Dialóg Katolíckej cirkvi so Židmi

Karol Dučák

Vzájomné vzťahy Katolíckej cirkvi a Židov prešli po stáročia rôznymi peripetiami. Boli poznačené hlboko zakoreneným nepriateľstvom a vzájomnou nedôverou. Novú kapitolu týchto vzťahov otvoril Druhý vatikánsky koncil svojou deklaráciou Nostra aetate, ktorá uzrela svetlo sveta pred päťdesiatimi rokmi, dňa 28. októbra 1965. Nie všetci konciloví otcovia však tento dokument prijali. Práve deklarácia Nostra aetate sa stala jedným z dôvodov revolty priameho účastníka koncilu arcibiskupa Marcela Lefèbvra voči pokoncilovej Katolíckej cirkvi. V roku 1970 Lefèbvre založil Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X. (Kňazské bratstvo svätého Pia X.), známe pod skratkou FSSPX, čím vytvoril v Katolíckej cirkvi schizmu a neskôr sám upadol do autoexkomunikácie latae sententiae tým, že dňa 30. júna 1988 vysvätil štyroch biskupov bez pápežského mandátu. Až do svojej smrti však nepoľavil v militantnom odboji voči pápežovi a napokon zomrel v exkomunikácii. Postoje arcibiskupa Lefèbvra si osvojili jeho nasledovníci, označovaní ako lefèbvristi, ktorí už celé desaťročia otvorene vystupujú proti súčasnej Katolíckej cirkvi.

Tábor lefèbvristov však nikdy nebol a dodnes nie je jednoliaty. Od počiatku v ňom boli rôzne frakcie, ktoré sa od seba navzájom líšili svojím postojom k materskej Katolíckej cirkvi. Sám arcibiskup Lefèbvre to neraz konštatoval s nemalou dávkou trpkosti a sklamania. Napríklad 8. decembra 1988 v seminári Saint Curé d'Ars vo Flavigny-sur-Ozerain okrem iného povedal: „Možno takmer povedať, že dejiny Bratstva a dejiny tradície sú dejinami delenia, bolestných roztržiek a štiepenia... Niektorí nás opustili, pretože sme mali ťažkosti s Rímom, iní preto, že sa domnievali, že sme sa nikdy od pápeža dostatočne nedištancovali. To bol predovšetkým prípad v Spojených štátoch, kde sa od nás v roku 1983 oddelilo dvanásť z našich devätnástich kňazov, čím potvrdili svoj sedesvakantizmus“ (citované podľa: Promluva Jeho Excelence arcibiskupa Marcela Lefebvra v semináři Saint Curé d'Ars ve Flavigny-sur-Ozerain dne 8. prosince 1988).

Odštiepencov od FSSPX možno v princípe rozdeliť na dve základné kategórie. Prvou boli jednotlivci i spoločenstvá s odstredivou tendenciou. Tieto vo svojej vzbure voči Svätému stolcu zašli ešte ďalej ako arcibiskup Lefèbvre a poväčšine zakotvili v sedesvakantizme, respektíve v iných schizmatických platformách. Druhou základnou kategóriou odštiepencov od FSSPX boli duchovní a seminaristi, ktorí naopak vykazovali dostredivú tendenciu. Inklinovali teda k materskej Cirkvi a hľadali možnosť znovuzjednotenia s Rímom.

Vari najznámejším a najúspešnejším spoločenstvom z tých, ktoré po odštiepení od FSSPX znovu splynuli s Katolíckou cirkvou, je Fraternitas Sacerdotalis Sancti Petri (Kňazské bratstvo svätého Petra), skratka FSSP. Táto spoločnosť vznikla 18. júla 1988, keď sa časť duchovných a seminaristov FSSPX, vedených kňazom Josefom Bisigom, dištancovala od arcibiskupa Lefèbvra po jeho exkomunikácii z Katolíckej cirkvi.

Aj po smrti arcibiskupa Lefèbvra v roku 1991 pokračovalo FSSPX v odboji proti pápežom a Svätému Stolcu, avšak v posledných rokoch sa začala situácia dramaticky meniť, pretože v tábore lefèbvristov došlo k ďalším disproporciám medzi rôznymi frakciami. Súčasné oficiálne vedenie FSSPX už niekoľko posledných rokov evidentne inklinuje k definitívnemu zmiereniu s Rímom. Tento trend ostro kritizovalo a dodnes kritizuje militantné, odbojné krídlo FSSPX, ktoré vyhrotilo napätie vo vnútri FSSPX natoľko, že sa pôvodné Kňazské bratstvo svätého Pia X. znovu rozštiepilo. Časť nespokojencov pod vedením biskupa Williamsona vytvorila novú štruktúru, známu pod názvom Katolícke hnutie odporu, ktoré pokračuje v militantnom odboji proti oficiálnym štruktúram Katolíckej cirkvi.

Paradoxne však kritika súčasnej Katolíckej cirkvi zo strany lefèbvristov má aj svoje pozitíva. Je potrebné objektívne konštatovať, že v posledných desaťročiach dochádzalo v Katolíckej cirkvi k deformáciám, spôsobeným slobodomurármi, ultramodernistami a liberálmi, ktorí sa infiltrovali do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi, vrátane Vatikánu. Nie je to ostatne nič nové. Už blahoslavený pápež Pavol VI. nebojácne hovoril o „satanovom čmude“, ktorým Cirkev napáchla, keď niektorí teológovia zapochybovali o pravdách, ktoré bez ťažkostí prijímali ich predchodcovia (porov. Vella, E. O satanovi, s. 68). 

Pápež Pavol VI. nepochyboval o tom, že sa do Cirkvi votrel zákerný nepriateľ, Satan, ktorý „ničí ovocie koncilu a bráni Cirkvi, aby objavila svoju pravú identitu, vystúpila na verejnosť a spievala hymnus radosti. Takto zdôvodnil Pavol VI. krízu Cirkvi 29. júna 1972, na deviate výročie svojho pontifikátu. Novinári jasajú a dlho diskutujú o príhovore Pavla VI. Niektorí žasnú nad jeho výrokmi o diablovi a tvrdia, že Cirkev vrátil do stredoveku, keď ľudia za všetkým videli diabla“ (Vella, E. O satanovi, s. 16).

Ak by sa lefèbvristi zamerali len na kritiku slobodomurárov, ultramodernistov a liberálov v cirkevných štruktúrach, bolo by to na prospech celej Katolíckej cirkvi. Pôsobenie lefèbvristov je však často namierené proti samotným pilierom Katolíckej cirkvi a rozbíja Katolícku cirkev zvnútra. Smutne známe je vyjadrenie samotného arcibiskupa Lefèbvra, ktorý 15. júna 1988 prehlásil na jednej konferencii, že Ján Pavol II. „nie je katolík“ (citované podľa: Hand S. Integrism's Facade and the Magisterium).

To je najsmutnejšie dedičstvo arcibiskupa Lefèbvra! Divide et impera! Rozdeľuj a panuj! Dielo Satana, ktorému Lefèbvre vo svojej nemiestnej horlivosti významne poslúžil.

Antisemitizmus je neprijateľný

Keď hodnotíme pôsobenie lefèbvristov z pozície učenia Katolíckej cirkvi, musíme konštatovať, že popri nesporných pozitívach sú niektoré ich postoje v priamom rozpore s učením Katolíckej cirkvi. Ide predovšetkým o zle utajovaný antisemitizmus lefèbvristov, ktorý je v Katolíckej cirkvi neprijateľný, pretože je v priamom rozpore s Tradíciou Cirkvi aj so Svätým písmom. Útoky proti Židom a súčasne aj proti pokoncilovej Katolíckej cirkvi prezentujú lefèbvristi poväčšine prostredníctvom militantných blogov, akým je napríklad REX!

Spomínaný blog uverejnil nedávno článok s názvom Židovský plán na zničení křesťanství (1956), v ktorom sa okrem iného píše: „Po tisíc deväťsto rokov židovskí hovorcovia zápasili s vytrvalou a rozčuľujúcou otázkou: Čím to je, že kdekoľvek na svete sa nachádzajú Židia, je tam tiež nedôvera a nenávisť a averzia voči Židom? Vysvetlenie tohto fenoménu zo strany Cirkvi je samozrejme také, že to priamo a nevyhnutne pramení z prekliatia, ktoré Židia privolali na svoje plemeno, keď odmietli Krista a ukrižovali ho“ (Židovský plán na zničení křesťanství (1956)).

Toto tvrdenie – bez ohľadu na to, či pochádza z roku 1956 alebo z roku 2015 – je v absolútnom rozpore so Svätým písmom. Židovský národ nemohol byť prekliaty! Veď je to vyvolený národ, z ktorého pochádzal Boží Syn, Ježiš Kristus, jeho Matka, Panna Mária, svätý Ján Krstiteľ, apoštoli a zo židovstva pochádzali aj prví kresťania! Apoštol národov, svätý Pavol, píše o svojom izraelskom ľude toto: „Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal... A teraz sa pýtam: Vari sa tak potkli, aby padli? Vôbec nie! Ale ich pád sa stal spásou pre pohanov, aby potom na nich žiarlili. Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?“ (Rim 11, 1–12).

A o niečo ďalej apoštol píše: „Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané:

Zo Siona príde vysloboditeľ
a odvráti od Jakuba bezbožnosť.
 A to bude moja zmluva s nimi,
keď odstránim ich hriechy.

Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 25–29).

Z toho jasne a jednoznačne vyplýva, že antisemitizmus je v rozpore so Svätým písmom a ak lefèbvristi odmietajú uznať texty Svätého písma, dopúšťajú sa herézy!

Ilustračná snímka: JM - PriestorNet

Autor tohto článku prehlasuje, že je nezmieriteľným kritikom židovského sionizmu s jeho zhubnými dôsledkami na politický vývoj celosvetového spoločenstva, v každom prípade však rešpektuje vôľu Všemohúceho, ktorý uzatvoril večnú a neodvolateľnú zmluvu s vyvoleným národom. Stvoriteľ nezavrhol vyvolený národ, čo dokazuje aj Sväté písmo neodvolateľnými slovami apoštola Pavla. Odvoláva sa na to aj koncilová deklarácia Nostra aetate, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus (Rim 9, 4–5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi – ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu. Ale podľa apoštola Pavla Židia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Nostra aetate, č. 4).

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že postoj Katolíckej cirkvi k Židom sa nezačal meniť na Druhom vatikánskom koncile, ale už v dávnejšej minulosti. Pápež Inocent IV. v 13. storočí vydal edikt proti obviňovaniu Židov z rituálnej vraždy. 26. septembra 1348 pápež Klement VI. vydal bulu, v ktorej zakázal rabovanie židovského majetku, násilné obracanie na vieru aj zabíjanie bez súdu. V 16. storočí pápež Lev X. vydal necenzurovaný Talmud. Výraznejší kvalitatívny posun katolícko-židovských vzťahov však nastáva v 20. storočí. V roku 1904 pápež sv. Pius X. ustanovil komisiu, ktorej úlohou bolo vypracovať nový kódex kánonického práva (CIC – Codex Iuris Canonici). Sám sa však nedožil ovocia práce tejto komisie, pretože CIC bol promulgovaný až v roku 1917, teda tri roky po jeho smrti. Ako uvádza Gerhard Senninger, „Codex iuris canonici ... už v roku 1917 vymazal všetko, čo by mohlo znamenať diskrimináciu Židov... 25. marca 1928 Vatikán v dekréte Svätého Ofícia jasne a jednoznačne odsúdil antisemitizmus“ (Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager?, s. 182–183).

Tento neochvejný postoj Svätého stolca jednoznačne potvrdil pápež Pius XI., ktorý 6. septembra 1938 v príhovore k belgickým pútnikom povedal: „Antisemitizmus je odpudzujúce hnutie, na ktorom my kresťania nemôžeme mať žiaden podiel. Duchovne sme všetci semiti" (citované podľa: Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager?, s. 184).

A neboli to len prázdne frázy. Najúčinnejšiu ochranu židovskému národu počas druhej svetovej vojny poskytla práve naša Katolícka cirkev, vedená veľkým pápežom Piom XII. Ako uvádza Gerhard Senninger, len v Maďarsku bolo osobným pričinením pápeža Pia XII. zachránených viac ako 200 000 (!) Židov. Suma, ktorá sa z iniciatívy pápeža Pia XII. vyzbierala do roku 1945 v prospech záchrany Židov, sa odhaduje na 2,5 miliardy lír (v prepočte asi 9 miliónov eur.) Židovský teológ a historik Pinchas Lapide odhaduje, že „Pius XII. zachránil pred usmrtením nacistami najmenej 700 000, ale pravdepodobne dokonca až 860 000 Židov" (Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager?, s. 219).

Pápež Pius XII. skrýval Židov, kde len mohol. Len v samotnej pápežskej rezidencii Castel Gandolfo našlo útočište okolo osem tisíc utečencov. Avšak nielen tam. Na pápežov príkaz skrývali Židov všetky katolícke ustanovizne v Ríme. Celkove viac ako 150 kláštorov a cirkevných zariadení im poskytovalo strechu nad hlavou. Za svoje počínanie si pápež Pius XII. vyslúžil prezývku „Tichý záchranca“. V deň úmrtia pápeža zaznelo veľa pochvalných slov na jeho adresu zo strany mnohých židovských predstaviteľov. Na ilustráciu to bola napríklad ministerská predsedníčka Golda Meirová, rímsky veľrabín Elio Toaff a iní.

V normalizácii vzťahov Katolíckej cirkvi a židovstva pokračoval po smrti pápeža Pia XII. aj jeho nástupca Ján XXIII., ktorý už v roku 1959 na prvú Veľkú noc svojho pontifikátu prikázal, aby z príhovoru na Veľký piatok za Židov, v ktorom je formulácia pérfidis Judǽis (zradní Židia) bol s definitívnou platnosťou vyškrtnutý pojem pérfidis, takže v Rímskom misáli z roku 1962 je už modlitba PRO CONVERSIONE IUDÆEORUM (Za obrátenie Židov), ktorá je formulovaná nasledovne: „Modlime sa aj za Židov, aby Boh a náš Pán sňal závoj z ich sŕdc; aby aj oni spoznali Ježiša Krista, nášho Pána“ (Missale Romanum ex Decreto SS. Concilii Tridentini Restitutum Summorum Pontificum Cura Recognitum, Editio Typica. s. 173–174).

Dialóg vychádzajúci z viery

Napokon práve tento pápež zvolal Druhý vatikánsky koncil, ktorým sa oficiálne začal katolícko-židovský dialóg. Jeho odporcovia však prepadli panike a začali otvorene vyhlasovať, že prežívame pokus o porážku posledného nepriateľa sionizmu – Katolíckej cirkvi. Potvrdzuje to aj táto veta z predtým citovaného článku v blogu REX!: „Konečným cieľom židovského programu je zrušenie Katolíckej cirkvi...“ (Židovský plán na zničení křesťanství (1956)).

Toľká malovernosť zo strany lefèbvristov len potvrdzuje ich ignoranciu Svätého písma, ktoré nás jednoznačne utvrdzuje v tom, že Katolícka cirkev je nezrušiteľná. My katolíci sme predsa ohlasovateľmi radostnej zvesti, nie čiernych predtúch. Pravý kresťan musí mať na pamäti Ježišove slová: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ježiš je tu s nami a neopustí nás. Len my nesmieme opustiť jeho. Pokiaľ budeme mať živú vieru v Boha, nemusíme sa ničoho obávať.

Ilustračná snímka: JM - PriestorNet

Neznamená to však v žiadnom prípade snahu zľahčovať hrozbu židovského sionizmu pre celý svet. Je to všestranná hrozba, tak politická, ako aj náboženská. Žiaľ, v posledných desaťročiach sme svedkami intenzívneho prenikania sionizmu do judaizmu. Tvrdí to vo svojej knihe jeden z najpovolanejších znalcov problematiky, americký židovský intelektuál Alfred Lilienthal. Hneď v úvode píše: „Rezolúcia Organizácie Spojených národov z 10. novembra 1975 prirovnala sionizmus k rasizmu a k rasovej diskriminácii a po prvý raz zoznámila prekvapenú americkú verejnosť s vývojom nepretržitých konfliktov na Blízkom východe... Čo je sionizmus a aké je jeho spojenie s konfliktom na Blízkom východe? Ako – a či vôbec – sa líši od judaizmu? ... Nacionalistický obsah sionizmu prenikol aj do náboženskej podstaty judaizmu a tak sa vlastne všetci židia v praxi stali stúpencami Izraela, ak nie priamo sionistami“ (LILIENTHAL, Alfred M. Sionismus, s. 19).

Sú dokonca snahy vysvetľovať vznik sekulárneho štátu Izrael textami zo Svätého písma. Takéto snahy sú evidentne prejavom hrubého náboženského diletantizmu a Katolícka cirkev sa od nich musí čo najrozhodnejšie dištancovať. Sionizmus odsúdili viacerí pápeži vrátane Pia XII. a ani súčasná Katolícka cirkev nemôže toto hnutie akceptovať. Tomuto problému sa však autor dostatočne obšírne venoval už v jednom zo svojich predchádzajúcich článkov (porov. Dučák K. O koreňoch antisemitizmu).

Všetky uvedené skutočnosti však nič nemenia na tom, že židovský národ nikdy neprestal byť vyvoleným národom. Nemožno všetkých Židov hádzať do jedného vreca a preto nemožno akceptovať ani militantné prejavy antisemitizmu lefèbvristov. Aj relatívne nedávno publikoval blog REX! článok, ktorého autorom je Atila Sinke Guimarăes. Okrem iného sa v ňom píše: „Katolík zjavne nemôže veriť Židovi v otázkach náboženského dialógu. Mali by sme si pamätať, že Talmud tiež hovorí Židovi, aby bol pokrytecký k Nežidom. Jeho úprimnosť je taktická, aby zmiatol katolíkov a požadoval toľko zmien v katolíckej náuke a liturgii, koľko je možné, aby chránil judaizmus a umlčal mocného nepriateľa“ (Guimarăes A. S. Osudová chyba v katolicko-židovském dialogu (2015)).

Natíska sa otázka: Prečo toľko prízemného zastrašovania? Máme vari podozrievať z pokrytectva svätú Teréziu Benediktu od Kríža, pôvodom Židovku Edith Steinovú, ktorá v roku 1922 konvertovala na katolícku vieru a napriek tomu zahynula v roku 1942 v koncentračnom tábore? Je dôvod pochybovať o úprimnosti tejto panny a mučenice Katolíckej cirkvi? Máme podozrievať z pokrytectva rímskeho vrchného rabína Israela Zolliho, ktorý v roku 1945 spolu so svojou manželkou konvertoval na katolícku vieru a zvolil si krstné meno Eugenio na uctenie si veľkého ochrancu Židov, pápeža Pia XII., ktorý mal občianske meno Eugenio Pacelli?

Máme podozrievať z pokrytectva milióny Židov, ktorí počas stáročí konvertovali na katolícku vieru?! Bol vari pokrytec aj apoštol Pavol, ktorý najprv prenasledoval prvých kresťanov, no potom sa obrátil a stal sa apoštolom národov? Aké konšpiračné teórie to šíri blog REX!?

Alebo iná pochybná rada: „Tu je môj príspevok k medzináboženskému dialógu medzi katolíkmi a Židmi: ,Katolíci, neverte Židovi; nenávidí vás a len hrá hry. Celý dialóg Druhého vatikánskeho koncilu je pantomímou, ktorá má odviesť vašu pozornosť a zničiť katolícku bojovnosť proti judaizmu´“ (Guimarăes A. S. Osudová chyba v katolicko-židovském dialogu (2015)).

Prečo bojovnosť proti judaizmu? Prečo nie modlitba za obrátenie Židov? Nie je predsa nič krajšie ako Žid, ktorý prestúpil na katolícku vieru. Bolo ich v histórii ľudstva nesmierne veľa a ďalší pribudnú v budúcnosti. Ten prízemný pohľad, motivovaný rasovou nenávisťou, patrí minulosti!

Vyvolený národ

Nikto nemôže spochybniť fakt, že v zmysle textov Svätého písma Židia sú a navždy ostanú príslušníkmi vyvoleného národa. Sám Hospodin si ich vybral, aby prostredníctvom nich uskutočnil spásu sveta. Z tohto národa povstal Ježiš Nazaretský, jeho matka Mária, apoštoli, prví židokresťania, ale neskôr aj mnohí konvertiti, ktorí sa zriekli učenia svojich rabínov a prestúpili na Katolícku vieru. Predstavitelia židovského národa dali ukrižovať Ježiša, no nebolo by správne uplatňovať v tomto prípade princíp kolektívnej viny. Hlásanie kolektívnej viny Židov za ukrižovanie Krista nezodpovedá historickým faktom. Tak ako v ére Adolfa Hitlera nie všetci Nemci boli nacistami, tak aj v ére Ježiša Krista nie všetci Židia boli nepriateľmi nášho Spasiteľa.

Ježiš mal vo všetkých vrstvách židovskej pospolitosti veľa prívržencov a počet jeho prívržencov vzrastal dokonca aj v židovskej veľrade, ktorá sa uzniesla vydať Ježiša na smrť. Ba niektorí členovia veľrady, ktorá odsúdila Ježiša na smrť, otvorene sabotovali toto sporné zasadanie veľrady a odmietli odsúdiť Ježiša. Známa mystička Mária Valtorta menovite spomína Eleazara, Jána, Gamaliela, Simeona, Nikodéma a Jozefa, ale z textu jej diela vyplýva, že odporcov Kajfáša medzi členmi veľrady bolo viac, aj keď nie sú menovite uvedení (porov. Valtorta, M. Evanjelium, ako mi bolo odhalené, s. 43–44).

Dokonca aj taký ctihodný člen veľrady, akým bol skeptik Gamaliel, označil odsúdenie Ježiša na smrť za ohavný zločin. Paradoxne sám Gamaliel v tej dobe ešte nebol Ježišovým nasledovníkom. Kresťanom sa stal až omnoho neskôr ako umierajúci slepý starec (porov. Valtorta, M. Evanjelium, ako mi bolo odhalené, s. 432–434).

Hospodin však vydal verdikt nad židovským národom, ktorý stratil svoju domovinu a musel žiť po stáročia roztrúsený v cudzom svete. Židia zažili počas dejín veľa pohrôm. Nikdy však neprestali byť vyvoleným národom. Ba z textov Biblie vyplýva, že na konci časov, keď sa splní Boží plán spásy na pohanoch, dôjde k veľkému obráteniu u Židov, ako hovorí prorok Iziáš: „Ale príde ako spasiteľ k Sionu a k tým, čo sa z Jakuba vrátia od hriechu – hovorí Pán. A čo sa týka mňa, toto je moja zmluva s nimi, hovorí Pán: ,Môj duch, ktorý je nad tebou, a moje slová, ktoré som ti dal do úst, nezmiznú z tvojich úst ani z úst tvojich detí, ani z úst detí tvojich detí odteraz až naveky – hovorí Pán´“ (Iz 59, 20–21). Na tieto slová sa odvoláva apoštol Pavol (porov. Rim 11, 25–32).

Preto „spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof  3, 9; Iz 66, 23; Ž 65, 4; Rim 11, 11–32)“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Nostra aetate, č. 4).

Preto je nevyhnutné odhaľovať deformácie výkladu Svätého písma lefèbvristami a vrátiť sa k neskreslenej interpretácii dejín i súčasného vývoja vo svete.

Karol Dučák

Použitá literatúra:

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

Dučák K. O koreňoch antisemitizmu. In: PriestorNet. Dostupné na internete: www.priestornet.com

Guimarăes A. S. Osudová chyba v katolicko-židovském dialogu (2015). In: REX! Dostupné na internete: rexcz.blogspot.co.at

Hand S. Integrism's Facade and the Magisterium. Dostupné na internete: www.freerepublic.com

Lilienthal, A. M. Sionismus. Vydání první. Praha: Orbis 1988. 288 s.

Missale Romanum ex Decreto SS. Concilii Tridentini Restitutum Summorum Pontificum Cura Recognitum. Editio Typica, 1962.

Promluva Jeho Excelence arcibiskupa Marcela Lefebvra v semináři Saint Curé d'Ars ve Flavigny-sur-Ozerain dne 8. prosince 1988, In: Mons. Marcel Lefebvre. [online].[cit. 16.11. 2014]. Dostupné na internete: www.fsspx.cz

Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. ISBN 978-3-8306-7314-9. 460 s.

Valtorta, M. Evanjelium, ako mi bolo odhalené. 10. diel. 1. vydanie. Bratislava: JACOBS LIGHT COMMUNICATION, 2011. ISBN 978-80-89386-11-06. 479 s.

Vella, E. O satanovi. Per Immaculatam, 2008. ISBN 80-968854-9-7. 268 s.

Židovský plán na zničení křesťanství (1956). In: REX! Dostupné na internete: rexcz.blogspot.co.at 

::

Súvisiaci článok: O koreňoch antisemitizmu