Ignác z Loyoly a jeho rád

Omnia ad maiorem Dei gloriam

Karol Dučák

Na september pripadajú dve významné výročia udalostí, ktoré významne ovplyvnili vývoj Katolíckej cirkvi za posledných takmer päťsto rokov. Obe výročia sa týkajú vzniku jezuitského rádu. Tretieho septembra 1539 pápež Pavol III. najprv ústne schválil novú rehoľu s názvom Societas Iesu (Spoločnosť Ježišova) a po prekonaní rozličných námietok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27. septembra 1540. Výročie vzniku rehole je vhodnou príležitosťou priblížiť si aspoň stručne jej históriu a najdôležitejšie fakty zo života zakladateľa Spoločnosti Ježišovej, svätého Ignáca z Loyoly.

Jezuitský rád je dnes najpočetnejším mužským rádom na svete. Podľa štatistiky z roku 2012 mal v celosvetovom meradle 17 287 členov (kňazov a bratov) v 1 721 domoch. V počte členov za ním nasledujú františkáni, saleziáni, benediktíni a kapucíni. (Porov. Ignatius von Loyola und sein Orden, s. 15)

O svätom Ignácovi z Loyoly sa toho popísalo už veľa, takže mnohé skutočnosti z jeho života sú všeobecne známe. Máloktorý svätec ovplyvnil vývoj Katolíckej cirkvi v posledných storočiach tak výrazne ako on. Vie sa o tom, že bol bohatým šľachticom, ktorý sa z lásky ku Kristovi stal chudákom. Medzi jeho súčasníkov patrila svätá Terézia z Ávily, ale aj Martin Luther a kráľ Henrich VIII., ktorí trieštili pôvodnú jednotu západného kresťanstva.

Práve jezuitský rád zohral významnú rolu v protireformácii. Ignác z Loyoly vo svojom pohnutom živote pôsobil ako vojak, mystik, kňaz, pastier duší, bol zakladateľom rehole a jej prvým generálnym predstaveným, autorom významného diela Ejercicios espirituales (Duchovné cvičenia), ktoré poslúžilo mnohým súčasníkom a neskorším generáciám veriacich k duchovnej obnove života, atď. Tieto skutočnosti sú všeobecne známe. Stále však možno odhaliť niektoré neznáme, respektíve menej známe skutočnosti z jeho života. Napríklad málo známe je, že sa pokúšal aj o básnickú tvorbu, ktorou si však nezískal ani zďaleka také meno, ako inými svojimi životnými aktivitami, a tak jeho verše upadli časom do zabudnutia. (Porov. Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 27)

Inou menej známou skutočnosťou je, že jeho baskickí predkovia neboli vždy lojálnymi služobníkmi španielskej koruny. Niekoľko desaťročí pred Ignácovým narodením sa Loyolovci pridali na stranu odbojnej baskickej šľachty a povstali proti španielskej korune. V tomto boji však boli Baskovia porazení a loyolovský „zámok bol v roku 1457 zrovnaný so zemou. Kráľ dosadil do Azpeitie corregidora, ale táto kontrola nebola potrebná, pretože hidalgos boli odvtedy verní kráľovi...“ (FABER, Gustav. Ignatius von Loyola der heilige Hidalgo, s. 135)

Aj Loyolovci sa po porážke baskickej šľachty stali vernými a lojálnymi služobníkmi španielskej koruny. V tomto ovzduší na narodil budúci svätec. Svetlo sveta uzrel v roku 1491 na zámku Loyola v severnom Španielsku, neďaleko mestečka Azpeitia v baskickej provincii Guipúzcoa a prišiel na svet ako trináste a posledné dieťa rodiny. Pochádzal z popredného baskického šľachtického rodu, ktorého pôvod je doložený od roku 1180. Loyolovci patrili k desiatim veľkým baskickým rodom, nazývaným parientes mayores. Mali oficiálne garantované právo na pozvania k dvoru od kráľa, mali „teda pocit, že k dvoru plne patria a že sú rovnocenní s vysokou šľachtou“. (Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 14)

Baskického pôvodu bolo aj meno Iñigo López, ktoré budúci svätec dostal pri krste. Celým menom sa volal Iñigo López de Loyola, no sú mu pripisované aj iné mená, napríklad Iñigo López de Regalde a podobne. Čo je však dôležité – a na tom sa už našťastie zhodujú fakticky všetky pramene a zdroje – o niekoľko desaťročí neskôr Iñigo prijal meno Ignác na počesť svätca Ignáca Antiochijského a stal sa Ignácom z Loyoly, ktorého pozná celý svet. Stalo sa tak niekedy v období medzi rokmi 1537 a 1542. (Porov. Muela, J. d. l. H. Ignacio de Loyola: de caballero a peregrino, de peregrino a apóstol, de apóstol a fundador)

Iñigo bol rodený rytier, vychovaný v atmosfére kráľovského dvora. Mimoriadne ho lákalo vojenské remeslo. Nie div. Jeho otec sa zúčastnil bojov proti Maurom pred Grenadou po boku španielskeho kráľa a traja jeho bratia zahynuli pri vojenských ťaženiach. Jeden z nich menom Hernando dokonca pri dobývaní Mexika. (Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 14)

Iñigo sa nenarodil svätý a číhalo naňho množstvo nástrah a pokušení, ktoré svet mohli pripraviť o veľkého svätca. Okrem vojenskej slávy sníval aj o dobývaní ženských sŕdc. Ako páža na dvore dona Juana Velázqueza de Cuéllar, kam sa dostal niekedy v roku 1506 alebo 1507, sa vášnivo zamiloval do mladej dámy z kráľovského rodu, ktorou pravdepodobne nebol nikto menší ako infantka doña Catarina, dcéra Filipa Pekného a Jany I. Kastílskej. (Porov. Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 18)

Mladosť budúceho svätca poznačila rytierska romantika a svetácke spôsoby. K jeho nerestiam patrili hazardné hry, pletky so ženami, búrlivé potýčky so zbraňami a zmyselné pokušenia, s ktorými ako zdravý mladý muž musel v tej dobe zápasiť. (Porov. Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 18–19; Porov. Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 368)

O búrlivom živote mladého šľachtica svedčí aj iná udalosť. Ako uvádza Ondruš, „z roku 1515 sa zachoval súdny zápis, podľa ktorého sa Iňigo a jeho starší brat kňaz dopustili v posledný fašiangový deň akéhosi vážneho prečinu. Zápis nehovorí, o čo išlo, ani nespomína súdny proces. Pravdepodobne zasiahla nejaká vplyvná osoba a zachránila bratov z Loyoly od súdnych následkov trestného činu“. (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 366)

No Iñigo vynikal aj ušľachtilými charakterovými vlastnosťami. Bol zapálený túžbou vykonať hrdinské skutky, prejavoval rytiersku veľkodušnosť voči iným ľuďom a bol aj úprimne zbožný. Prechovával výnimočnú úctu k Panne Márii a k utrpeniu Pána Ježiša. Nikdy neklamal, voči ľuďom bol taktný a neprechovával voči nim nenávisť. Bol rodeným diplomatom a vynikal zvláštnou schopnosťou urovnávať nezhody a spory. Tieto schopnosti využil neskôr, keď v roku 1517 vstúpil do služieb navarrského miestokráľa a nájerského vojvodu dona Antonia Manriqua de Lara. V tejto pozícii „diplomatickými zásahmi dosiahol upokojenie búrlivej baskickej provincie Guipúzcoa“. (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 366)

A práve na tomto poste sa ako tridsaťročný dôstojník zúčastnil obrany navarrského hlavného mesta Pamplona proti Francúzom, ktorá sa stala medzníkom v jeho živote, oddeľujúc dve úplne odlišné etapy. Pri obrane pamplonskej pevnosti na Turíčny pondelok 20. mája mu guľa z kanóna dokaličila pravú nohu a poranila ľavú. Napriek pohotovému ošetreniu francúzskych lekárov a zdĺhavej liečbe v rodnom kaštieli sa nikdy úplne nevyliečil a po celý zvyšok života kríval. Iñigo bol na tom v jednom momente dokonca tak zle, že mu hrozila smrť. Ako uvádza vo svojom životopise, lekári vyhlásili v predvečer sviatku Svätého Petra a Pavla, že ak sa do polnoci jeho stav nezlepší, treba počítať s jeho smrťou. (Porov. Autobiografía de San Ignacio de Loyola, s. 4–5)

Reálne hrozilo, že svet stratí veľkého svätca skôr, než stihol vstúpiť na cestu svätosti. Lenže Boh mal s Loyolčanom iné plány a tak Iñiga ponechal na tomto svete, aby napĺňal svoje poslanie, aj keď jeho príbuzní sa už pripravovali na predčasnú smrť mladého šľachtica. Jeho zázračnú záchranu pripisovali „zvláštnej pomoci sv. Petra...“ (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 367)

Iñigo teda zostal nažive a počas doliečovania chcel čítať vtedy populárne rytierske romány, ale v kaštieli Loyolovcov nič také nemali. Jeho švagriná mala k dispozícii iba dve úplne iné diela. A tak mu dali – ako sám píše vo svojom životopise – knihu „Vita Christi a jednu knihu so životmi svätých...“ (Autobiografía de San Ignacio de Loyola, s. 5)

Knihu Vita Christi (Život Krista) napísal nemecký kartuziánsky mních Ludolf Saský a Iñigo ho „čítal v luxusnom vydaní, ktoré preložil...Fray Ambrosio Montesino a ktoré vyšlo v roku 1502–1503 v Alcalá“. (Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 30)

Druhým bolo dielo Flors Sanctorum (Kvety svätých), zbierka životopisov svätých od dominikána Jakoba de Vorágine. Španielsky preklad pochádzal z pera „cisterciánskeho mnícha Goberta Mariu Vagada, ktorý vyšiel v roku1493 v Zaragoze a jeho dotlač potom v roku 1511 v Tolede“. (Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 30)

Keďže Iñigo nemal inú možnosť, začítal sa do týchto dvoch diel a tak postupne spoznával iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako bolo to jeho. Obdivoval sv. Františka, sv. Dominika a iných svätých v službe Najvyššieho a zaumienil si vykonať v Božej službe také veľké a ťažké veci, ktoré vykonali najväčší svätci. Ako vyplýva z jeho životopisu, stále si opakoval: „Svätý Dominik to urobil, preto to musím urobiť tiež. Svätý František to urobil, preto to musím urobiť tiež.“ (Autobiografía de San Ignacio de Loyola, s. 6)

V tom období mal aj prvé z mnohých videní svojho života. V tom prvom Iñigo jasne videl obraz Panny Márie s Ježiškom. Ako neskôr napísal vo svojom životopise, pri tomto videní sa mu dostalo mnoho útechy, no súčasne pocítil veľkú ošklivosť nad svojím minulým životom a predovšetkým nad zmyselnosťami v ňom. Od tohto momentu až do augusta 1553, keď dal tento zážitok na papier, nikdy nedal „ani najmenší súhlas k zmyselným veciam“. (Autobiografía de San Ignacio de Loyola, s. 7)

Napokon sa rozhodol vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, aby mohol konať ťažké skutky pokánia po vzore dávnych svätých. Neskôr však svoje rozhodnutie zmenil a zaumienil si ísť ako chudobný pútnik do Svätej zeme. Tam potom ostane, aby mohol navštevovať miesta posvätené životom a utrpením Pána Ježiša a pritom pomáhať dušiam hriešnikov.

Najprv však bolo potrebné pripraviť sa na uskutočnenie tohto ťažkého životného rozhodnutia.

Po plnej rekonvalescencii Iñigo opustil rodinný zámok a vydal sa do známeho pútnického miesta Montserrat. Tu si vykonal generálnu spoveď a úplne skoncoval so svojím minulým životom. Pre ďalšie vnútorné formovanie bol dôležitý jeho takmer rok trvajúci pobyt v Manrese neďaleko Montserratu.

Iñigovo úplné obrátenie v Manrese však bolo mimoriadne dramatické. Po počiatočnom období relatívneho pokoja a duchovnej útechy prežil druhé obdobie, „naplnené najstrašnejším duševným utrpením až po myšlienky na samovraždu, s kŕčovitými pokusmi vynútiť si milosť a niekdajší pokoj hladovaním, odopieraním si spánku a sedemhodinovou modlitbou“. (Rahner H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 50)

Znovu mohol svet prísť o veľkého svätca, ale vďaka vyššiemu riadeniu Božiemu sa toto strašné obdobie „noci duše“ skončilo a utrápený Iñigo našiel definitívny pokoj duše. V tej dobe sa začína rodiť jeho veľké dielo Ejercicios espirituales (Duchovné cvičenia), ktoré poslúžilo mnohým súčasníkom a neskorším generáciám veriacich k duchovnej obnove života. Dielo vyšlo tlačou po prvýkrát v roku 1548. (Porov. Muela, J. d. l. H. Ignacio de Loyola: de caballero a peregrino, de peregrino a apóstol, de apóstol a fundador.)

V druhej polovici februára 1523 odišiel Iñigo do Barcelony a odtiaľ do Talianska. Koncom marca sa dostal do Ríma a odtiaľ sa potom vydal na púť do Svätej zeme, kde strávil jeden mesiac. Po návrate domov sa venoval apoštolátu, ktorý začal už pred púťou, no zároveň pochopil, že potrebuje vyššie vzdelanie. A tak sa ponížil, ako 33-ročný zasadol v Barcelone spolu s deťmi do školských lavíc a začal sa učiť latinčinu. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzitách v Alcale a Salamanke. Popri tom sa venoval apoštolátu, no znechucovali ho ťažkosti, spojené s týmito aktivitami.

Keď sa niekoľko mladíkov rozhodlo viesť s ním spoločný život, vyvolalo to pozornosť inkvizície a Iñiga dokonca krátky čas väznili v Alcale a Salamanke. Pri vyšetrovaní mu však „nemohli dokázať nijakú chybu vo veciach viery a mravov. No i tak mu zakázali hovoriť o vážnejších náboženských otázkach (ako bolo napr. rozlišovanie medzi tým, čo je ťažký a čo ľahký hriech), kým nevyštuduje teológiu. Iñigo sa podriadil, ale znechutený ťažkosťami, ktoré zažil v Španielsku, odišiel v januári1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite“. (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 370)

V metropole Francúzska strávil Iñigo viac ako sedem rokov. Už v tomto období si uvedomil tragické rozpoloženie západného kresťanstva, ktoré začali trieštiť rôzni reformátori. Iñigo konštatoval, že Katolíckej cirkvi škodí nielen pokles mravov, ale i veľký nedostatok úcty a poslušnosti voči cirkevným predstaveným. Čo ho najviac bolelo, pôvodná poslušnosť voči rímskemu apoštolskému stolcu sa zmenila na akúsi zásadnú nenávisť. Pôsobenie v Paríži, počas ktorého spoznal európsky duchovný odboj proti Cirkvi a zvlášť proti pápežovi, Kristovmu zástupcovi na zemi, spôsobilo u Iñiga výraznú zmenu. Zdá sa, že dovtedy pokladal za najvýznamnejšiu cnosť chudobu, avšak parížsky pobyt ho priviedol „k osobitnému zdôrazňovaniu ešte inej čnosti, a to poslušnosti a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi“. (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 370)

Okrem štúdia sa Iñigo venoval aj osobnému apoštolátu medzi univerzitnými študentmi. Dokázal zhromaždiť okolo seba skupinu šiestich priateľov, ktorí pod vplyvom jeho duchovných cvičení a osobného vedenia spojili navždy svoj život s jeho dielom. Najvýznamnejší z nich bol Francisco Xavier (uvádzaný aj ako Javier), stal sa apoštolom Ázie, druhý apoštol Pavol Katolíckej cirkvi. Aj jeho skutočné meno sa uvádza v rôznych obmenách, no s najväčšou pravdepodobnosťou sa svojím plným menom volal Francisco de Jasu y Xavier (respektíve Francisco de Jasu y Javier). V našich končinách sa stal známym ako sv. František Xaverský. Aj on bol, podobne ako Iñigo, baskickým šľachticom.

Okrem oboch Baskov boli členmi tejto Kristovej družiny aj Pedro Fabro, Alfonso Salmerón, Diego Laínez, Nicolás de Bobadilla a Simón Rodrigues. Dňa 15. augusta 1534 sa Iñigo zišiel „so šiestimi spoločníkmi v kaplnke sv. Dionýza na parížskom Montmartri k prvému vážnemu spoločnému úkonu: všetci urobili sľub, že budú žiť v chudobe a čistote a že budú slúžiť dušiam vo Svätej zemi. Keby tam nemohli ísť, dajú sa k dispozícii pápežovi ako Kristovmu zástupcovi“. (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 371)

Iñigo popri neúnavnom apoštoláte študoval teológiu a v roku 1537 prijal na základe súhlasu pápežského nuncia kňazské svätenie spolu s ďalšími piatimi spoločníkmi. Paradoxne sa tak s dlhoročným odstupom splnilo želanie jeho nebohého otca. Iñigo ako „najmladší z ôsmich synov spomedzi trinástich detí svojich zámožných baskických rodičov sa mal stať kňazom, ale rozhodol sa pre životnú dráhu dôstojníka“. (Ignatius von Loyola und sein Orden, s. 15)

Niekedy v tomto období, medzi rokmi 1537 a 1542, si Iñigo zmenil meno a začal používať meno Ignác. (Porov. Muela, J. d. l. H. Ignacio de Loyola: de caballero a peregrino, de peregrino a apóstol, de apóstol a fundador.)

Onedlho začala nová spoločnosť, ktorú nazvali Compañía de Jesús (Spoločnosť Ježišova), so svojou pastoračnou, teologickou a charitatívnou činnosťou. Jej členovia však nemohli vyplniť sľub púte do Svätej zeme pre politické napätie medzi Benátčanmi a Turkami, preto sa spoločnosť venovala pastorácii a starostlivosti o chorých v talianskych mestách.

Plán založenia novej rehole dozrel v Ríme v roku 1539. Všeobecný cieľ bol načrtnutý v dokumente Formula instituti, ktorý Ignác spísal v roku 1539. Pápež Pavol III. ústne schválil novú rehoľnú spoločnosť 3. septembra 1539 a po prekonaní rozličných námietok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27. 9. 1540. To je oficiálny dátum zrodu novej rehole s latinským názvom Societas Iesu (skratka SI). Na Slovensku neskôr dostala rehoľa názov Spoločnosť Ježišova (skratka SJ), kým v českých zemiach sa udomácnil názov Tovaryšstvo Ježíšovo (skratka TJ), ktorý zodpovedá poľskému označeniu Towarzystwo Jezusowe.

V pápežskej bule je doslovne uvedených Primi decem Patres Societatis (Prvých desať pátrov Spoločnosti) v tomto poradí: Ignatius de Loyola, Petrus Faber, Iacobus Laynez, Claudius Iaius, Paschasius Broet, Franciscus Xavier, Alfonsus Salmeron, Simon Rodericus, Ioannes Coduri a Nicolaus de Bobadilla. (Porov. Bula Pavla III. z 27. septembra 1540: Regimini militantis Ecclesiae, s. 3)

V dobe oficiálneho vzniku rehole nebola ešte dobudovaná jej organizačná štruktúra a neboli ani úplne jasné všetky aspekty jej činnosti. Keďže bola rehoľa plne podriadená Apoštolskému stolcu, pápež Pavol III. určil novej reholi zvláštne poslanie: „Pastoráciu a posvätenie veriacich kazateľskou činnosťou, duchovnými cvičeniami, katechizáciou, službou v spovednici, misijnou činnosťou medzi neveriacimi i inovercami, ako aj bezpodmienečnú poslušnosť Apoštolskému stolcu (štyri sľuby). Regula oslobodzovala rehoľníkov od spoločnej modlitby, ale obrovský dôraz kládla na hlbokú filozoficko-teologickú formáciu počas povinných sedemročných štúdií. Členov rehole zaväzovala nesnažiť sa o získanie cirkevných úradov a hodností. Všeobecne načrtnutý cieľ novej rehole v Formula instituti a v pápežskej bule Ignác rozpracoval v programe, ktorý sa skladal zo 49 bodov...“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny, s. 203)

Po úradnom schválení rehole bolo potrebné vykonať voľbu generálneho predstaveného, nazývaného aj generál, a zložiť do jeho rúk rehoľné sľuby. Voľba sa uskutočnila 5. apríla 1541. Za prvého generála bol zvolený proti vlastnej vôli zakladateľ spoločenstva – Ignác Loyolský. Na rozdiel od rehoľných sľubov iných reholí členovia SJ okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti urobili aj štvrtý sľub bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi. Sila rehole spočíva v jej monarchickej a centralistickej štruktúre. Do istej miery pripomína vojenskú organizáciu. Na čele stojí doživotne volený predstavený – generál rádu, „zvaný aj Praepositus generalis alebo Čierny pápež, ktorý vo svojej osobe sústredil najvyššiu výkonnú moc Spoločnosti Ježišovej. On menuje na obmedzené časové obdobia provinciálov, rektorov, praepositi a superiorov. On vysiela svojich vizitátorov do provincií na inšpekciu, alebo – ak je nutné – tiež na prevzatie ich správy. Generál rozhoduje ako posledná inštancia o prijatí alebo vylúčení rádového člena a jeho hierarchickom zaradení“. (Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 84)

Zákonodarnú moc má v reholi v plnom rozsahu generálna kongregácia. Tá môže modifikovať rehoľné inštitúcie a volí generála, ako aj jeho asistentov, ktorí sú pomocníkmi generála. Asistenti reprezentujú rôzne národnosti. Územia, v ktorých rehoľa vykonáva misijné poslanie, sa delia na provincie a tie na asistencie. Okrem centralistickej štruktúry dodáva silu reholi aj mimoriadne starostlivý výber kandidátov, ako aj dôkladná rehoľná a profesná formácia. Členovia rehole sú zaviazaní absolútnou poslušnosťou a prísnou disciplínou. Činnosť rehole charakterizuje živá aktivita v apoštoláte, ktorá sa má prejavovať v kultivovaní filozofického a teologického bádania, v rozvoji všetkých foriem zbožnosti a pastorácie. (Porov. Kumor, B. Cirkevné dejiny, s. 204–205)

Rehoľa mala od začiatku výrazne cirkevný a pápežský charakter zbožnosti. Misijnému poslaniu jezuitov významne pomohla skutočnosť, že rehoľa sa mohla už od začiatku prispôsobovať miestnym podmienkam oblastí, v ktorých vykonávala misijnú činnosť.

Mnohí historici vykresľujú Spoločnosť Ježišovu ako militantnú bojovníčku proti protestantizmu. Boleslav Kumor však píše: „Spoločnosť nebola založená na boj proti protestantskej reformácii, ale z nevyhnutnosti sa stala hlavnou silou boja s touto reformáciou.“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny, s. 205)

Je potrebné zdôrazniť, že aj keď rehoľa výrazne prispela k úspechu protireformácie, resp. rekatolizácie, jej pôvodným poslaním nebolo potláčanie iných náboženstiev. Ján Chryzostom Korec o tom píše: „Takýto cieľ sa nenachádza nikde v dokumentoch rehole... Čo sa týka spôsobov práce, Ignác dal ešte za svojho života roku 1556 dôkladné úpravy jezuitom poslaným do Nemecka a do Prahy – jezuiti majú hľadať jedine spásu duší a oslávenie Boha, za to sa majú denne modliť, dávať dobrý príklad kresťanských cností, lebo to viac pôsobí na srdcia než všetko ostatné. Peter Kanízius, druhý apoštol Nemecka, písal tiež v roku 1583, že len dobrotou a láskou voči protestantom možno získať ich srdcia pre Cirkev. V tomto duchu ako provinciál poslal aj prvých jezuitov do Trnavy.“ (Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska, s. 599)

Až na výnimky jezuiti nesiahali k násilným metódam, ale snažili sa láskou a trpezlivosťou získavať nové ovečky do cirkevného košiara. Nová rehoľa však zohrala dôležitú úlohu pri vnútornej obnove samotnej Katolíckej cirkvi. Stala sa historickou nevyhnutnosťou v čase, keď Katolícka cirkev prežívala hlbokú vnútornú krízu.

Hoci bula, ktorou pápež schválil Spoločnosť Ježišovu, ohraničovala maximálny počet členov rehole na šesťdesiat, už o niekoľko rokov nato bol tento počet podstatne vyšší. Napriek tomuto rastu Ignác ako generálny predstavený nemohol ani zďaleka uspokojiť všetky žiadosti, s ktorými sa naňho obracal pápež, biskupi a panovníci. Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať na cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v roku 1551 založil v Ríme Collegium Romanum, z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregoriánska univerzita, pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša, pápeža Gregora XIII. O rok nato založil Ignác Collegium Germanicum (neskoršie Germanicum-Hungaricum), ktoré vychovávalo duchovných pre krajiny strednej Európy. „Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo veľký význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry.“ (Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom, s. 373)

Spoločnosť Ježišova mala hneď od počiatku veľa otvorených i skrytých nepriateľov. Ignác Loyolský potreboval veľa trpezlivosti, diplomatického taktu a neraz i rozhodnej energie, aby obhájil a upevnil rozvíjajúce sa dielo. No najviac sa spoliehal na Božiu pomoc, ktorá viedla k založeniu rehole a účinne ju sprevádzala v jej prácach.

Ignác Loyolský zomrel 31. júla 1556. Vtedy mal ním založený rád už asi tisíc členov v trinástich rehoľných provinciách a vlastnil okolo sto domov a kláštorov. Ako dedičstvo zanechal Ignác reholi, ktorú založil, najušľachtilejšie vlastnosti svojej osobnosti – vojenskú disciplínu, sebaovládanie, húževnatosť vo svojom poslaní, absolútnu oddanosť a poslušnosť voči Bohu, dôveru v jeho neustálu prítomnosť pri správe Katolíckej cirkvi. Ignác neochvejne „veril, že v Cirkvi, Rímskej cirkvi, tkvie kontinuita ďalej žijúceho Ježiša Krista“. (Rychlík, M. Stručný nástin přínosu českých jezuitů pro etnologii, s. 5)

Svojou charizmatickou osobnosťou, svojimi vlastnosťami a organizačnými schopnosťami, ale predovšetkým svojim zjednotením sa s majestátom božského Spasiteľa Ježiša Krista zapálil oheň v srdciach svojich verných nasledovníkov a položil tak dobrý základ neskorších výrazných úspechov rehole v misiách, vrátane pôsobenia jezuitských misionárov v Paraguaji. Celá existencia novej rehole mala nadprirodzené zameranie, vyjadrené životným heslom zakladateľa – Omnia ad maiorem Dei gloriam (Všetko na väčšiu Božiu slávu).

Pápež Pavol V. vyhlásil Ignáca Loyolského za blahoslaveného v roku 1609, v roku zrodu jezuitského štátu v Paraguaji. Svätorečil ho pápež Gregor XV. v roku 1622. Svätcove telesné pozostatky sú uložené v bočnej kaplnke hlavného jezuitského kostola Il Gesú v Ríme.

Rehoľa sa rýchle rozrastala. V dobe Ignácovej smrti, v roku 1556, „pôsobilo už okolo tisíc jezuitov takmer vo všetkých katolíckych krajinách Európy ako aj vo všetkých portugalských kolóniách: od roku 1542 v Indii, od roku 1547 v oblasti Konga, od roku 1549 v Japonsku a Brazílii. Ešte v 16. storočí začali jezuiti s islamskou misiou (1561) v Afrike a prenikli do Habeša (1557). Vo východnej Indii sa usadili v roku 1562 v Makau a odtiaľ sprístupnili Čínu, kde zriadili misijné stanice v Kantone (1583), Nankingu (1595) a Pekingu (1598). Obzvlášť úspešne sa rozvíjali od roku 1590 misie na Filipínach, jedinej misijnej oblasti, v ktorej ani neskôr nedošlo k väčšiemu neúspechu. Japonsko napríklad úplne vyhubilo politicky podozrivé kresťanstvo a od roku 1637 sa úplne uzavrelo pred vonkajším svetom“. (Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 80–81)

Stojí hádam ešte v tejto súvislosti za zmienku, že podľa jedného z najnovších zdrojov začali jezuiti pôsobiť na Filipínach nie v roku 1590, ako uvádza Otruba, ale už v roku 1583. (Porov. Tschiggerl, H. Aus der Welt der Jesuitenmission, s. 11)

Karol Dučák

Použitá literatúra

1. Autobiografía de San Ignacio de Loyola. (Texto recogido por el P. Luis Gonçalves da Camara entre 1553 y 1555). En la biblioteca digital. Dostupné na internete: edu.mec.gub.uy/bibliotecaAutobiografia.pdf.

2. Bula Pavla III. z 27. septembra 1540: Regimini militantis Ecclesiae In: INSTITUTUM SOCIATATIS IESU, VOLUMEN PRIMUM. BULLARIUM ET COMPENDIUM PRIVILEGIORUM. Florentiae: 1892.

3. Faber, G. Ignatius von Loyola der heilige Hidalgo, in: MERIAN Baskenland, Asturien, Galicien, das Monatsheft der Städte und Landschaften im Hoffmann und Campe Verlag Hamburg, 1974, 27. Jahrgang, Heft 4, s. 49–51.

4. Franz Xaver, Apostel Asiens, in: Triumph des Herzens, 1997, 5. Jg., Nr. 27, s. 3–9.

5. Ignatius von Loyola und sein Orden. In: Kirche bunt. St. Pöltner Kirchenzeitung. 26. Juli 2015. Nr. 30, s. 15.

6. Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava: Lúč 1994. 800 s.

7. Kumor, B. Cirkevné dejiny. Novovek – rozkol v západnom kresťanstve. Levoča: Polypress, 2002. 392 s.

8. Muela, J. d. l. H. Ignacio de Loyola: de caballero a peregrino, de peregrino a apóstol, de apóstol a fundador. Dostupné na internete: revistaecclesia.com

9. Ondruš, R. Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava: Tatran, 1991. 728 s. ISBN 80-222-0277-0.

10. Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay. Idee und Wirklichkeit. Wien: Bergland, 1962. 192 s.

11. Rahner, H. Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality. Vydání první. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma, 2012. 111 s. ISBN 978-80-7412-119-7.

12. Rychlík, M. Stručný nástin přínosu českých jezuitů pro etnologii: odborný referát k předmětu „ Dějiny etnologie “, vedeného Doc. PhDr. Oldřichem Kašparem, CSc., Filozofická fakulta UK v Praze, Ústav etnologie. Praha 1998.

13. Tschiggerl, H. Aus der Welt der Jesuitenmission, in: Jesuiten, 2011, Jg. 84, Nr. 4, s. 11.

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.