Dojčenie v kostole?

POLEMIKA

Karol Dučák súhlasí, Ján Maršálek nesúhlasí...

Karol Dučák

Nevyháňajme dojčiace matky z kostolov!

List jedného čitateľa, uverejnený aj s odpoveďou v Katolíckych novinách č. 20/2015 o dojčiacich matkách v kostole (Dojčiť a kŕmiť deti v kostole – áno či nie) vyvolal živú polemiku predovšetkým na internete. Mne osobne sa veľmi páči kultivovaný postoj Márie Kohutiarovej, ktorej príspevok pod názvom Reagujeme: Dojčiť a kŕmiť deti v kostole – áno či nie priniesol 31. mája 2015 internetový portál Cesta+. Za seba môžem prehlásiť, že ma pohľad na dojčiacu matku nepohoršuje, a mám pre takýto postoj hneď niekoľko závažných argumentov. 

Predovšetkým je vedecky dokázané, že už dieťa v prenatálnom období, teda v lone matky, vníma hudbu. Koncom druhého mesiaca tehotenstva sa vytvárajú prvé senzomotorické reakcie. Stimulácia zvukom v maternici je veľmi dôležitá pre psychický a intelektový rozvoj dieťaťa. Najmä klasická hudba (Vivaldi, Teleman, Händl, Bach), uspávanky a gregoriánsky chorál výrazne rozvíjajú hudobnú inteligenciu dieťaťa.

Aj v postnatálnom období, teda po narodení, zohrávajú sluchové vnemy v živote dieťaťa mimoriadne dôležitú rolu. Vedecké výskumy dokázali, že deti už vo veku niekoľkých mesiacov rozoznávajú skupiny tónov, rytmov, ba vedia rozlišovať hudobné nástroje, hoci ich ešte nedokážu pomenovať. Toto obdobie je jedným z najdôležitejších v ľudskom živote vôbec. Vyvíjajú sa zmysly, formuje sa osobnosť, motorika, psychika, sociálne správanie, vnímanie okolitého sveta, a práve sluch je v týchto vývinových procesoch mimoriadne nápomocný.

My dospelí často nedoceňujeme tento fakt, lenže práve batoľatá robia najväčšie pokroky pri poznávaní sveta. Toto obdobie je relatívne krátke a ak sa počas neho v správnej výchove čosi zanedbá, je veľmi ťažké to neskôr dohoniť. Je teda žiaduce, aby takéto deti boli spolu so svojimi matkami čo najčastejšie v kostole. A keďže batoľatá potrebujú stravu každé dve hodiny, bolo by nesprávne a bezcitné trápiť ich v kostole hladom. Pochybujem o tom, že niektorá matka ide do kostola preto, aby zámerne pohoršovala ostatných veriacich, ale dojčí dieťa preto, aby netrpelo a svojím plačom nerušilo ľudí v kostole.

Pripomínam v tejto súvislosti ďalšiu skutočnosť. V mnohých starobylých katolíckych kostoloch je vyobrazená Panna Mária dojčiaca malého Ježiška. Dokonca v Betleheme som spolu s manželkou navštívil františkánsky kostol, postavený nad Mliečnou jaskyňou, v ktorom je na niekoľkých obrazoch znázornená dojčiaca Panna Mária. V tejto jaskyni sa skrývala Svätá rodina počas svojho úteku do Egypta. Podľa povesti pri dojčení malého Ježiška kvaplo trochu Máriinho mlieka na kamennú podlahu jaskyne a tá zbelela. Dodnes si vrecká s rozomletými bielymi kamienkami kupujú židovské, kresťanské aj moslimské ženy, ktoré túžia otehotnieť.

Ani pápeža Františka pohľad na dojčiacu matku nepohoršuje. Nás však uráža. Práve na Slovensku, ktoré začína vymierať v dôsledku znižujúcej sa pôrodnosti. Veď práve pohľad na dojčiacu matku je symbolom nádeje Slovenska, zápasiaceho s demografickou katastrofou.

Preto úprimne prosím: nevyháňajme dojčiace mamičky z chrámov! Dojčenie dieťaťa možno predsa urobiť decentne. V niektorých nových chrámoch sú už oddelené miestnosti pre matky s deťmi. Lenže aj v starých kostoloch to možno umožniť bez prípadného pohoršenia ostatných veriacich. Dojčiace matky môžu napríklad sedieť vo vyhradenom priestore a pri dojčení môžu byť decentne zahalené. Preto jednoznačne schvaľujem dojčenie batoliat v kostole.

Iná je však situácia u starších detí. Tu platí, že rodič má vychovávať dieťa, nie dieťa rodiča. Rodič je povinný ustriehnuť svoje dieťa a nedovoliť mu vyrušovať ostatných veriacich počas omše. Najvhodnejším riešením je účasť na detských omšiach, ktoré sú určené práve tejto kategórii veriacich.

Ak som uviedol, že ma pohľad na dojčiacu matku nepohoršuje, musím jedným dychom dodať, že ma pohoršuje oblečenie niektorých žien, prítomných na svätej omši. Ak je práve módnym trendom nosiť holý pupok, veľa žien ako na povel bude chodiť s holým pupkom. Ak sú v móde vypasované nohavice, nemálo žien si oblečie vypasované nohavice. Bez ohľadu na to, či má na takéto oblečenie vhodnú postavu alebo nie.

Ak príde takto oblečená štíhla dievčina, dokážem jej počínanie aspoň sčasti pochopiť. Je si vedomá svojej peknej postavy a chce sa ňou prezentovať. Hoci ani toto nemôžem schvaľovať, pretože vo Svätom písme sa píše, že „beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 7). Vonkoncom však neviem pochopiť, keď si oblečie vypasované nohavice tučná žena, a takto oblečená príde aj do kostola. Pri pohľade na ňu človek čaká, kedy na nej tie vypasované nohavice prasknú. Je to pohoršujúci, odpudzujúci pohľad. Takéto oblečenie sa nehodí ani na ulicu, nieto ešte do kostola.

Chcem vás preto, milé dámy, poprosiť: Ak už nemáte v úcte samy seba, berte ohľad aspoň na chlapcov a mladíkov, ale predovšetkým prítomných kňazov, ktorých svojím oblečením niekedy zbytočne provokujete. Oblečenie by malo predovšetkým zahaľovať prípadné nedostatky tela, nie ich ešte viac zvýrazňovať. Dvojnásobne to platí v kostole. Pán Boh zaplať za porozumenie!

::

Ján Maršálek

Zachovajme si pravú vieru a bázeň pre Bohom

Ako sa treba správať v kostole? Ako sa do kostola obliecť? Čo je vhodné a čo nevhodné, čo prípustné a čo neprípustné? Tieto otázky vyvolávajú záujem, o čom svedčia aj články a ohlasy, ktoré spomína Karol Dučák.

Ide o to, že v poslednej dobe mimoriadne vzrastajú sekularizačné tendencie v spoločnosti. Úlohu prirodzených autorít prevzali takzvané celebrity, absolutizovaná sloboda sa mení na svojvôľu, práva sú oddeľované od povinností, ľudia strácajú hodnotové ukotvenie a orientáciu. Tento posun v zmýšľaní a konaní zasiahol aj mnohých veriacich.

V našich kostoloch sme svedkami nových (a nepekných) fenoménov, je to napríklad jedenie a pitie, hranie sa, pobehovanie (v prípade detí), nevhodné oblečenie, nestráženie vlastných potomkov, používanie mobilného telefónu (v prípade dospelých). Zdá sa, že niektorí kňazi sa s tým už zmierili (niektorí možno súhlasia), iní nie, ale máloktorý z nich sa odhodlá verejne na to upozorniť, lebo reakcie ľudí bývajú niekedy až nenávistné. Skrátka, akoby sme odmietali kohokoľvek poslúchať.

Otázku dojčenia detí v kostole treba podľa mňa zaradiť do naznačeného kontextu. Poukazovanie na „demografickú katastrofu“ alebo kultúrne zvyklosti iných národov či umelecké zobrazenia tu nie je namieste. Na jednej strane platí, že vychovávať treba od začiatku, na strane druhej všetko má (malo by mať) svoj čas i pravidlá. Počul som v súvise s tým od staršej skúsenej ženy: Tú hodinu, čo trvá svätá omša, každé dieťa vydrží... Keď to dokázali naše mamy a staré mamy, mali by to dokázať aj ženy súčasnosti.

Kostol je svätý priestor, dom Boží – so svätostánkom a Sviatosťou Oltárnou – vyžaduje si úctu a bázeň, čo sa má prejaviť okrem iného primeraným oblečením a správaním. Každý prejav neúcty, nepozornosti, nedisciplinovanosti (teda aj dojčenie) odporuje duchu liturgie a narúša jej nábožné a aktívne prežívanie.

Mimochodom, ani oddelené miestnosti pre rodičov s deťmi nepovažujem za dobré riešenie. Pokiaľ mám možnosť sledovať, sú niekedy miestom hier a rozhovorov. Čo majú deti i rodičia z takejto účasti na svätej omši?! Nebolo by im lepšie zostať doma? Alebo nechať doma deti? Ak sa kostol zamieňa s materským centrom, škôlkou či ihriskom, nevedie to k pravej zbožnosti, práve naopak!

Nemali by sme podliehať tlaku ani zvodom tohto sveta. Žijeme v dobe dosiaľ nevídanej slobody jednotlivca, čo môže byť darom i zmarom, mladá generácia je dnes vychovávaná omnoho voľnejšie než v minulosti. Lenže kresťan katolík, opravdivo prežívajúci svoju vieru, vníma popri právach i povinnosti, popri možnostiach i hranice, lebo vie, že nie všetko osoží. Pokrútené chápanie kresťanstva (všetko je dovolené!), ktoré berie všemohúceho Boha ako „pohoďáka“, je scestné a nebezpečné. Ježiš Kristus nás varuje pred širokou a pohodlnou cestou, ukazuje nám cestu obety, sebazaprenia a obnovy v duchu, teda cestu nahor.

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.