V politike: Anton Hrnko

Rozhovor s podpredsedom Slovenskej národnej strany Antonom Hrnkom

Pán Hrnko, verejnosť vás vníma ako historika, publicistu a v neposlednom rade ako politika. V súčasnosti ste podpredsedom Slovenskej národnej strany (SNS). S akými zámermi a predsavzatiami ste prijímali tento post?

Nebolo to pre mňa ľahké po toľkých rokoch sa opäť vrátiť do politiky. Od roku 1998, keď som sa rozhodol z politiky odísť, lebo som sa nevedel stotožniť s redukovaním politiky na jednoduché majetkové presuny bez ohľadu na dopady na bežného občana, sa toho mnoho zmenilo. Zmenili sa mnohé priority, aj občania aj politici vnímajú situáciu odlišne, ako sme to videli my, keď sme sa pustili do transformácie spoločnosti a najmä do budovania nezávislej, suverénnej slovenskej štátnosti. Som veľmi hrdý na to, že som bol medzi prvými reálnymi slovenskými politikmi, ktorí sformovali myšlienku slovenskej nezávislosti, a mimoriadne rád, že sme sa v svojich odhadoch nemýlili. Napr. osobne som ako verklík vtedy opakoval, že samostatná slovenská štátnosť nie je proti nikomu, nie je proti Čechom, nie je proti Maďarom, ale je za Slovensko. Niekoľkokrát som tvrdil, že rozdelenie federácie vylepší slovensko-český pomer, čo sa aj potvrdilo.

Na druhej strane nie všetko sa uberá smerom, ktorý by bol spoločenský žiadaný. Mnohé veci, napr. korupcia, organizovaný zločin, zneužívanie funkcií verejnými činiteľmi narástli do takých rozmerov, že ohrozujú nielen demokraciu, ale samotnú podstatu štátu. No a treba úprimne povedať, že dnešná situácia u nás sa skôr podobá na oligarchiu než na skutočnú demokraciu. Peniaze, majetky sa stali doslova modlou, ktorá devastuje charaktery, vzťahy medzi ľuďmi; skrátka ľudí nemajetných, majúcich iba svoju česť často spoločnosť stavia do pozície bezprávnych páriov. A práve ohrozenie samotnej podstaty štátu protispoločenskými javmi bola tá medzná situácia, ktorá rozhodujúcou mierou rozhodla o tom, že som opustil svoju „odvykaciu ulitu apolitickosti“ a dal som sa prehovoriť, aby som to ešte raz skúsil. Nie som nejaký rojko, už predsa mám aj svoj vek, ale som presvedčený, že našu vyosenú spoločnosť treba dostať do rovnovážnej polohy. Viem, že to bude ťažké, že to bude sizyfovská práca, ale treba sa o to pokúsiť. Slovensko potrebuje zmenu vo vládnutí, v správe vecí verejných, v prístupe k ľuďom, pri návrate k tradičným morálnym hodnotám... Chcel by som aspoň malým dielom prispieť k nevyhnutným zmenám.

SNS sa po roku 1989 pričinila o obnovenie slovenskej štátnosti. Činnosť strany však bola poznačená aj rozpormi a škandálmi, spomeňme trieštenie či vzájomný boj frakcií a vulgárne prejavy niektorých predstaviteľov. Ako vnímate tieto skutočnosti? Je SNS schopná zvládnuť budúce výzvy i bremeno minulosti?

Viete, ja som zo SNS odišiel roku 1994, keď sa v nej vesla ujal Ján Slota. Bol to prejav hlbokého nesúhlasu s tým, kam SNS vrhol svojou politikou Vladimír Mečiar. Slota sa nedostal k moci v rámci imanentného vývinu v SNS, ale v dôsledku intríg, ktoré vo vnútri strany rozohral vtedajší premiér. Lenže, ja som bol v počiatkoch SNS tak výrazne spojený s jej politikou, že si ma ľudia aj po rokoch spájali s touto stranou. Na moju prácu v politike mimo SNS si prakticky nikto nepamätal, takže v dôsledku vývinu v SNS som doslova a do písmena trpel. Vulgarizácia slovníka i politickej praxe bola v rozpore s celou mojou podstatou i podstatou politiky, ktorú som chcel robiť.

Treba však povedať ešte jednu vec – to, že sa privatizovalo tak, ako sa privatizovalo, že sa doslova rozkradol a zašantročil slovenský národný majetok – nie je len maslo na hlave tých, ktorým to tlač pripisuje. Všetky doterajšie vlády sa tu niekedy správali ako v dobytej krajine. Avšak jediný, ktorý tento biľag dobrovoľne prijal na seba a stranu, ktorej šéfoval, bol práve J. Slota. Z mnohých vecí, ktoré sa pripísali v minulosti SNS aj vďaka predsedovi SNS J. Slotovi, v skutočnosti profitoval niekto úplne iný. Ale to už nemá zmysel. Dnešná SNS je úplne iná strana, sú v nej iní politici, kladie si iné ciele, má iné priority. Ja verím dnešnej SNS a osobne urobím všetko pre to, aby sa už nikdy nikto nemusel hanbiť za to, že je členom najstaršej slovenskej politickej strany.

Naša západná (európska) civilizácia stojí na kresťanskom hodnotovom systéme. Sme pritom svedkami spochybňovania a narúšania tohto základu. Je SNS pripravená chrániť a upevňovať osvedčené morálne postoje? Akým spôsobom?

Táto otázka je pre SNS i pre mňa osobne veľmi dôležitá. Ochrana tradičných národných hodnôt je vlastne zápasom za zachovanie etickej podstaty slovenského národa. Bez kresťanstva, bez hodnôt nášho jazyka, našej kultúry, bez vernosti odkazu otcov by z nás nebola ani tá znôška koží otrockých, o ktorej hovoril J. M. Hurban. Viete, štyri generácie mojich predkov – len toľko sa u nás doma hovorilo dozadu – sa nejakým spôsobom angažovali v slovenskej veci, ale naši predkovia 200 rokov bránili slovenskú „náciu“ pred asimiláciou či už z maďarskej alebo českej strany, predtým naši predkovia niekoľko storočí odrážali osmanských (islamských) nájazdníkov. Bolo by spreneverenie sa odkazu predkov, celých generácií Slovákov a ich kresťanskej viere, keby sme dnes kapitulovali pred výzvami doby. Aj my musíme urobiť všetko pre to, aby naši potomkovia dostali po nás našu krajinu zachovanú, a nie zdevastovanú a „zarastenú cudzinou“, ako to vo svojej básni hovoril Samo Chalupka.

Prejavy spoločenskej krízy sú čoraz zjavnejšie. Jednou z pálčivých tém je problém nelegálnej migrácie. Ako naň treba podľa vás reagovať?

Podľa môjho názoru v tomto prípade nejde o imigráciu, ale o sťahovanie národov. Pri takomto procese (sťahovaní národov) ide o vytlačenie pôvodného obyvateľstva obyvateľstvom prichádzajúcim. Takéto veci sa nedejú spontánne. Jednoducho státisícové masy sa nedajú do pohybu len tak náhodne. Niekto to z pozadia diriguje. Ide o najväčší projekt „sociálneho inžinierstva“ od boľševickej revolúcie roku 1917. Čo tým sleduje, nie je celkom zrejmé, ale to je nepodstatné. Podstatné je, čo sa stane vo veľmi blízkej budúcnosti. Niekto nahovoril tým úbožiakom, že v Nemecku lietajú pečené holuby rovno do úst. A oni za tými holubmi idú ako šváby na pivo. Opomínajúc bezpečnostné riziká ako epidémie, terorizmus, náboženský fanatizmus, etnické napätie, prvý výbuch – a to už veľmi skoro – nastane, keď títo ľudia zistia, že žiadne pečené holuby nebudú. Ani pani Merkelová, ani pán Holland sa potom „smiechu nezdržia“. Táto situácia potom môže viesť k tvrdým sociálnym otrasom, ktoré môžu skončiť veľmi tragicky. Neviem, či je na to západná spoločnosť pripravená.

A čo by sme mali robiť my? V žiadnom prípade nedovoliť, aby sa naše národné územie stalo experimentálnym poľom sociálneho inžinierstva! Žiadne kvóty, žiadni imigranti. Ak chceme pomôcť týmto ľuďom, tak to musíme urobiť tam, odkiaľ prichádzajú. Mali by sme už konečne uznať, že neexistuje univerzálny model organizácie ľudskej spoločnosti, a nechať tieto národy na seba, aby si zriadili svoju spoločnosť podľa svojich princípov a tradícií. Dožičiť im to, čo chceme aj my pre seba. Dať im mier a férovo od nich kupovať ich produkty, nie ich neokolonialisticky vyciciavať. To by mala presadzovať aj naša vláda. A potom, je zodpovedné od nás Európanov „drilovať“ ľudský potenciál z krajín ako je Sýria, ich elitu si ponechať (asi v Nemecku) a nekvalifikovaný ľudský potenciál buď rozdeliť „nesolidárnym“ východným krajinám alebo vrátiť naspäť?! A kto bude potom obnovovať Sýriu, keď sa vojna skončí? Alebo je cieľom túto časť známu ako úrodný polmesiac (Irak, Sýria, Palestína a Jordánsko) vyľudniť pre niekoho druhého? To jednoducho nie je možné pripustiť!

Moja posledná otázka súvisí s vaším profesionálnym záujmom o históriu. Zdá sa, že my Slováci máme stále problém s vlastnými dejinami. Akoby sme nevedeli oceniť úspechy a vyrovnať sa s neúspechmi. Zarážajúca je niekedy neznalosť, resp. ignorovanie toho, čím náš národ prešiel. Čo treba spraviť, aby došlo k náprave?

Viete, spory o dejiny v podstate nie sú spormi o minulosť. Obyčajne sú spormi o prítomnosť, ale najmä o budúcnosť. To, že sa nevieme dohodnúť na spoločnom výklade našej národnej minulosti svedčí o tom, že v našej spoločnosti nie je jednotný názor na jej smerovanie. Uvediem taký klasický prípad z nedávnej minulosti: kráľ Svätopluk. Pre tých, ktorí si predstavujú Slovenskú republiku ako suverénny, nezávislý, hrdý národný štát, je symbolom, o ktorý sa potrebujú oprieť. Veď to bol panovník z našej krvi, ktorý si svojou politikou vydobyl uznanie západného i východného impéria a pápež ho považoval (aspoň titulatúrou listov, ktoré mu písal) za rovnocenného panovníka ostatných suverénnych štátov vtedajšieho sveta. Avšak pre tých, ktorí si predstavujú Slovákov ako ubiedený, uprosený národík majúci mať len podradné postavenie, ak nie priamo zaniknúť v globálnej mase, Svätopluk nemôže byť ideálom, nemôže byť kráľom, nemôže byť suverénnym panovníkom, skrátka nemôže mať sochu, tobôž nie na hrade. Keď sa dohodneme, akú má mať Slovensko budúcnosť, potom si vyberieme aj vzory z minulosti a v princípe prestanú aj spory o výklad minulosti.

Za rozhovor ďakuje Ján Maršálek.