Obrazy a verše

Fredderika Rose

MODLITBA

Mocná si jak pavučinka v hrudi.
Hoci... vzdušne tu či tam žiješ si.
Obranyschopnosť ducha z teba priam dýcha.
Známa dobou už – ty vzdušná dáma,
tancuješ si na bále rezko sama.
V habite tom najtajnejšom, utkanom z hodvábu.

Zbožne svetom prekvitáš.
Jak ľalia biela svetadiel prevoniavaš.
Hoci... skromná v duchu mlčíš si,
predsa vzorom ducha istým
jak plam blčíš.

Dýchaš.
Šíriš oázu blaha v hrudi.
Ty... veru ty, modlitba naša,
čo lietaš kade-tade.
A rozdúchavaš vietor priamo v hrudi.

Nuž čo –
hoci neraz aj poblúdiš v duchu,
Potkneš sa na rázcestí.
A predsa...
Iskra zahorí. Blčí plam! ... A čo ty?
Vždy oslobodíš mašľu srdca predsa,
i keď bolesť blčiaca tu – či tam
neraz silno hruď pritláča.

Modlitba – si.
Modlitba, budeš vždy!
Rátaš vzorne vzorce ducha.
Vnímaš klady, zápory.
A predsa placho buduješ si hrady!

Krášliš dúhou svetla svetadiel mocný.
Osvietiš balzam duše. A rezko.
Vzorná si  – už známa dáma liet.
Veľká – preveľká ARCHA si.
V každej dobe zostaneš.
I zostarneš.
Ty, ktorá nikdy nedovolíš
BÚRKOU
potopiť svet.

Ak sa ty, človeče,
jej hodvábnym plášťom BLAHA zaodeješ,
vedz! – nikdy v duchu nezahynieš.
Ostaneš žiť.
Vedz! Žiadna loďka sa len tak nepotopí,
ak sila modlitby vrúcne v každom z nás                                                        
si podľa vzorca dobra žije.
Zbožne v hrudi znie tón modlitby.
A plní snivo svoj súdok ducha.
Napĺňa vzorne správny vzorec. Život!
Plní živý piesne plán.

BOŽE, VĎAKA

Za zbožné dary srdca vzácne,
za slnce v jasnom habite,
za búrky,
za dúhu pestro sfarbenú,
za všetko krásne v Božom hviezdnom rúchu.

Bože – vďaka ti!
Za slnce jasné, čo svieti na cestu nám.
Za chlieb, čo odkrojiť smiem.

Za deň, čo svitom zbožne víta ma.
Za lásku bezrozmernú,
ktorou denno-denne obdarúvaš vesmír.
I moju tvár.
Za očistenie srdca.

Vďaka ti, Bože náš!
Za krčiažtek čistej vody,
z tej čírej vzácnej studničky.
Ach...  vďaka ti vrúcne, Bože náš,
za koláč duše,
za všetko, čo konáš.
Vďaka ti, Bože... chráň...

Bože – prosím.
Snahu mám.
Veď vieru mocnú v srdci zbožne si nosím.
Žehnaj nám všetkým!
Daj, nech slnce na cestách
krásne i ďalej svieti nám.

Ach, Bože – skláňam sa pred Tvojím rúchom.
Sprevádzaj ma...
Dňom i nocou tmavou – tu či tam.
Daj – nech svetom nepoblúdim.

Vďaka ti, Bože,
za strniská zlaté jak slnce pravé,
za ovocie z božej lekárne.
Za všemocný liek srdca.

Vďaka – i to sa ráta! –
za dobroty zo vzácnej záhradky.
Veď len ty, Bože, liečiš bolesť, aj tú najkrutejšiu vraj.
Bez mihnutia oka – viem!

Ach – slza vďaky v oku sa razom tlačí.
Na duchu pocit radosti!
Nemám ani slov už.
Pane, prosím,
úprimnosti VZOREC nám v každej chvíli daj!

A z oka bude padať iba:
SLZA RADOSTI, nie smútku.

::

Fredderika Rose (vlastným menom Oľga Grečnárová-Rafajová) – profesionálna výtvarníčka. Je členkou Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska, pôsobí v umeleckej spoločnosti ARTEM a v Slovenskej výtvarnej únii, zároveň je členkou spoločnosti La tavolozza v Taliansku. Za viac ako tridsať rokov mala mnohé kolektívne i samostatné výstavy nielen doma, ale aj v zahraničí.
Publikujeme ukážky z jej výtvarnej a poetickej tvorby. 

Viac o jej tvorbe: facebook.com/fredderikarose.