Slovo a svet

Stará ľudová múdrosť nás učí: Najprv požuj, potom jedz – najprv si rozváž, potom hovor. Slovo vypustené z úst (alebo napísané a zverejnené) sa už nedá vziať späť. Čo ako by sme chceli, vypovedané slovo sa už nevráti ani nezanikne, ide svojou cestou, pričom tá cesta je daná jeho obsahom i jeho pôvodcom.

Nič neostane skryté, pamätajme na to. Zodpovednosti, ktorá nám prislúcha, sa nezbavíme. Môžeme ju síce poprieť či zatajiť, ale ani tak jej neunikneme (Lk 12, 2): „Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo.“

Nebuďme takými, čo rýchlejšie rozprávajú ako premýšľajú. Neprehĺtajme nepožuté, aby nás neťažili vlastné ani cudzie neuvážené slová.

::

Bez úcty k Bohu niet úcty k človeku. Dôstojnosť ľudskej osoby je odvodená od nášho Stvoriteľa. Človekovi dneška sa to možno ťažko počúva – neverí tomu, lebo neverí už takmer ničomu.

Keď vytlačíme zo svojej mysle, zo svojho vnútra, zo života osobného i spoločenského myšlienku na Boha, stratíme základ, na ktorom stojí morálka, mravnosť, filozofia i samotný zmysel života.

Keď prijmeme tézu, že všetko je iba hmota a náhoda, prípadne boj o prežitie a bezduchý evolučný proces, dostaneme sa na vratkú podlahu, na šikmú plochu, po ktorej sa môžeme zošmyknúť do prázdna. A to predsa nechce hádam nikto z nás.

::

Svet oceňuje rýchlosť a opovrhuje pomalosťou. Lenže pomalosť má tiež svoje prednosti. Niektoré situácie, obrazy, skutočnosti, fakty a hodnoty dokážeme vnímať len vtedy, keď sa stíšime a spomalíme.

Nedajme sa strhnúť povrchnou modernosťou a falošnou výkonnosťou. Je pravdepodobné, že naše svetské výkony a úspechy po čase zapadnú prachom zabudnutia. Čo zostane? Čo zaváži pred Božím súdom?

Aspoň občas sa musíme stíšiť, zvoľniť tempo, prípadne zastať a rozhliadnuť sa, aj nahliadnuť do svojho vnútra. Poznávajúc seba vieme lepšie pochopiť iných aj svet, v ktorom žijeme a v ktorom chceme niečo dosiahnuť.

::

Úryvky z knihy Cesta k bráne / Myšlienky na každý deň