Potreba disciplíny

Bude to naša vina a preveľká vina, ak zničíme význam slova disciplína

Vlado Gregor

Zdá sa, že nielen jednotlivci, ale aj národy, kultúry a náboženstvá majú svoju intímnu sféru, svoje pravidlá a tradície, ktoré keď sa zničia, tak tieto spoločenstvá zanikajú. Prichádza k strate autority, neúcte k zákonom a následne k anarchii a zániku. Platí to tak pre štátne, ako aj náboženské spoločenstvá. Vidíme to svojím spôsobom aj na osudoch židovského národa, aj Rímskej ríše, aj na terajších problémoch a bezvýchodiskovosti islamského spoločenstva.

Zárodky Izraela možno už od Abraháma a od Jozefa určite boli vedome menšinovou a nevyhnutne sebakritickou skupinkou, ktorá sa pohybovala medzi veľkými ríšami. Starohebrejské rodiny ohrozoval hlad, sucho a v nemalej miere aj bezdetnosť. V tvrdých a nie tak dávnych časoch a zvlášť u nomádov platilo, že kto nemá deti, ktoré sú vychovávané k poslušnosti a rešpektu, toho potomkovia nezapustia korene, neprežijú medzi ostatnými a skôr či neskôr zaniknú.

Rímska ríša, tento asi prvý ako-tak úspešný pokus o globálnu civilizáciu, zanikla, keď sa prestali dodržiavať zákony, morálka sa stala relatívnou a stratila sa úcta k rodine a vlastným tradíciám.

Islam je tiež pokusom o jednotnú a globálnu civilizáciu, ale už v koreňoch mal problém – delil ľudí na kategórie a od počiatku považoval morálku za ľubovoľnú a relatívnu. Zdá sa vám to pri jeho prísnych zásadách a neústupnosti hlúpym tvrdením? Vôbec nie, Mohamed totiž dal voľný priechod ľudským pudom, zvlášť čo sa týka mužskej časti populácie. Zaviedol nerovnosť mužov a žien zo zákona, povolil násilie v záujme celku a poprel nevyhnutnosť odpúšťania a kompromisov. Ak ich aj povolil, tak len ako pokrytecké metódy v záujme ďalšieho posilňovania brachiálnej a jednotnej moci. Tu boli, napriek počiatočným úspechom islamu, aj predpoklady jeho rozpadu, zaostávania a vzájomného vraždenia.

Hovorí sa, že hlúpy človek sa učí na vlastnej koži a múdry sa poučí zo zlého a omylného konania iných. Násilie vo vzťahoch mužov a žien a násilie medzi kultúrami, národmi a náboženstvami, môže na istý čas niečo presadiť, vyriešiť a konzervovať. Konce ale bývajú smutné, pretože všetko je do času, ale Boh naveky.

Nech je aj pre nás, katolícku Cirkev, mementom, že stačí trochu šikmá plocha, malé nerešpektovanie jasných a trvalých zákonov a všetko pôjde skôr či neskôr a celkom nevyhnutne dolu vodou. Prichádza k samospádu, ktorý sa zrýchľuje a vedie k zániku... Milosrdenstvo a tolerancia naozaj neznačia neporiadok  a úplnú stratu disciplíny a zákonnosti. Ani Ježišovo spoločenstvo nebolo anarchické, on sám určoval priority a zavádzal zásady a organizáciu, ktorou sa malo jeho spoločenstvo v budúcnosti riadiť.

Nedokážeme vzdorovať násiliu, ak si nebudeme pestovať svoje zásady, charakter a schopnosť odolávať zlu. Je možné, že zlo je nevyhnutné a vyplýva z našej nedokonalosti a slabosti, ale to neznačí, že máme takéto vlastnosti podporovať či dokonca chrániť. Odpúšťať treba, ak máme schopnosť a možnosť odpustiť. Problematické je však odpúšťať, keď naši protivníci o naše odpustenie nestoja. (Áno, odpúšťať treba, no chcem zdôrazniť, že odpúšťanie je účinnejšie, ak ho vinníci nepovažujú za samozrejmé. Okrem toho, treba rozlišovať odpustenie osobnej krivdy a bezhlavé odpúšťanie kvázi humanistov.) Aj milosrdní môžeme byť, ak máme silu a rešpekt, aby sme toto milosrdenstvo realizovali a presadili v dostatočnom meradle. Aby sa nám náš svet nerozsypal pre náš nekoordinovaný, bezhlavý a nedisciplinovaný pohyb...

Vlado Gregor

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.