo závislá od sústredenia sa. Pri maximálnom sústredení pri príjme novej informácie nevedomky porovnávame novú informáciu možnože so všetkými inými informáciami o danom probléme, ktoré máme uložené v pamäti a hľadáme medzi nimi súvislosti. Už nikdy v živote sa k takémuto komplexnému spracovaniu tej istej informácie nedostaneme. Ak nie sme naplno sústredení, novú informáciu podvedome porovnávame len s najnovšími uloženými informáciami, staršie informácie neberieme do úvahy, a tak nám v konečnom dôsledku chýba prepojenie do minulosti.

Preto navonok pri vyhodnocovaní nových informácií sme pohotoví, ale nehodnotíme ich kriticky a prijímame ich vlastne bez overenia. Tak sa stáva, že pri rozhodovaní uprednostňujeme to, čo sa nám najviac hodí hneď, teraz, momentálne. S chýbajúcim prepojením do minulosti sa nám stráca z toho vychádzajúci pohľad do budúcnosti. Či to bude dobre aj zajtra, o mesiac, prípadne o generáciu, to nám ani nenapadne. Preto tak nekriticky prijímame nové informácie z masmédií – tu by možno stačilo, keby sme si zapamätali, ako informovali o tej istej udalosti či skutočnosti pred týždňom a zamysleli sa. Je to veľmi jednoduché, lenže potom by sme tých informácií prijali menej a zároveň by sme mali menej času a tém na klebetenie.

Áno, aj tak by sa dal vysvetliť rozdielny spôsob rozmýšľania mužov a žien. A „pomalšie myslenie“, „rozptýlená pozornosť“ či „nedostatok pozornosti“ u mužov, to určite nie je také atraktívne ako „viacnásobná pozornosť“ a „pohotovosť“ žien.

Názorne by sa dalo povedať, že myslenie ženy je ako pohľad objektívom s veľmi širokým uhlom záberu typu „rybie oko“, kým myslenie muža je pohľadom cez teleobjektív s úzkym uhlom záberu. Dostatočne široký a dostatočne presný pohľad na skutočnosť okolo seba dostaneme, ak tieto dva rôzne pohľady vhodne skombinujeme. Náš najpresnejší, najpoužívanejší zmysel – zrak – dokonca tak pracuje. Zorný uhol oboch očí vo vodorovnej rovine je asi 200°, vo zvislej okolo 60°. Pri okrajoch zorného poľa iba vnímame – len ak zaznamenáme pohyb, prenesieme tam pozornosť a pozrieme sa priamo. Priestorovo vidíme tam, kde sa zorné polia ľavého a pravého oka prekrývajú – je to asi 50°. Ostro, neskreslene a s najlepším podaním farieb – jednoducho najlepšie – vidíme len v zornom uhle 1,5° až 2°okolo optickej osi očí, čím je uhol s optickou osou väčší, tým je vnímaný obraz horší.  Naše oči tak „vidia“.

(Nezabúdajme na to, že aj vidieť sa učíme – kvalita nášho neskoršieho „videnia“ okolia závisí od množstva podnetov pre učiaci sa zrak – čím kvalitnejšia je „škola“, tým lepšie potom vidíme.)

Príroda oči vymyslela tak, aby nás s minimálnymi prostriedkami a s čo najmenšou spotrebou energie (aj tak je to spotreba okolo 30% všetkej energie, čo „vyrobíme“) čo najlepšie informovali o okolí.

Platí to aj o myslení človeka – myslenie muža aj myslenie ženy bolo formované najmä ich funkciou v spoločnosti – v našej kultúre (obrazne povedané) ženy sa starali o „rodinný kozub“, muži sa starali o to aby v „rodinnom kozube“ bolo všetko, čo rodina potrebovala. Muž sa staral o prostriedky potrebné pre rodinu, žena sa starala aj o to, aby tieto prostriedky boli čo najlepšie využité. V celej živočíšnej ríši, kde sú funkcie samičky a samca jasnejšie vymedzené, sa to prejavuje aj na stavbe tela, aj na rozdielnom správaní sa a rozdelení úloh pri výchove mláďat až do ich osamostatnenia sa. Je to prejav rozdielneho vrodeného, dedičného programu – ale aj „myslenia a učenia sa“ – veď aj zvieratá sa učia! (Viac v článku Astrológia a horoskop.)

Vráťme sa na začiatok prvej úvahy „O emancipácii“ a pripomeňme si „definíciu“ emancipácie:  emancipácia →  oslobodenie, vymanenie sa; zrovnoprávnenie žien s mužmi; boj za rovnoprávnosť žien.

Čo sa myslí pod oslobodením či vymanením sa? Ak si prečítame materiály o emancipácii žien, zdá sa, že to je vtedy, keď je žena všetkým iným, len nie matkou, manželkou, babičkou... – keď je všetkým iným, len nie ženou.  Je „správne“ a „dobré“, keď je úspešná, krásna, vyšportovaná, oblečená podľa poslednej módy, asertívna, podnikavá...  O mužoch sa na túto tému v podstate dá napísať málo; v bežných médiách sa muži z tejto stránky spomínajú málo, a ak nečítate módne a špecializované publikácie, ste v podstate neinformovaný. Dá sa napísať, že  moderný muž musí najmä dobre vyzerať, byť dobre oblečený, navoňaný, mať veľa peňazí, dobré auto, vyšportovanú postavu, musí byť dobrým milencom, spoločníkom...

Neuvedomujeme si, či skôr vedieť nechceme, že všetky tieto moderné trendy v spoločenských vzťahoch sú v podstate len náhradné programy ponúkané nám namiesto života. Sú však nádherne zabalené a skryto, vysoko sofistikovane presadzované do života ľudí.

Nechceme vedieť, že žena a muž sú stvorení tak, že sa navzájom vhodne dopĺňajú a to po každej stránke, že život naplno žijú len v celej dobrej rodine – aj s deťmi!!! Len vtedy majú šancu spoznať seba samých aj svojich blížnych a to „len“ z vlastných životných skúseností.

Emancipácia sa v živote prejavuje čudnými spôsobmi. Je to napríklad skryto presadzované presvedčenie, že žena má vždy pravdu. Skoro zásadne platí, že muž (nech sa snaží ako chce), vždy všetko urobí zle. Dobre je nejako „inak“. A to „inak“ sa mení aj každý deň, ba aj niekoľko ráz za deň.

(Presne toto dokumentuje zážitok môjho známeho, ktorý hovorí: Vracali sme sa z poznávacieho zájazdu a čakali sme na odlet lietadla. Jedna staršia spolucestujúca sa ma pýtala, z ktorého miesta bude lietadlo štartovať. Pretože tabuľa so smerovkou bola neďaleko, ukázal som jej ju aj s informáciou, kedy budeme môcť nastupovať. Možno som bol od nej trochu ďalej, možno som hovoril potichu – neporozumela. Vtedy ďalšia, asi 18-ročná, vedľa stojaca žena pristúpila k nej úplne blízko, ukázala jej smerovku prstom a ona ju uvidela. Ja som medzitým pristúpil tiež bližšie a ešte raz som zopakoval čas, kedy otvoria „bránu“. Mladšia sa na mňa nechápavo zadívala a ja som do tretice zopakoval avizovaný čas otvorenia „brány“, aj čas odletu lietadla. „Nebude to tak, bude to inak,“ ona na to tónom, akým som ju počul predtým rozprávať sa s otcom. „Ako inak?“ opýtal som sa. „Neviem,“ ona na to...Mávol som rukou a odišiel preč. Určite by som nebol našiel vhodné slova na odpoveď, lebo na to otvorená, priama, seriózna odpoveď možno ani nie je. S odstupom času sa mi zdá, že som dostal možnosť dievčine niečo vysvetliť; či by to prijala, neviem. V danom okamihu som však považoval za najlepšie, keď som sa išiel trochu poobzerať po obchodíkoch a „rozdýchať“ jej odpoveď.“)

Je pravidlom, že ak sa hovorí o násilí v rodine, vždy násilníkmi sú muži – veď sú telesne silnejší, a tak pri tomto spôsobe riešenia konfliktov majú prevahu. Skoro vôbec sa nehovorí o tom, prečo (asi väčšinou) k takémuto násiliu dochádza. Aj pri tzv. sexuálnom harašení vinníkmi sú vraj predovšetkým muži.

(Prvou reportážou o „domácom násilí“, ktorú som zachytil vo vysielaní STV, bola reportáž z Banskej Bystrice asi pred pätnástimi rokmi. Obeťami násilia bola vraj matka s asi sedemnásťročnou dcérou. Vôbec nevypadali ako obete domáceho násilia, alebo žeby boli nejako telesne či inak týrané. Vyobliekané a skrášlené boli tak, ako keby išli na súťaž kráľovnej krásy. Nič konkrétne nepovedali, ale hovorili jemnými hlasmi a milo sa usmievali do kamery. Počas nakrúcania reportáže prišiel aj syn – mohol mať asi pätnásť rokov. Podľa oblečenia a tašky sa vrátil zo školy. Aj toho sa reportérka na niečo opýtala. Ten nič nepovedal, len sa na nich uprene pozrel, znechutene sa odvrátil a odišiel do inej izby. Ktohovie, prečo takto nemo sa odmietol  s nimi rozprávať – možnože to boli dlhoročné skúsenosti s rozhovormi v ich rodine.)

V poslednej dobe som dokonca od viacerých žien zachytil vyjadrenie: Emancipácia urobila ženám len zle. Urobila z nich otrokov! Tieto vety krátko a jasne hovoria o emancipácii niečo, o čom sa v „slušnej“ spoločnosti nehovorí.

O emancipácii a jej premyslenom presadzovaní do života bez ohľadu na vedľajšie účinky sme v predchádzajúcom napísali dosť. To, že emancipácia pripravila pôdu ďalším „pokrokovým“ zmenám v spoločnosti, ako je „sexuálna revolúcia“ (ktorá rozbíja základné bunky spoločnosti – rodiny), „rodová“ (gender) revolúcia (ktorá rozbíja vnútornú integritu človeka), ktoré v súčasnosti vrcholia globalizáciou (jeden svet – jeden ľud – jedna kultúra, ekonomika, potrava...), začína byť čím ďalej – tým jasnejšie. Dá sa s tým niečo urobiť?

V ďalšom pokračovaní budeme hľadať odpovede v netradičnom zdroji informácií – v našich, slovenských ľudových rozprávkach, a pomôžeme si aj Bibliou.

(Máj 2015)

Pavel Duraj

::

O emancipácii žien (1)

O emancipácii žien (2)

O emancipácii žien (3)