Deň reformácie – tragické memento

Karol Dučák

Ešte nemáme za sebou ani tohtoročný Deň reformácie a už sa v masmédiách množia správy o prípravách veľkolepých osláv 500. výročia smutnej udalosti, ktorá pochovala jednotu západného kresťanstva a neodvratne poznačila jeho vývoj na celé stáročia. Približne o dva roky, presnejšie 31. októbra 2017, uplynie päťsto rokov odo dňa, keď augustiniánsky mních a kazateľ Martin Luther pribil na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu 95 téz proti odpustkom. Týmto počinom vodca reformácie verejne odsúdil predávanie odpustkov, avšak – čo bolo na celej veci najtragickejšie – kritizoval aj cirkevné učenie a prijaté dogmy. V tomto momente západné kresťanstvo prekročilo bod rozpadu, z ktorého už nebol možný návrat späť.

Keď čítam správy o príprave veľkolepých osláv, mimovoľne sa mi derú na pery znepokojujúce otázky: Prečo oslavy? Je vôbec čo oslavovať? Môže byť tragický deň straty jednoty kresťanského Západu pre akéhokoľvek kresťana dôvodom na oslavu? Vari sa rozvedení manželia znovu stretnú po päťdesiatich rokoch, aby oslávili výročie rozvodu? Nie je to celé postavené na hlavu? Tak ako je to teda? Ako sa má zachovať racionálne uvažujúci katolík, ktorý sa stotožňuje so závermi Druhého vatikánskeho koncilu a jeho ekumenizmom? Majú si katolíci pripomínať Deň reformácie spolu s protestantmi?

Odpoveď na poslednú otázku vôbec nie je ťažká. Pripomínať si určite áno. Tak ako si pripomíname každú veľkú tragédiu v dejinách ľudstva. V roku 2012 sme si napríklad pripomenuli sté výročie potopenia Titanicu. Pripomínali sme si, ale neoslavovali sme. Podobne je potrebné pristupovať aj k reformácii. Pripomínať si ju, ale neoslavovať. Tu totiž niet čo oslavovať.

Deň reformácie musí byť dňom hlbokého smútku v tábore luteránov aj katolíkov. Katolíci a evanjelici by sa mali stretnúť pri pomyselnom Múre nárekov a prelievať horké slzy nad stratou stáročnej jednoty západného kresťanstva. No nielen dňom náreku, ale aj spoločného sypania si popola na hlavu. Nebola to totiž len vina Luthera, že sa západné kresťanstvo rozštiepilo. Bolo by pokrytectvom vykrikovať: To oni, evanjelici, sú na vine! My, katolíci, sme boli svätí! Nebola by to totiž pravda. Ak by sme my, katolíci, naozaj boli všetci svätí, nikdy by nedošlo k výbuchu reformácie a my by sme si nemuseli pripomínať tragédiu Dňa reformácie. Preto sa nemôžeme tváriť, že sa nás táto záležitosť netýka. V zmysle všetkých uvedených skutočností žiada sa mi vyslať do sveta nasledujúce osobné vyjadrenie:

Drahé naše oddelené sestry a bratia v Kristu z Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania!

V čase príprav osláv 500. výročia Dňa reformácie by som vám chcel adresovať zopár úprimných slov. Prepáčte mi moju úprimnosť, ale vaše úsilie sledujem s veľkým znepokojením. Ak to bude Božia vôľa a ja sa dožijem tohto dňa, aj ja si ho pripomeniem, ale s nesmiernou dávkou smútku a nostalgie. Deň reformácie je totiž nevýslovnou tragédiou pre nás katolíkov aj pre vás evanjelikov. Rozdelenie pôvodne jednotnej Cirkvi je urážkou Boha. Ako deklaruje Druhý vatikánsky koncil: „Kristus Pán... založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista... Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 1).

Koncilový dokument ďalej uvádza, že Ježiš prv „než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: ,...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.´ (Jn 17,21) ... A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí Apoštol: ,Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst.´ (Ef  4, 4–5) Veď ,všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli... Lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi´ (Gal 3, 27–28)“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 2).

Oslavovať Deň reformácie preto znamená urážať Boha. V tento deň by sme mali my všetci, katolíci aj evanjelici, prelievať horké slzy a sypať si popol na hlavu. Čo to len spáchali naši predkovia?! Zámerne používam slovné spojenie naši predkovia, pretože aj my, katolíci, nesieme veľký diel viny na rozštiepení kresťanstva. Druhý vatikánsky koncil veľmi odvážne definoval princíp spoluviny katolíkov za predchádzajúce schizmy, ktoré viedli k rozštiepeniu predtým jednotnej Kristovej cirkvi. Katolícka cirkev po prvýkrát v histórii verejne uznala previnenia a zločiny, ktorých sa v minulosti na inovercoch dopúšťala. V koncilovom dekréte o ekumenizme sa píše: „No v neskorších storočiach skrsli ešte väčšie nezhody a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plnej vospolnosti s Katolíckou cirkvou, zavše nie bez viny ľudí z jednej i druhej strany“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

V plnom rozsahu sa toto konštatovanie týka obdobia pred vznikom reformácie. Renesanční pápeži žili nemravným životom. Vari najkrikľavejším príkladom mravného úpadku pápežstva sa stal pápež Alexander VI. z rodu Borgiovcov. Ten sa dopustil tých najťažších hriechov. Mal nemanželské deti s viacerými ženami, ba pripisuje sa mu aj spoluúčasť na úkladných vraždách. Mal na svedomí zločiny, za ktoré by iný človek musel dostať hrdelný trest. Jeho pontifikát bol skutočným nešťastím pre našu Cirkev. No nielen pápeži, ale aj biskupi sa v čase Lutherovej mladosti často oddávali čisto svetským záležitostiam. Ich osobný život bol v mnohých ohľadoch pohoršujúci. Dušpastierska činnosť nebola na dostatočnej úrovni. Ľudová zbožnosť bola povrchná a neraz hraničila s poverami. Aj teológovia často tápali v nejasnostiach a neistote.

Martin Luther ako augustiniánsky mních ťažko znášal hlbokú vnútornú krízu Cirkvi. Vrcholom pre neho bola chamtivosť pri kupčení s odpustkami, ktorá ho podnietila k otvorenej roztržke s pápežom. Odpustky v určitom zmysle existovali od samého počiatku kresťanskej Cirkvi. Postupne sa však táto prax zvrhla a kupčenie s odpustkami sa stalo hlavným popudom na explóziu reformácie. Dlhé desaťročia sa Cirkev zmietala v kŕčoch, no nebolo sily riešiť vleklé problémy. Až keď sa rozhorel plameň reformácie, Cirkev sa konečne rozhýbala, zvolala Tridentský koncil a začala veci riešiť. Neskoro, ale predsa! To najhoršie bolo síce zažehnané, ale stratenú jednotu západného kresťanstva sa už nikdy nepodarilo obnoviť. Až Tridentský koncil (1545–1563) s definitívnou platnosťou zaviedol poriadok v odpustkoch a obhájil princíp ich užitočnosti pre kresťanský ľud. Zároveň však žiadal, aby sa z udeľovania odpustkov vylúčila akákoľvek ziskuchtivosť.

Prvotným popudom Lutherovho vystúpenia proti vlastnej Cirkvi bolo teda pohoršenie nad stavom Cirkvi tej doby. Veľký katolícky svätec Klement Mária Hofbauer (1751–1820), rodák z Tasovíc pri Znojme, dokonca pri istej príležitosti odôvodnil vznik reformácie argumentom, že „Nemci cítili a cítia potrebu nábožnosti“. Ak by sa bol zaviedol poriadok v udeľovaní odpustkov skôr, začiatkom 16. storočia, Luther by možno – čisto hypoteticky – nevystúpil so svojím protestom a Evanjelická cirkev augsburského vyznania by dnes nemusela vôbec neexistovať.

Luther začal správne. Chcel zaviesť poriadok v Katolíckej cirkvi a aj jeho úsilie sa napokon stalo katalyzátorom procesu reformy Cirkvi, ktorý vyvrcholil Tridentským koncilom. Z tohto uhla pohľadu bol teda reformátorom Cirkvi. Keďže sa však vo svojom reformnom úsilí uchýlil aj k herézam, ktoré tvrdošijne odmietal odvolať, zákonite skončil v schizme. V tomto zmysle ostáva aj s odstupom času v našich očiach heretikom a schizmatikom a na tomto konštatovaní nemohol nič zmeniť ani Druhý vatikánsky koncil. Je potrebné otvorene zdôrazniť, že ani hlboká kríza renesančnej Cirkvi a kupčenie s odpustkami neospravedlňovali Lutherovu otvorenú revoltu voči pápežovi. Nič nemôže ospravedlniť revoltu voči pápežovi bez ohľadu na to, či sa jej dopustil Martin Luther v 16. storočí alebo arcibiskup Lefèbvre v 20. storočí. Heréza ostane herézou a schizma schizmou.

Nechcem však zahrnúť výčitkami vás, dnešných evanjelikov. Významný prínos Druhého vatikánskeho koncilu spočíva v zmene rétoriky a celkového prístupu Katolíckej cirkvi k nekatolíkom. Okrem iného aj preto, že „tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a sú v nich vychovávaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich k sebe vinie s bratskou úctou a láskou“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

Navyše, my katolíci musíme zahrnúť výčitkami predovšetkým sami seba, pretože máme veľký diel viny na tom, že je kresťanstvo stále rozdelené. Na túto skutočnosť poukazuje Druhý vatikánsky koncil slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4). Pravý ekumenizmus teda „nejestvuje bez vnútorného obrátenia“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 7).

Tento apel koncilu je stále aktuálny a my, katolíci, začíname svoje vnútorné obrátenie vyznaním, že ako ľudia nie sme o nič lepší ako vy, evanjelici. Ak by sme žili vzorný katolícky život, bola by Katolícka cirkev omnoho početnejšia. Neznamená to však, a ani nemôže znamenať, zásadný obrat Katolíckej cirkvi vo vieroučných otázkach! Musíme totiž znovu a neustále zdôrazňovať, že aj keď my, katolíci, nie sme dokonalí, dokonalá je naša Katolícka cirkev, pretože je dielom samého Pána Ježiša Krista. Veď náš koncil učí: „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.) a naveky ju vztýčil ako ,stĺp a základ pravdy´ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 8).

A v inom dokumente uvádza: „Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt 28, 19-20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).

Niet preto inej cesty nápravy urážky Pána Boha, ktorú sme spôsobili rozštiepením jednoty západného kresťanstva, ako cesta vášho návratu späť do lona jedine pravej Katolíckej cirkvi.

My sa nemôžeme vzdať našej jedine pravej katolíckej viery, pretože náš koncil učí: „Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi…“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

A ten istý dekrét na inom mieste uvádza, že „Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4).

Bolo by od nás pokrytectvom, keby sme sebe i vám nahovárali, že existuje iná cesta znovunastolenia jednoty kresťanstva, ako váš návrat do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Koncil totiž jednoznačne a nedvojzmyselne deklaruje: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku…“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14).

V žiadnom prípade teda nie je možné znovunastolenie jednoty kresťanstva za každú cenu. Naopak, Druhý vatikánsky koncil vystríha pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).

V zmysle koncilových dokumentov teda ekumenizmus nesmie byť v rozpore s Tradíciou Cirkvi! Koncil navyše deklaruje: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11).

A v inom dokumente koncilu sa uvádza: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3).

Katolícka cirkev sa nemôže vzdať úlohy učiteľky pravdy a naše ekumenické aktivity musia navždy ostať plne a úprimne katolícke. Môžeme robiť ústupky v niektorých otázkach. Napríklad v otázke celibátu kňazov. Aj my máme napríklad Gréckokatolícku cirkev, ktorej kňazi sú ženatí. Podobne môžeme urobiť ústupky aj v iných podružných veciach. Ale základné katolícke náboženské pravdy a všetky dogmy musia zostať zachované až na veky vekov. V tomto nemôžeme ustúpiť ani o krok. Bolo by nečestné od nás, ak by sme vám tvrdili niečo iné.

Každý rok 31. októbra oslavujete sviatok Pamiatky reformácie. Už samotné toto slovné spojenie však evokuje otázky. Môže byť sviatkom výročie tragickej udalosti rozštiepenia kresťanstva? My vám môžeme úprimne ponúknuť iný, pravý dôvod oslavy sviatku. Len, prosím, pomôžte nám aj sebe naplniť ušľachtilé poslanie znovuzjednotenia kresťanstva vaším návratom sa do lona materskej Katolíckej cirkvi. Potom bude dostatok dôvodov na tie najveľkolepejšie oslavy, aké kedy svet zažil. Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Svätý Pius X. – konzervatívny novátor

Cirkev v Rakúsku dnes a zajtra

Tolerancia proti zdravému rozumu?