Plavčík sa šplhá po lane

(Verše z prelomu tisícročí)

Teofil Klas

Pergamen

Raz bude z tvojej duše
pergamen.

Ak sídli v tebe plameň,
zbierka mien
a pohľady skrz iných,
zbierka tvárí,
rozožeň chmáry
spred spoločnej káry
a ježie ostne
v pávie pierka meň.

Nateraz je to, pravda,
papyrus.

Čosi, čo sťaby vírus
plachých múz
v smrti sa tvári verne,
žeby vzletu
vynášal métu
v ústret arborétu.
No obsah čaká ešte
na výbrus.

Raz bude z teba
stránka kódexu.

Aj keď ťa vetry stresu
roznesú
po pláni
úzkostlivej ako tŕpky,
nezaprieš z hĺbky
zmysel pre odstupky,
nestratíš kredit
ani noblesu.

Bríza

Ilustračná snímka: Teofil Klas

Dobre je živiť predstavy.
Aj keď sa nenaplnia.
Bolo ich dosť, i zvedavých,
čo odplavila vlna.

Spláchlo ich z brehu do mora
hĺbav a nenávratna.
A predsa je tu pokora,
daň v každej chvíli splatná.

Neodchcelo sa plánovať,
čo aj len vetroplašne.
Alebo vari plano viať
na roznežnené sťažne?

Bríza je dávne volanie
a dúcha do pahreby.
Plavčík sa šplhá po lane,
akoby plával v nebi.

Riečka z jarných bystrín

Zazurčí krásou živá voda
vyrážajúca
z raja spod brány.
Tak predstavy
sa skríža schodia
v naslovovzatom porání.

Zaspieva
riečka z jarných bystrín,
v riavu sa vari vrútia ručaje.
Dobrosrdečným blahom
iskrím,
lebo im istím účarie.

Abyže
javili sa živé
a žili ako žily výjavné.
Nech rozospievajú sa
v nive
a túžba pri nich vyhladne.

Šok na priedverí

Emanácia Ducha
sa do priestoru rozprestrie.

Nálada iba hluchá
však opanúva orchestre.
Túžba tu nezaváži.

Lobuješ za Sandtnera,
za jeho rozohraný buk.

Lež hluchonemá sféra
už nemá preňho ani muk
pri prvej dennej stráži.

Je to šok na priedverí.
No nezalapáš po vzduchu.

Duša si stále verí.
Na klimatickú poruchu
sa dotiahnuť dá časom.

Nie všetko je tu pravé.
A — obávaj sa — nebude.

Nepridávaj sa k vrave.
Len tak neskončíš v prelude
zlapaný ľstivým lasom.

Nebalónová reflexia

Vraj
hrdý alexandrín v práve.
Klasika posvätená motívom.
Odkazy krásne nalietavé
v trbletnom lete motýľom.

Motúzy popod fúzy. Z medu.
Povedú,
lenže v inom rozmere.
Predstavu vôbec nepodvedú,
myseľ sa inam poberie.

Tu reflexia nie je balón.
A nadnesená k nebu
nepraskne.
Ani len v rozcítení malom
sa neocitne v prekrásne.

Čudesné mikulášske dary.
Pre ľudskú radosť
vari príznačné.
No iba fangľa na chotári.
Trepotavá. A ináč nie.

Svätovravné

Je rýdze slovo
väzeň mĺkvenia?
Veď v uvravenom svete
nemá šance.
Na skon je radosť jeho tlmená
a drsným dňom
len pod nohy sa plance.

Je to však
zdanie hodné záberu.
Do brehu
vôbec nestúpa sa hladko.
Hlas nemá načúvaciu kameru.
A zdá sa,
večne primálo má piatkov.

Nesú sa pracovné dni odkraja.
Tam, kde ich
niečo svätovravné lapí,
zaraz ich
na krúžalky pokrája.
... Alebo skrkve
na bizarné zdrapy.

Sonet o slanej slnečnosti

Ilustračná snímka: Teofil Klas

Každý deň môže byť aj slaný.
Slnečný ako piesčina,
kde zem sa s morom pretína.
A môže zhodiť z očú blany.

Vyrastať môže v povolaní,
keď zakliesni ho v klieštinách.
Keď ruky trpia z nečinna
– a nieže dnes a nieže vlani.

Život je transport poézie
po vlnách sĺnc a povetria.
Deň splna v slanej póze žije.

No každá chvíľa trpkoslaná
sa do priestrane odvetrá,
kde nad člnkom sa slnko skláňa.

Len to

Človek si myslí:
Mozaika
je dávno dohotovená.
A zrazu obraz plnší vzniká.
Klenot si pýta do vena.

Ruženec svetla. Štvrtý v rade.
Ponúka rozmer človečí.
K trom prvším
nový dôraz kladie
do srdca, priam tak do reči.

Akurát,
čo je svetlodarné,
nie vždy je platná laterna.
Niekomu možno ani dar nie
vydolovaný z nádherna.

A predsa len to chýbalo tu,
aby bol kozmos
kompletný.
Pridáva do sonáty notu.
A prebúdza knôt v kope tmy.

Popol popokatepetla

Deň čo deň iná fazeta.
A iný lom a odblesk svetla.
Predstava včera nazretá
je popol popokatepetla,
živina ďalších snov.

Kto ti však dielo ocení,
keď nieto žičlivého srdca?
Stratíš sa celkom zo scény,
ak ti tu nedýchajú pľúca
láskou a charizmou.

Podaj sa
do sna vrátnenia
a oživ poznávanie tvaru.
A hĺbka čiarou zatmená
nech čiahne na gitaru.

Akordov bude plná hrsť.
Mrakom sa načim
do dňa rozísť.
Komu sa patrí tuná húsť?
Tomu, čo zhrabne korisť?

::

Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský) – básnik, redaktor, prekladateľ...

Rozhovor s autorom

Súvisiaci príspevok:

Teofil Klas / Rezonančný priestor