Štúrovo slovo k rodákom

Ľudovít Štúr (28. októbra 1815 – 12. januára 1856) bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia. Silou svojho génia ovplyvnil aj nasledujúce generácie roduverných Slovákov. Pripomíname si dvojsté výročie jeho narodenia.

STARÝ I NOVÝ VEK SLOVÁKOV

V tomto spise z roku 1841 Štúr odsúdil maďarské šovinistické snahy a prihlásil sa k myšlienke Uhorska ako zväzku rovnoprávnych národov. Spája tu faktografiu s umeleckým prístupom k téme. Miestami píše priamo a vecne, inde využíva básnické obrazy, metafory a alegórie, aby tým účinnejšie zapôsobil na adresáta, ktorým je slovenský ľud (národ).

Štúr píše „z mysle čulej, pŕs neskazených a srdca žičlivého“, píše „z lásky k pravde“ a v neposlednom rade preto, „lebo prišli časy pokušenia“. V úvode spisu približuje krajinu našich predkov: „Bola krajina veľká, ľudnatá bohatá a slávna, ktorú nazývali Veľkou Moravou.“

Každé spoločenstvo potrebuje hlavu, krajina potrebuje vládcu, ale autor pripomína, že vládca musí konať v záujme verejného blaha, „pamätať má, odkiaľ vyšiel, a zísť môže, ak nebude vládnuť spravodlivo ľudu svojmu“. Aj naši predkovia si vyvolili panovníka, „zaviazali sa mu poslušnosťou a požehnali ho“. Svätopluka nazýva Štúr veľkým kráľom a Veľkú Moravu kráľovstvom Slovákov.

Po Svätoplukovej smrti vypukli v krajine rozbroje – „potešil sa satan, že sa dobre vedie zámerom jeho“. Veľkomoravská ríša, vnútorne oslabená, padla pod tlakom Nemcov a Maďarov. Začalo sa tvoriť Uhorsko a Slováci učili Maďarov obrábať zem a žiť z práce svojich rúk.

Ďalej čítame že, Uhorsko sa stalo na istý čas dobrou vlasťou Slovákov i Maďarov. Slováci priniesli Uhorsku mnohé obete: „I tešili sa z toho Maďari, že majú taký národ vo vlasti, na ktorý sa vo všetkom spoľahnúť a oprieť môžu, a žili s nimi v pokoji, lebo uznávali zásluhy ich o vlasť uhorskú, ktorá aj Maďarov živila.“

Cez opis minulosti – starého veku – sa autor dostal k času, ktorý sám prežíval. Ako píše, so začiatkom 19. storočia  „započal sa nový, strastný vek Slovákov“. Vzplanula maďarská nenávisť proti iným národom v Uhorsku, Maďarov sa zmocnila pýcha a zatemnila ich: „A nebolo konca hluku a hulákaniu krikľúňov, lebo teraz dostali nádej, že nenávisť svoju k iným národom budú na nich môcť vyvŕšiť.“ Tí Slováci, ktorí sa mohli hneď spočiatku účinne vzoprieť maďarskému šovinizmu, sklamali: „Jedni boli bojazliví vetroplachovia, druhí plaziví maškrtníci, tretí nadutí chvastúni...“ A tak prevahu získali tí, čo chceli všetko obyvateľstvo Uhorska pretvoriť na Maďarov.

Ľudovít Štúr videl biedu svojho národa, ale videl aj cestu obnovy: „Upadol si hlboko, rod môj! Ktože zdvihne ťa z pádu, kto bude spasiteľom tvojím? Pozdvihni sa sám, rod môj, a potom ťa pozdvihnú iní a uznajú ľudské práva tvoje!“

Ján Maršálek

::

Literatúra:
Ľudovít Štúr: Hlas k rodákom; Bratislava, Tatran, 1971

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie našej klubovej edície,
napíšte nám na adresu redakcia@priestornet.com.
Na každý e-mail odpovieme.