Pastierska úvaha

(S dodatkom o stratenom capkovi)

Vlado Gregor

Netvárme sa, že produkujeme hojnosť medu,
aby sme nenalievali do hláv dávku jedu...

Dobrý pastier by sa mal správať k svojim ovečkám rovnocenne, aj k tým najúbohejším a najhriešnejším. Nemôže jedny uprednostňovať a rozmaznávať a iné posielať do hája, alebo do ešte menej utešených destinácií. Zvlášť u duchovného pastiera je možno dôležitejšie toto spravodlivé a nikým nepohŕdajúce správanie sa k ľuďom ako prípadné neúmyselné omyly v náuke. Pretože poznanie sa pominie, ale láska ostane. Kacírstvo teda nespočíva len v nejakom neznabožstve, ale je to v prvom rade delenie ľudí do kategórií, vyvolávanie nenávisti a otvorená verejná neposlušnosť voči nadriadeným, väčšinou starším a skúsenejším autoritám.

Ak niekto bude tvrdiť, že on je dobrý a nevinný a všetci ostatní mu chcú zle, mal by nám v hlave zablikať alarm. Ľudí, a je to jedno či laikov a či klerikov, totiž nespoznávame podľa pekných rečí, ale podľa reálnych skutkov. Ľudia však majú stádovitosť v krvi, chcú byť poslušní a podriadení nesprávnym spôsobom, ktorý voláme manipulácia. Nielen ženy, ale aj niektorí muži jednoducho potrebujú niekoho si ctiť a obdivovať a niekoho odsudzovať a dehonestovať. Nechcú vidieť, nechcú počuť, nechcú vedieť... Možno mám trochu právo takto hovoriť, uvažujem nad tým a pokúšam sa tieto jednoduché zásady ľuďom vysvetliť už pomaly štyridsať rokov, a nie raz som pritom zažil onen beznádejný pocit volajúceho na púšti.

Od dobrých cieľov a záujmov je totiž len krok k opovážlivému zatracovaniu ľudí a k vytváraniu uzavretých a mierne a či bez miery fanatických a rôzne privretých spoločenstiev.  Pre toto všetko si vážim kňaza Tisa a menej si vážim pátra Kolakoviča, pretože pre svoje nereálne ciele riskoval život druhých ľudí. Čože to hovoril Ježiš vojakom v Getsemany? „Povedal som vám, že ja som to. Keď teda mňa hľadáte, nechajte týchto odísť.“ /Ján 18, 8–9/ A ešte predtým vo veľkňazskej modlitbe /Ján 17/ sa náš Spasiteľ tak trochu chváli svojim učeníkom, že ich ochránil a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia. Myslel tým Judáša.    

Iste si máme ceniť nadšených ľudí, ale nesmieme ich zbožňovať a môžeme k nim byť kritickí. Zbožnosťou je aj používanie zdravého rozumu, pretože aj to je dar Boží. V odmietaní sebazbožňovania si môžeme vziať príklad aj z islamu, ktorý ho však tiež evidentne nedodržiava, aj moslimovia často zbožňujú samých seba. Je to očividne všeľudské pokušenie a sám náš Mesiáš nás pred ním prísne vystríha slovami: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh.“ /Marek 10, 17/ Menej teda myslime na to, akí môžeme byť dobrí, úžasní a jedineční, a viac na to, ako v našich daných pomeroch a danom ľudskom okolí môžeme slúžiť Bohu, potešovať ľudí a pomáhať im, bez toho, aby sme ich chceli reformovať a nalievať im do hláv našu neprekonateľnú dokonalosť.

KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

(Napísané 24. 5. 2015)

Vlado Gregor

P. S.:

Štyri hodiny po napísaní tejto pastierskej úvahy som našiel v lese strateného capka a niesol som ho dva kilometre naspäť do salaša...

Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom: Pasia z hľadania pravdy.

PriestorNet – niečo navyše