O emancipácii žien (5)

(Pohľad z druhej strany)

Pavel Duraj

Emancipácia a slovenské ľudové rozprávky

Vyššie napísané (v predchádzajúcich častiach úvahy) emancipáciu definuje a popisuje trochu inak ako sme zvyknutí. Keby však aj každá veta bola hlboko pravdivá, čo z toho. Je to len ďalšia kvapka do mora slov o medziľudských vzťahoch – riešenie neponúka.

Skúsme sa obrátiť na všeobecne známy literárny útvar – na ľudové rozprávky a zaraďme ich  medzi seriózne, tradičné a overené zdroje informácií. Napríklad predpokladajme, že nevznikli len ako rozprávanie pred spaním pre našich malých, ale že v nich sú zakódované generáciami overené skúsenosti o najhlbších tajomstvách života; že do formy rozprávky boli pretavené preto, aby oslovovali už najmladšiu generáciu, ktorá ich v takejto forme dostáva už do vienka.

(Do uvažovania o živote je treba zahrnúť aj fenomén zvaný  „láska na prvý pohľad“, či „prvý dojem o človeku“ ako to najspoľahlivejšie, najpravdivejšie, čo sa o druhom človeku môžeme v bežnom živote dozvedieť. Ak budeme úprimní k sebe samým, v spätnom pohľade aj desiatok  rokov musíme uznať, že ten prvý dojem bol dobrý a nesklamal – nech to už v živote vypadalo hocijako. Dupľovane to platí o láske na prvý pohľad.)

Rozoberme si rozprávku O šípkovej Ruženke. Je neuveriteľne veľa verzií tejto rozprávky v podobe písomnej, filmovej, baletu či básne. (Pozri napr.: otik.uk.zcu.cz, od strany 25.)

V ďalšom budeme vychádzať s najznámejšej verzie tejto rozprávky u nás. V tejto rozprávke sa zvedavá princezná Ruženka pichne tŕňom ruže (alebo vretenom) a zaspí – a s ňou celé kráľovstvo. Princezná predtým nikdy ružu nevidela, kvet sa jej páči, je veľmi zvedavá. Nedočkavo ružu berie do rúk, pritom sa pichne jej tŕňom a zaspí. Stačí jedno malé pichnutie  a zrazu je všetko inak – princezná sa spomedzi živých bdelých dostáva medzi živých spiacich a snívajúcich. Ani nežije ani nezomiera.  Až o sto rokov ju zobudí princ, ktorý sa nebojí, verí rozprávaniu starých a preseká sa cez les šípových kríkov až do zámku ku princeznej. A tú bozkom zobudí z hlbokého nekonečného spánku. A s ňou zobudí aj celé kráľovstvo...

V českej filmovej verzii Jak se budí princezny podľa scenára Bohumily Zelenkovej a režiséra Václava Vorlíčka sú použité  motívy rozprávky O šípkovej Ruženke. Dej je však oproti klasickej predlohe trocha zmenený: namiesto vediem Ruženke zlý osud predpovedá závistlivá teta Melánia; ani kráľovstvo nezaspí na sto rokov. Vlastný rozprávkový príbeh však zostáva zachovaný. Láska a statočnosť princa dokážu prelomiť čary a zobudiť Ruženku a Ružové kráľovstvo k novému životu.

Podobne je to aj v rozprávke o princeznách, ktoré v noci akoby žili druhý život a nevedia o tom nič, len ráno sú nevyspaté a majú zodraté topánky, napr. v prerozprávaní bratov Grimmovcov:  Dvanásť tancujúcich princezien. (Pozri napr.:  rozpravky.wz.cz/rozpravky.) V nej otec-kráľ má veľké starosti o svoje dcéry. Tie si večer líhajú spať a pod posteľami majú uložené topánky. Tie sú ráno úplne zodraté. Princezné  samotné nič nevedia, len sú unavené, nevyspaté. Keď zlyhajú všetci lekári a všetky tradičné spôsoby pomoci, kráľ dá vyhlásiť, že ten, kto zistí o čo ide, dostane polovicu kráľovstva a princeznú za ženu. Všetci, čo sa o to pokúsia, sa stratia (v iných verziách o polnoci zaspia a zobudia sa až ráno). Až kým nepríde mládenec z ľudu, dobrý, smelý a nezištný, ktorý si tým vyslúži pomoc a radu tých najmúdrejších. Podľa ich rady nájde zázračnú bylinku neviditeľnosti, pomocou nej sa dostane do spálne princezien, s nimi sa dostane do tajomného podzemného kráľovstva a zistí, že princezné celú noc pretancovali a preto sú unavené. Prekoná všetky nástrahy s tým spojené, trikrát sprevádza princezné na ich nočnej výprave  a vráti sa s nimi na boží svet. Tým ich vyslobodí a najmladšia z nich, s ktorou si  „padli do oka“, sa stáva jeho ženou...

V rozprávke Ružová Anička podľa P. Dobšinského je veľmi zaujímavá záverečná časť, kde „mladý pán“ drží Aničku  v náručí – nech sa ona hocijako mení a nech sa deje hocičo. „Staň sa takou, akou si bývala predtým,“ je jediné jeho želanie. A stane sa. (DOBŠINSKÝ: Slovenské rozprávky – tretia kniha, str. 50,  Mladé letá, Bratislava, 1988; alebo: zlatyfond.sme.sk, 18. rozprávka  v poradí.)

(Možno tu by bolo vhodné pripomenúť si aj postavu macochy v ľudových rozprávkach a v akých súvislostiach sa vyskytuje.  Náprotivok  macochy – otčim, je postava, najmä v tých úlohách ako macocha, skoro neznáma. Pretože tradícia nám vykresľuje najmä babičky ako svojim vnukom a vnučkám pred spaním čítajú rozprávky, nejaký výberový efekt v neprospech postavy macochy nepripadá do úvahy.)

Aj v mnohých iných rozprávkach je riešená téma vzťahu muža a ženy. A vo všetkých je to isté východisko: muž musí kráčať vlastnou cestou, byť jemný, pevný, láskavý i tvrdý ale nadovšetko musí svoju vyvolenú milovať. 

Emancipácia žien má všetky atribúty šípkovej ruže z rozprávky: je nádherná na prvé počutie a lákavá, ženám sľubuje niečo nové a nezvyčajné, otvára úplne neznáme svety. Ak ju žena prijme, stáva sa z nej človek inej kategórie: „vyvolený“, „nadradený“ nad mužov a neemancipované ženy. Ale to podstatné sa žena nedozvie! Ak prijme emancipáciu, akoby zaspala – zabudne aj na to, že je žena, nepodstatné veci sa stanú najdôležitejšími a typicky ženské práva (a povinnosti)  – napr. byť matkou – sa stávajú z rôznych dôvodov (trebárs že sa im pokazí postava) nepríjemnou záležitosťou. Žena akoby žila vo svete snov a skutočná realita jej uniká pomedzi prsty. A tak sa stáva, že napr.: sex áno – deti nie! Veď množia sa prípady, keď matky dokonca odvrhujú hneď po narodení svoje deti, nemajú k nim žiadny vzťah.  Z milovania, ktoré by malo byť vyvrcholením a spečatením  lásky skutočnej, sa stáva tovar so všetkými dôsledkami. Tento fenomén poznáme odjakživa, ale až v poslednej dobe – asi od skončenia II. svetovej vojny – je programovo presadzovaný do života ako to najpodstatnejšie. Stačí si všimnúť, ako sa končia skoro všetky knihy a filmy s touto tematikou – obyčajne v posteli alebo aspoň niekde pri nej. Knihy a filmy popisujúce život v manželstve sú obyčajne drámami, alebo veselohrami či komédiami.

Emancipácia a jej aplikácie ponúkajú všeobecne páčivé, lákavé „náhradné programy“ – napr.:  buďte moderné, buďte úspešné, buďte krásne, mladé, buďte „in“... Ale ak takými chcete byť, potom „musíte byť také, musíte byť hentaké, musíte urobiť to a musíte urobiť hento“. Návody sú presné a podľa nich najlepšie urobíte, ak si to predtým čo najvernejšie predstavíte (moderné je najskôr si to nasimulovať na počítači) a potom pri výbere to budete mať ľahšie.

A tak dievčatá a ženy čítajú knihy ružovej knižnice, sledujú nekonečné „zaľúbené“ seriály a snívajú o princoch na bielych koňoch... Tým sa stávajú „veľmi dobre informované“, náročné a prieberčivé – veď chcú mať to najlepšie. Nechcú vedieť, že sa im ponúkajú – obrazne povedané – nádherné, latexom namaľované, ale červivé, vo vnútri hnilé jablká. Neuvedomujú si, že „stávajú sa len hercami na javisku zvanom život“ (dokonca táto veta patrí medzi citáty „múdrych“), že život nežijú, ale hrajú ho podľa scenára, ktorý napísal niekto iný. Ak by žili, potom by boli aj autormi (prinajmenšom spoluautormi) „scenára, stavby“, boli by „režisérmi, divákmi aj kritikmi“ – takto sú len „hercami na scéne, zvanej život“.  Nežijú, ale živoria.

Riešenie ponúknuté v rozprávkach zdá sa byť pravdivé – muž sa musí odhodlane, nehľadiac na možné dôsledky, presekať cez všetky nástrahy, ktoré mu pripravila emancipácia, až k žene a „bozkom“ ju zobudiť. Musí žene svojím postojom a činmi ukázať, že je muž! Svoje miesto v živote si musí tvrdo a nekompromisne vybojovať a obhájiť. Voči žene musí byť citlivý, jemný a zároveň pevný a tvrdý. Musí vydržať, nech sa deje hocičo.

Ale pretože muži dnešnej doby už odmalička nie sú takto vychovávaní a vedení, musia sa to naučiť v živote zo svojich vlastných životných skúseností. Ich vlastný život ich musí naučiť, že žena sa mení každú chvíľu, že ráno vstáva iná žena ako zaspávala; a večer si môže líhať úplne iná žena ako ráno vstávala. Taká už je cesta ženy; cesta muža je trochu iná – ak chce ostať mužom, neustále premeny ženy nech vníma len ako šumenie vetra. Ale zároveň nech si je istý v tom, že tá jeho je tá najlepšia zo všetkých – až potom dostane možnosť ju skutočne  spoznať a zároveň dá možnosť aj žene spoznať seba. Až potom sa dozvie, čo znamená to biblické: „Boh stvoril človeka ako muža a ženu; ako muža a ženu ich stvoril.“

Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom píše:
„Dostávam sa teraz k tomu, čo ste mi písali. Dobré je pre muža, keď sa zdržuje ženy. Avšak pre nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá žena svojho muža. Muž nech plní povinnosti voči manželke a podobne manželka voči mužovi. Lebo žena nemá právo nad svojím telom, ale jej muž; podobne ani muž nemá právo nad svojím telom, ale jeho žena. Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak načas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť. No toto hovorím ako dovolenie, nie ako príkaz. Chcel by som, aby všetci ľudia boli ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden taký, druhý iný. Slobodným a vdovám hovorím, že je dobre pre nich zostať ako som ja. Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva; lepšie je vstúpiť do manželstva, ako horieť. Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od svojho muža, a ak odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím manželom a muž nech svoju manželku neprepúšťa! Ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. A ak má niektorá žena neveriaceho muža a on chce s ňou bývať, nech toho muža neprepúšťa. Veď neveriaci muž sa posväcuje (veriacou) ženou a neveriaca žena sa posväcuje veriacim mužom. Inak by boli vaše deti nečisté, ale teraz sú sväté. Ak chce neveriaci alebo neveriaca odísť, nech odíde. V takomto prípade brat alebo sestra nie sú viazaní: Boh vás povolal, aby ste žili v pokoji. Ako vieš, žena, že zachrániš svojho muža? A ako vieš, muž, že zachrániš svoju ženu?“
(1 Kor 7, 1–16)

Kvôli lepšiemu pochopeniu je dobré prečítať si celú siedmu kapitolu. Jasne sa črtá, že problém, ktorý apoštol Pavol rieši v tejto kapitole svojho listu, je nápadne podobný problému „emancipácie“, o ktorom bola reč v predchádzajúcom. A riešenia, ktoré on ponúka, sú dobré aj v dnešnej dobe – možno, že sú dokonca jediné, ktoré môžu byť úspešné. A nádherne  dobre ladia aj s riešením v ľudových rozprávkach a s myšlienkami celej úvahy. Podstatné je to, aby sme v sebe našli ochotu, snahu a najmä odvahu ich pochopiť.  

Zaujímavé a celý problém ozrejmujúce poznatky a súvislosti môžeme nájsť aj v iných častiach Biblie. V Starom zákone, v knihe Genezis je dobré všimnúť si zaujímavú, nezvyčajnú formuláciu: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na svoj obraz ho stvoril, stvoril ho ako muža a ženu.“ (Gen 1; 27)

V knihe Genezis máme aj druhú správu o stvorení človeka, vo verši 2, 7, vo verši  2, 18 a vo veršoch 2, 21–24. Tu je veľmi zaujímavý verš 2, 24, kde sa píše: „Preto muž opúšťa svojho otca a svoju matku a priľne k svojej žene a stávajú sa jedným telom.“

V Novom zákone zo šiestich  rôznych prekladov a vydaní, ktoré som mal k dispozícii, najviac zodpovedá starozákonnému „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na svoj obraz ho stvoril, stvoril ho ako muža a ženu“ a aj ostatným citátom zo Starého zákona o stvorení človeka Marek 10; 6–9 z českého ekumenického vydania Biblie z roku 1990. Uvedené verše preložené do slovenčiny znejú: „Od počiatku stvorenia Boh učinil človeka ako muža a ženu; preto opustí muž svojho otca i matku a pripojí sa k svojej  manželke a budú tí dvaja jedno telo; takže už nie sú dvaja, ale jeden. A preto, čo Boh spojil, človek nerozlučuj.“ (BIBLE – PÍSMO SVATÉ STARÉHO A NOVÉHO ZÁKONA; podle ekumenického vydání z r. 1985, BIBLICKÁ SPOLEČNOST V ČSR, 1990)

Aj tieto citáty veľmi dobre harmonizujú so zmyslom celej úvahy, ba možno celú úvahu posúvajú do trocha inej roviny. Najjednoduchšie ich môžeme vysvetliť tak, že človek je celým človekom len vtedy, ak je (sú spolu) ako muž a žena. Je to preto, lebo myslenie muža je iné ako myslenie ženy (prečítaj si predchádzajúcu štvrtú časť úvahy), a preto ani vnímanie sveta ženou a vnímanie sveta mužom nie je rovnaké. Najserióznejší obraz skutočnosti muž aj žena budú mať vtedy, ak svoje odlišné pohľady na skutočnosť harmonicky skombinujú. A to sa stane vtedy, „ak človek je muž a žena“.

Dá sa to povedať aj tak, že svet ženy je odlišný od sveta muža; to ako ich vnímajú a žijú. Vo veľkej časti sú totožné, veď sú ľudia, ale rovnaké nie sú! Ak muž a žena žijú vedľa seba, nemajú šancu spoznať svet toho druhého druhého – to sa stane len vtedy, ak muž a žena sa stanú „jedným telom“ (a jednou dušou). Ich život sa stane bohatším, hoci navonok sa zdanlivo nič nemení. A ak k svetu ženy a svetu muža pribudne ešte svet detí – to ako keby pribudla ďalšia dimenzia v priestore. Potom nie sú potrebné žiadne náhradné programy (na zabíjanie času), ako je emancipácia...

V celej úvahe črtajúce sa  riešenie, spočívajúce v obnovení vzťahu muža a ženy, ponúka zároveň jednoduchý a zdá sa, že (možno) tisícročiami odskúšaný spôsob riešenia aj iných problémov súčasnej civilizácie. Neodmietajme ho len preto, že sme sa o tom nič neučili v škole, že je to „nemoderné“,  „zastarané“, „skostnatené“, že sa o tom píše veľmi málo a v masmédiách to považujú za blud.

Človek sa to musí naučiť vo svojom vlastnom živote – len potom to vie. Ak si to nevyskúša na vlastnej koži, ak to dostal len cez slovo od iných, nevie o tom nič – môže o tom pekne, zasvätene hovoriť, ale v princípe sú to iba klebety.

(Máj 2015)

Pavel Duraj

::

O emancipácii žien (1)

O emancipácii žien (2)

O emancipácii žien (3)

O emancipácii žien (4)

::

Súvisiace články:

O autorite

O manipulácii

O starnutí a starobe

Hra na život ako reklamný trik

Astrológia a horoskop