 |
| Karol Dučák |
Je neodškriepiteľným faktom, že Katolícka
cirkev prežíva ťažké obdobie, ale napriek tomu niet dôvodu na porazenecké
nálady. Ako vyplýva z údajov štatistickej ročenky Annuarium Statisticum
Ecclesiae 2013, zverejnenej Vatikánom dňa 16. apríla 2015, v rokoch 2005–2013
vzrástol počet pokrstených katolíkov vo svete z 1,115 na 1,254 miliardy,
čo predstavuje nárast o dvanásť percent. Na celej planéte tak pribudlo ďalších
139 miliónov katolíkov. Čo je však ešte potešiteľnejšie, v uvedenom období
sa zvýšil aj percentuálny podiel katolíkov na celosvetovej populácii zo 17,3 %
na 17,7 %.
K najdynamickejšiemu nárastu, až o 34
percent, došlo k Afrike, kde bolo v roku 2013 celkovo až 206 miliónov
katolíkov oproti 153 miliónom v roku 2005. Prísľubom do budúcnosti je však
predovšetkým nárast percentuálneho podielu katolíkov v africkej populácii.
Kým v roku 2005 bolo len sedemnásť percent Afričanov pokrstených, v roku
2013 bolo pokrstených už devätnásť percent obyvateľov Afriky.
Rástol aj počet
pokrstených v Amerike (o 10,5 %) a v Ázii (o 17,4 %), avšak kým
v prípade Ameriky tento stav kopíruje prirodzený prírastok obyvateľstva,
v Ázii došlo k zvýšeniu percentuálneho podielu katolíkov z 2,9 %
v roku 2005 na 3,2 % v roku 2013. Aj vo vymierajúcej Európe pribudlo
v uvedenom období 6,5 milióna pokrstených katolíkov.
31. decembra 2013 bolo na celom svete 5
173 biskupov, to znamená o štyridsať viac ako rok predtým. Je pritom
paradox, že až dve tretiny všetkých biskupov sveta pôsobia na dvoch
kontinentoch: 31,4 % v Európe a až 37,4 % v Amerike. Počet
diecéznych a rehoľných kňazov vzrástol o tri desatiny percenta. Kým
v roku 2012 bolo na celom svete 414 313 kňazov, na konci roka 2013
ich bolo už 415 348. K rastu došlo na všetkých kontinentoch, s výnimkou
Severnej Ameriky, kde počet kňazov klesol v priebehu jedného roka o 1,4 %,
a Európy (mínus 1,2 %). Naopak počet kňazov vzrástol o 1 % v Južnej
Amerike, o 1,6 % v Strednej Amerike, o 2,4 % v juhovýchodnej Ázii a o 4,2
% v Afrike.
Ak vezmeme do úvahy dlhšie časové obdobie
rokov 2005–2013, pozorujeme ešte vyšší percentuálny rast počtu kňazov vo svete
(2,2 %). Najpozitívnejší trend zaznamenala Afrika (plus 29,2 %) a Ázia (plus
22,8 %), zatiaľ čo Amerika dosiahla nárast 1,7 %, teda nižší, než je
celosvetový priemer. Z tohto pozitívneho vývoja situácie sa vymyká Európa,
kde došlo v tomto období k poklesu až o 7,1 %. Pritom však až 44,3 %
všetkých kňazov sveta pôsobilo v roku 2013 v Európe, kde žije len
necelých 23 % katolíkov sveta, kým v Amerike s takmer polovicou všetkých
katolíkov sveta (49 %), pôsobí len 29,6 % všetkých kňazov. Na ostatných
kontinentoch nie sú až také veľké disproporcie. 14,8 % kňazov sveta pôsobí v
Ázii s 10,9 % katolíkov, 10,1 % kňazov účinkuje v Afrike so 16,4 % katolíkov
sveta a 1,2 % kňazov je prítomných v Oceánii, kde žije 0,8 % členov Katolíckej
cirkvi na svete.
Počet trvalých diakonov vzrástol (plus 29 %)
z 33 391 v roku 2005 na viac ako 43 000 v roku 2013. Najviac
v Amerike a Európe, na týchto dvoch kontinentoch pôsobí až 97,6 % z celosvetového počtu
trvalých diakonov. Počet rehoľníkov, ktorí nie sú kňazmi, vzrástol
v rokoch 2005–2013 o jedno percento na súčasných viac ako
55 000. Najviac v Ázii (plus 30 %), výrazne menej v Afrike (plus
6 %), kým na iných kontinentoch došlo naopak k poklesu o 10,9 %
v Európe, o 2,8 % v Amerike a o dve percentá
v Oceánii.
Došlo však k výraznému poklesu počtu
rehoľníčok z 760 529 v roku 2005 na 693 575 v roku 2013 (mínus 8,8 %).
Najväčší pokles nastal v Európe (mínus 18,3 %), Oceánii (mínus 17,1 %) a v
Amerike (mínus 15,5 %). Naopak počet rehoľných sestier vzrástol v Ázii o
desať percent a v Afrike dokonca až o vyše osemnásť percent.
Ďalším negatívnym trendom súčasného vývoja
Katolíckej cirkvi je pokles počtu kandidátov na kňazstvo v rokoch
2011–2013 o dve percentá. Pred týmto obdobím počet kňazských povolaní
narastal a v roku 2011 bolo do kurzov filozofie a teológie v diecéznych a
náboženských centrách kňazskej formácie celého katolíckeho sveta zapísaných
120 616 študentov. Nasledujúce dva roky však počet študentov klesal až na
118 251 v roku 2013. Výnimkou je iba Afrika, kde počet kňazských povolaní
vzrástol o 1,5 %. Najnižší pokles (mínus 0,5 %) zaznamenali v Ázii.
Najvýraznejšie sa tento trend prejavil v Indonézii, Kórejskej republike
a na Filipínach, kým naopak v Indii sa počet seminaristov zvýšil
o 0,5 %.
V kontinentálnej Európe došlo v uvedenom
období k poklesu o 3,6 %. Najviac v Českej republike (mínus 13,0 %),
Veľkej Británii (mínus 11,5 %), v Rakúsku (mínus 10,9 %), v Poľsku (mínus 10,0
%), v Nemecku (mínus 7,7 %), nižší pokles nastal vo Francúzsku (mínus 3,5 %) a v
Španielsku (mínus 1,8 %). Naopak k nárastu počtu kňazských povolaní došlo
v Taliansku (plus 0,3 %), na Ukrajine (plus 4,5 %) a v Belgicku (plus 7,5
%).
V Oceánii došlo v rokoch 2011–2013 k
zníženiu počtu seminaristov o 5,1 %. Ešte výraznejší pokles zaznamenala Severná
(mínus 5,2 %) a Južná Amerika (mínus 7 %). Obzvlášť citeľná je strata
v Brazílii (mínus 6,7 %), štáte s najvyšším počtom katolíkov na
svete. Stredná Amerika vykázala iba minimálny pokles (mínus 0,1 %).
Zdroj: L’Annuario Pontificio
2015 e l’ “Annuarium Statisticum Ecclesiae” 2013.
In: Bollettino della Sala Stampa della Santa Sede del giorno 16. 04. 2015. Dostupné na internete: press.vatican.va.
In: Bollettino della Sala Stampa della Santa Sede del giorno 16. 04. 2015. Dostupné na internete: press.vatican.va.
Karol Dučák
::
Prečítajte si:
Pán Dučák, ďakujem vám za sprostredkovanie zaujímavých údajov. Pripájam zopár poznámok, v snahe podnietiť konštruktívnu diskusiu.
OdpovedaťOdstrániťŠtatistický výskum vo všeobecnosti je isto dôležitý. Jeho výsledky majú výpovednú hodnotu, ktorá poukazuje nielen na to, čo bolo alebo je, ale aj na to, čo pravdepodobne príde, čo možno očakávať. Na druhej strane, myslím, žiadna štatistika neprenikne do podstaty problému – zachytí iba „literu“, nie však „ducha“; nehovoriac o tom, že niekedy naozaj ide, ako sa zvykne vravieť, o presný súčet nepresných čísel. (Podotýkam, veľmi záleží na spôsobe, akým získané údaje spracovávame a interpretujeme.)
Rakúsky diakon Manuel Sattelberger v rozhovore s vami (rozhovor bol publikovaný na týchto stránkach) vyjadril pozoruhodnú myšlienku – citujem spamäti: „Nie som pastierom počtov, som pastierom duší.“ Je tým povedané mnoho. Osobitne v duchovnej sfére sú čísla a počty nepodstatné...
Spomínam si teraz na dvoch autorov, ktorí sa vyslovili obdobne. Pred niekoľkými desaťročiami Giovanni Papini a len nedávno Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. pripomenuli, že Cirkev si zachová svoj charakter i svoju katolicitu aj v prípade jej stenčenia na počtom malé spoločenstvo.
Keď hovoríme o Európe, je taký vývoj reálny, ba dokonca pravdepodobný. Cirkev tu v nasledujúcom období stratí mnoho členov, mnohí ju opustia, resp. zradia. Naznačujú to aj štatistické údaje, ktoré uvádzate v článku. Tak či onak, vo viere, ktorá nás učí, že Cirkev je svätá a spätá s Kristom, máme nádej i pevné presvedčenie, že napriek všetkým otrasom Cirkev vydrží a „brány pekelné ju nepremôžu“.
To však nič nemení na tom, že z hľadiska jednotlivca môže rozchod s Cirkvou vyústiť do tragédie.
Zaiste, kvalita je dôležitejšia ako kvantita. S tým možno súhlasiť. Aj u nás v kostole vídam niektorých ľudí aktívne sa zapájať do života farnosti, kým iní sa iba „vezú“ a ďalší sa objavia v kostole len výnimočne. Ale myslím, že ste to vystihli správne. Podľa všetkého príde doba, keď nás ostane len 21 % verných (toľko prišlo k referendu) a aj to budeme radi, ak toto percento neklesne. Ale radšej 21 % verných, ako 80 % vlažných.
OdstrániťDoplním najnovšie informácie z krajiny našich juhozápadných susedov. Podľa štatistík Rakúskej biskupskej konferencie pripadalo k 31.12.2014 na 5 308 515 rakúskych katolíkov 3 085 kňazov, z toho 2 218 diecéznych, 1 525 rádových a 342 kňazov z iných diecéz. Na jedného kňaza teda v krajine pripadalo 1 720 veriacich.
OdpovedaťOdstrániťsta2rky
OdpovedaťOdstrániťPo prečítaní tejto štatistiky som sa utvrdil v názore, že že systém "výroby", výchovy a udržania si veriacich v RKC je sofistikovaný a účinný pre ľudí, ktorí prepadli, podľahli pudu sebazáchovy a snahe, jestvovať aj po biologickej smrti, v neracionálnej, iluzórnej nádeji, že sa im to podarí cez náboženskú vieru a učenie RKC.
Pud sebazáchovy je prirodzený a v podstate dobrý. A nádej? Bez nádeje sa človek prepadá do ničoty. Ak je nádej veriaceho iluzórna, aká je nádej neveriaceho?
OdstrániťJe však nesprávne zužovať náboženskú vieru len na posmrtný život. Ide v prvom rade o to, ako žijeme, ako chceme žiť tu, na tejto zemi, v tomto živote.
Človek je od počiatku tvorom náboženským – aj tým sa odlišuje od zvierat. Náboženstvo tu bolo prv než ktorákoľvek organizovaná cirkev, preto nerozumiem tvrdeniu, že cirkev vytvára veriacich.
sta2rky
OdpovedaťOdstrániťPud sebazáchovy je prirodzený a geneticky daný, zrejme všetkým živým tvorom, avšak u ľudí náboženstvami bol a je zneužívaný na vyvolanie nádeje tzv. večného života prostredníctvom vymyslenej nesmrteľnej duše, za predpokladu, akceptovať napr.. učene RKC. Pretože výsledok tohoto prísľubu je trvale nekontrolovateľný v polohe večného života a tzv. spasenia, ide z najväčšou pravdepodobnosťou o podvod a klamstvo tých čo takéto sľuby dávajú a súčasne o premyslenú sofistikovanú psychologickú manipuláciu. A zo strany veriaceho o iluzórnu nádej.
Nenáboženská nádej, v bežných životných situáciách, naboženského aj nenáboženského človeka môže byť splniteľná, alebo nie.
Súhlasím, ľudský intelekt a fantázia, na každom stupni svojho vývoja, si vytváral rôzne predstavy, ktoré môžeme označiť ako náboženské a ktoré na základe poznania postupne zavrhol a vytváral si iné a niektoré z nich sa dožili súčasnosti.
Z mojej strany sa môžem domnievať, že hlavným motorom náboženskosti veriacich je strach zo smrti a náboženstvami navodenej posmrtnej neistoty, pretože na to ako ľudia žijú a chcú žiť, majú náboženstvá pramalý vplyv a ak tak hlavne negatívny.(viď. históriu a súčasnosť).
Debatu, o výrobe veriacich a ich udržaní si, by mohli viesť hlavne kňazi a cirkevná hierarchia. Celosvetový cirkevný koncern to má výborne premyslené od narodenia po hrob.
V odpovedi sa dotknem len jedného odseku vášho komentára.
OdstrániťStrach zo smrti. Myslím, že väčšina zdravotníkov, psychológov, sociálnych pracovníkov, kňazov a vôbec ľudí, ktorí častejšie prichádzajú do styku s umierajúcimi, jednoznačne potvrdzuje, že veriaci ľudia sa menej obávajú smrti. Ak by teda len strach zo smrti robil ľudí veriacimi, neveriaci by sa hneď zmenili na veriacich.
Odmietam ako nezmyselné vaše tvrdenie, že náboženstvo neovplyvňuje život človeka, a ak, tak negatívne. Keď si zoberieme iba náš svetadiel, žili a žijú tu milióny ľudí, ktorí pre svoje kresťanské presvedčenie obetovali svoj život konaniu dobra. Príklady hádam ani nemusím uvádzať.
Moje konštatovanie, že súčasným motívom náboženskosti je milosrdná lož o posmrtnom živote a sa môže prejaviť pri zomieraní, je podložené tým, že okolo 90% obyvateľov zeme akceptuje to ktoré náboženstvo, takže tá premena, o ktorej píšete, sa deje.
OdstrániťNeodmietam skutočnosť, že mnohí ľudia na základe svojej náboženskej orientácie vykonali a konajú dobré skutky, tak ako to robia dobrí ľudia, ktorých k tomu nemotivuje náboženstvo. Ozaj si myslím dobrí ľudia môžu byť nábožní aj ateisti, ale zlo môže plodiť a plodí organizované náboženstvo svojim antagonistickým postojom k inému náboženstvu, alebo k ateistom. Príklady tiež nemusím uvádzať.
Anonymný, musím uviesť, že práve predstava večného života dáva zmysel môjmu pozemskému životu. Často som sa nad tým v živote zamýšľal. Existuje čosi ako primárna logika, ktorá odpovedá človeku na základné otázky ľudskej existencie. Človek, jediná inteligentná bytosť, vytvára hodnoty, ktoré pretrvávajú celé veky. V Ríme sú stavby, ktoré slúžia svojmu účelu aj po 2 000 rokoch. Človek, tvorca takýchto hodnôt, však nežije ani jednu desatinu tohto času. Pripadá mi to absolútne nelogické. Nedokázal by som žiť s predstavou, že som prišiel na tento svet len na to, aby som sa tu trápil 70, možno 80, či koľko rokov mi Pán nadelí, a potom by zo mňa absolútne nič nezostalo. Že som v podstate len kus inteligentnej hmoty, ktorá je niekoľko desiatok rokov inteligentnou hmotou a po smrti sa zmení na mŕtvu hmotu bez akejkoľvek inteligencie. Načo je potom utrpenie v ľudskom živote? Ak nemám nádej na budúci večný život, nebude lepšie dobrovoľne ukončiť tento pozemský život pri prvom vážnom probléme, ktorý mi život prinesie? Veď ak zo mňa nemá nič ostať po mojej smrti, potom je jedno, či budem na tomto svete 40 rokov, alebo 80 rokov.
OdstrániťPočul som raz o experimente, ktorý urobil jeden francúzsky kráľ. Žiaľ, neviem Vám presne povedať, o ktorého kráľa išlo, ale dôležité je niečo iné. Ten kráľ urobil drastický experiment na skupine detí. Nechal tieto deti izolovať od ostatného sveta a nikto týmto deťom nesmel povedať, že existuje Boh. Tie deti teda boli vychovávané v totálnom ateizme. Výsledok experimentu bol otrasný. Žiadne z týchto detí sa nedožilo dospelosti. Všetky zomreli relatívne veľmi skoro po začiatku experimentu. Ja ďakujem Bohu, že mi dal dôvod žiť na tomto svete.
sta2rky
OdstrániťMôj názor na život a smrť som opísal tu .http://www.diskusneforum.eu/blog.php?action=view&article_id=28
To čo človek prežíva a ako to hodnotí počas celého svojho života, považujem za súhrn dispozícií,konania dotyčného, náhod a zákonitostí. A stáva sa, že mnohí samovrahovia svoju existenciu neunesú a prekonajú pud sebazáchovy a vezmú si sami ten zázrak prírody, život. Očakávať akúsi posmrtnú spravodlivosť, je ilúzia.
Mýlite sa, Anonymný, dušu máte aj Vy, hoci ti nepripúšťate. Tvrdí to švajčiarska lekárka a vedecká pracovníčka, Dr. Elisabeth Küblerová-Rossová, ktorá niekoľko desaťročí pôsobila a učila v rôznych nemocniciach a na univerzitách v Spojených štátoch amerických. Strávila stovky hodín pri lôžkach umierajúcich, vydobyla si mimoriadne medzinárodné uznanie svojimi prácami v oblasti výskumu zážitkov prahu smrti a viaceré americké univerzity jej za jej vedecké práce udelili čestný doktorát. Jej knihy zaznamenali veľký ohlas po celom svete. Jednu z jej kníh som čítal v nemeckom origináli, ktorý vydalo vydavateľstvo Die Silberschnur. (Kübler-Ross E. Über den Tod und das Leben danach. 16. Auflage. Neuwied: Die Silberschnur, 1994, ISBN 3-923781-02-4)
OdstrániťTáto kniha oboznamuje laickú aj odbornú verejnosť s výsledkami vedeckých výskumov Dr. Rossovej, ktorá spolu so svojimi spolupracovníkmi preštudovala vyše 20 000 prípadov klinickej smrti ľudí z celého sveta. Títo ľudia boli už vyhlásení za mŕtvych, ale boli vyššou mocou poslaní späť do pozemského života. Najmladší z nich mal dva roky, najstarší 97 rokov. Boli to ľudia z najrôznejších kultúrnych a náboženských prostredí: eskimáci, pôvodní obyvatelia Havaja a Austrálie, hinduisti, budhisti, protestanti, katolíci, židia, ďalej tí, ktorí sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu, vrátane tých, ktorí sa priamo označovali za agnostikov, či ateistov. (Porov. Kübler-Ross, Elisabeth. Über den Tod und das Leben danach, s. 56) Ako tvrdí na základe svojich vedeckých výskumov doktorka Rossová, každý človek dostáva pri svojom narodení duchovného vodcu. Pritom vôbec nezáleží na tom, či sa jedná o žida, katolíka, protestanta, či ateistu. Náboženská príslušnosť v tomto prípade nehrá žiadnu rolu. Každý, úplne každý človek, má svojho duchovného vodcu, ktorý ho sprevádza po celý život a čaká ho pri jeho smrti, aby mu robil spočiatku vodcu aj na onom svete. Doktorka Rossová doslova uvádza, že aj keby umieral astronaut kdesi vo vesmíre, vzdialený mnoho svetelných rokov od materskej planéty, ani ten by neumieral sám. Aj na toho bude čakať na prahu smrti jeho duchovný vodca. Malé deti, ktoré prežili klinickú smrť, nazývajú tieto bytosti – ako tvrdí doktorka Rossová - „kamarátmi pri hre“. Cirkvi ho volajú anjelom strážcom, no väčšina výskumníkov ho označuje duchovným vodcom. Je však úplne jedno, ako ho nazveme, dôležité je, že každý človek má počas svojho života takéhoto duchovného vodcu. A každý človek má aj nesmrteľnú dušu. No ale Vy ste zrejme skeptik a skeptik neuverí, že existujú kone ani vtedy, keď sám sedí na koni. Ale nezúfajte, aj ja som prežil v živote etapu úplnej náboženskej ľahostajnosti, na vďaka Bohu som sa z toho dostal.
sta2rky
OdstrániťAk by som mal súhlasiť, že mám dušu, museli by ste mi vysvetliť, čo si pod tým predstavujete, prípadne definovať. Náboženská duša, je vágny a náboženstvami účelovo vymyslený pojem, slúžiaci k manipulácii veriacich.
Ja so čítal "len" Moodyho, ako osemročný som mal zážitok na prahu smrti a viem čo sú to endorfíny. Zažil som celkovú anestézu, zdravotne sa veľmi zle cítim a vyzerá to tak, že zakrátko zomriem. A cez toto všetko som presvedčený, že mojou smrťou definitívne zaniká moje vedomie a odmietam lživé učenie náboženstiev o nesmrteľnej duši, lebo je určite nepravdivé, tak ako je fantáziou vytvorený a nepravdivý váš duchovný vodca. Odmietam milosrdnú lož o duši a posmrtnom živote. Tiež sa pýtam, kedy ľudstvo túto realitu dokáže prijať a odmietne náboženstvá. Moja odpoveď: Nikdy, nemá toľko psychických síl.
Anonymný, Vaše skóre je dosť úbohé. Dr. Elisabeth Küblerová-Rossová prináša vyše 20 000 dôkazov existencie duše a života po fyzickej smrti. Navyše nedávno aj nemeckí vedci na základe dlhodobých experimentov dokázali existenciu posmrtného života. (http://svobodnenoviny.eu/nemecko-vedci-prokazali-zivot-po-zivote/) A tých dôkazov existencie života po fyzickej smrti sú milióny na celom svete. Nemôžem tu vymenovať ani zlomok z nich. Oproti tomu stojí Váš ojedinelý odmietavý postoj, ktorý je skutočnou kvapkou oproti moru. Napriek tomu Vám zo srdca želám, aby ste sa pri svojom umieraní s nevýslovnou láskou Ježiša Krista tak, ako mnohí, a prijali jeho pozvanie do večnej blaženosti. Nech Vám Pán pomáha v ťažkých chvíľach!
OdstrániťRe: sta2rky
OdstrániťPrečítal som si článok, na ktorý odkazujete. A môže tak urobiť každý záujemca. Nechcem však, aby sa táto výmena názorov utopila v detailoch, preto sa pokúsim o zhrnutie svojich náhľadov, pričom budem brať do úvahy váš článok i diskusiu, ktorá sa rozvinula na týchto stránkach.
Niekto verí, že Boh existuje, niekto zas verí, že Boh neexistuje. Je to záležitosť viery. Dnešní popierači Boha sú zväčša zástancami evolučnej teórie. Touto teóriou sa snažia vysvetliť aj zdôvodniť vznik sveta a života. Ich vieru považujem za nerozumnú. Keď sa pozrieme na svet, na vesmír, na život, vidíme mohutnosť a usporiadanosť (aj vy píšete, že život je zázrak). Vzniklo to všetko náhodou? Môže byť život výsledkom slepých evolučných procesov, akejsi samoorganizácie hmoty?
Ľudské poznanie je obmedzené. To samozrejme neznamená, že čo nepoznáme, alebo čo nevieme vyskúmať pomocou prírodných vied, čo je za hranicou našich schopností, to nejestvuje. Áno, sú tu duchovné skutočnosti, nepopierateľné skúsenosti viery, sú tu svedectvá hodnoverných ľudí, potvrdené v mnohých prípadoch mučeníctvom... a v prvom rade – je tu postava Ježiša; v ňom sa nám Boh zviditeľnil. Ježiš Kristus neprináša „milosrdnú lož“, prináša cestu, pravdu a život.
S vašimi názormi nemôžem súhlasiť, ale napísali ste aj toto: Život dáva opodstatnenie celému vesmíru, ten by nemal bez inteligentného pozorovateľa žiadny zmysel. To však protirečí vašim ostatným tvrdeniam. Znamenalo by to totiž, že svet a život vznikol sám od seba, náhodne, bez zmyslu a až potom dostal zmysel zo seba samého.
Práve Boh dáva životu zmysel. Skutočný zmysel niečoho nemôže byť vo vnútri veci samotnej, musí byť mimo, musí byť nad. Ktosi múdry povedal, že ak niet Boha, všetko je dovolené. Naozaj, ak niet Boha, kto stanoví, čo je dobré a čo zlé?!
Ešte s jedným vaším výrokom súhlasím: Žijeme len raz. A ja dopĺňam, kresťanstvo je tým najlepším antropologickým modelom a návodom na život, predstavuje vznešený spôsob bytia!
Želám vám a vyprosujem u Všemohúceho milosť obrátenia.