|
Vlado Gregor |
Má byť kresťan utajený a krásny,
alebo je povinný byť verejný a jasný?
Je vždy veľkým pokušením budovať si určité štruktúry, do ktorých tí
menejcenní a neschopnejší nevidia, a robiť výber ľudí podľa určitých, stále
lepších a dokonalejších kritérií. Milí moji, uvedomme si, že nič horšie a nič viac nemôžeme robiť proti
Kristovmu učeniu ako práve toto! Prečo mali kresťania dlhodobo najviac
mučeníkov, nielen celkovo, ale aj percentuálne, a majú ich doteraz? Pretože sa
nechcú prispôsobovať tomuto svetu – a ak strácajú túto svoju prednosť a energiu,
prestávajú byť kresťanmi. Vari sa neprispôsobujeme tomuto svetu, keď sa
„zašívame“, zatajujeme a v prípade potreby aj klameme do očí?!
V tom je prednosť a cena kresťana, že má odvahu a cíti povinnosť
vyznávať Krista verejne a za každých okolností. Je iste zbytočné a
nešetrné ísť hlavou proti múru, ale nikdy nemôžeme tvrdiť, že ten múr, ktorý
oddeľuje a rozdeľuje ľudí, je dobrý!
My naozaj máme byť svedkami evanjelia, a preto si vážim statočných a presvedčených
svedkov Jehovu, aj keď veci zjednodušujú a tvoria slepé uličky, od ktorých
sa potom sami odvracajú a popierajú ich. Ale je veľký rozdiel medzi nimi a
scientológmi alebo moonistami, ktorí vystupujú pod krycími názvami, majú
dovolené klamať v záujme organizácie a evidentne im ide viac o moc ako o
pravdu. Toto isté môžeme, žiaľ, v určitej miere povedať aj o islame a
židovstve, ktoré majú uzákonené, že ich blížnym je predovšetkým ich spoluveriaci,
a vzťahujú iné zákony a spôsoby správania na nich a podstatne iné na tých iných
a mimo.
Áno, máme byť milosrdní a odpúšťajúci, ale musíme si uvedomiť, že zákony
popierajúce rovnakú hodnotu ľudí, či už inovercov alebo žien, v žiadnom prípade
nie sú kompatibilné a či porovnateľné s evanjeliom. Ani šaría, ani talmud nie
sú rovnocenné so slovami a zásadami Ježiša, o ktorom veríme, že bol Božím
synom a dokonalým tlmočníkom večných a pravdivých zásad.
Ak teoreticky aj fakticky popierame Kristovu jedinečnosť, robíme samých
seba zbytočnými a kašleme na hodnotu Kristovej obety, a tiež milosti a pravdy,
ktoré nám za cenu veľkej námahy a poníženia osobne odovzdal do rúk. Ak máme byť
ochotní obetovať život a aj za cenu straty pozemskej existencie nepopierať
Kristove slová, musíme mať k tomu primeranú vieru a dostatočnú motiváciu.
Preto na záver opakujem, že k tým iným, variabilným a rôznorodým
máme byť milosrdní a tolerantní, ale nesmieme pritom zabúdať, že aj my máme
svoju inakosť.
::
Vážený čitateľ, váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný
dotazník.
K slovám o rovnocennosti či lepšie nerovnocennosti náboženstiev, kultúr a svetonázorov by som dodal, že kresťanstvu sa nevyrovná ani dnešný pseudoracionalizmus, ktorý má na všetko „odborníkov“, no v podstate ide proti zdravému rozumu.
OdpovedaťOdstrániťV poslednom čase som na stránkach PriestorNetu viackrát citoval Patricka Buchanana, a urobím tak aj teraz, pretože jeho úvahy (v knihe Smrť Západu) považujem za zásadné. Píše:
„Z dejín vyplýva, že všetky národy, kultúry a civilizácie nie sú si rovné. Niektoré dosahovali veľkosť často, iné ju nedosiahli nikdy. Ani všetky životné štýly nie sú rovnocenné, ani všetky náboženstvá, ani idey. (...) Aj keď všetky idey majú právo na to, aby boli vypočuté, žiadna nemá automaticky právo na to, aby sa jej vzdávala úcta.“
Rovnosť kultúr hlásajú pohrobkovia marxistov, oblečení do hávu tolerancie. Buchanan sa však pýta: „Kto vo svojom srdci naozaj verí v rovnosť všetkých civilizácií, kultúr a vyznaní?“