Ekumenizmus: ako ďalej?

Karol Dučák

Hoci od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu (ďalej len DVK) uplynulo už polstoročie, táto veľká dejinná udalosť ešte stále rozdeľuje katolíkov. Drvivá väčšina z nich sa s koncilom stotožnila, no dodnes existujú tábory odporcov, ktorí koncilu neustále vytýkajú formulácie niektorých dokumentov. V extrémnych prípadoch sa dokonca objavujú tendencie anulovať celý koncil, respektíve niektoré jeho dokumenty. Toto je však zlá cesta, ktorá nemôže priniesť skutočný osoh. Dokonca aj arcibiskup Lefèbvre, ktorého každý tradicionalista považuje za neomylnú ikonu, podpísal štrnásť zo šestnástich dokumentov koncilu. Ak by sme to zobrali štatisticky, tak arcibiskup Lefèbvre podpísal 87,5 % dokumentov DVK. Biskup Fellay, súčasný predstaviteľ Lefèbvrom založeného Kňazského bratstva svätého Pia X., dokonca v máji roku 2001 pre La Liberté vyhlásil, že 95 percent dokumentov koncilu je prijateľných pre FSSPX. (Porov. Zrnká pravdy. In: Integrální katolíci. Instaurare omnia in Christo. Dostupné na internete: ikatolici.cz)

Zásadne teda nemožno a priori odsúdiť DVK! Racionálne riešenie, ktoré môže priniesť skutočný progres, predstavuje myšlienka vydať novodobý Syllabus Errorum (sylabus omylov), v ktorom by boli pápežskou autoritou opravené omyly v interpretáciách DVK. Je to idea, s ktorou prišiel v roku 2010 kazašský biskup nemeckej národnosti Dr. Athanasius Schneider, O.R.C.

DVK sa poväčšine vytýka, že koncilové dokumenty sú nejednoznačne formulované a umožňujú dvojaký výklad. Práve zneniu koncilových dokumentov sa napríklad prisudzujú deformácie v ekumenickom dialógu, ktorý vedie Katolícka cirkev s kresťanskými cirkvami. Pritom by však stačilo oprášiť koncilové dokumenty a principiálne sa nimi riadiť, aby sa odstránili mnohé nezrovnalosti, ktoré charakterizujú súčasný ekumenizmus.

Je potrebné pripomenúť, že koncil sa ekumenizmom zaoberal predovšetkým v dekréte Unitatis redintegratio, okrajovo aj v dekréte Ad gentes a oba tieto dokumenty svojím podpisom odsúhlasil aj arcibiskup Lefèbvre. Je nevyhnutné vychádzať z toho, čo podpísal arcibiskup Lefèbvre, ktorý by nikdy neschválil dokumenty, rozchádzajúce sa s náukou Katolíckej cirkvi a jej tradíciou. Nemožno pochybovať o principiálnej správnosti týchto koncilových dokumentov. V princípe možno povedať, že tendencia návratu k pôvodnej jednote kresťanstva, avšak nie za každú cenu, je správna. Musí zostať zachované katolícke učenie a túto požiadavku rešpektoval aj DVK.

Koncil totiž deklaruje: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11)

Iný dokument koncilu, dekrét Ad gentes, zase uvádza: „Pokiaľ to povoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 15)

Ak by neexistovalo v koncilových dokumentoch nič iné, len tieto dve vety, už toto vylučuje z ekumenického hnutia spájanie nespojiteľného a zlučovanie nezlučiteľného! A predsa to dnes niektorí predstavitelia Katolíckej cirkvi tak robia! Lenže je to vina Druhého vatikánskeho koncilu? Nie!!! Koncil predsa jasne stanovil, že z ekumenického dialógu má byť vylúčený akýkoľvek falošný irenizmus, indiferentizmus a synkretizmus!

Problém je v nápore liberálov, slobodomurárov či ultramodernistov typu Hansa Künga, ktorí by chceli Katolícku cirkev za každú cenu modernizovať, liberalizovať a sekularizovať bez ohľadu na to, že ich počínanie je v rozpore s katolíckym učením. Oháňajú sa koncilovými dokumentmi, v skutočnosti však deformujú učenie DVK a zneužívajú ho pre vlastné zámery. Práve v prípade ekumenizmu sa najvypuklejšie ukazuje, že mnohí súčasní katolícki teológovia opúšťajú učenie koncilu.

V dokumentoch DVK nikde nie je napísané, že vôbec niekedy v budúcnosti nevyhnutne musí dôjsť k obnoveniu pôvodnej jednoty všetkých kresťanov. Konciloví otcovia v pokore pred Božím majestátom vyhlásili, že „sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej k nám a do sily Ducha Svätého“. (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24)

Koncil sa nielenže nesnažil za každú cenu o návrat odlúčených kresťanských cirkví k Rímu, ale naopak vystríhal pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24)

Takže v zmysle koncilových dokumentov ekumenizmus nesmie byť v rozpore s Tradíciou Cirkvi! Nie je to nástroj zjednotenia, ale cesta zbližovania kresťanských cirkví, ktorá by v prípade priaznivých okolností mohla pripraviť predpoklady na návrat odlúčených kresťanov do lona jedine pravej Katolíckej cirkvi. Či sa tak niekedy naozaj stane, alebo nie, na to koncil odpoveď nedal, ale konečné rozhodnutie zveril do Božích rúk. Ak teda chcú niektorí nemiestne horliví katolícki teológovia za každú cenu dosiahnuť zjednotenie s nekatolíkmi, jednoznačne porušujú učenie DVK! Nikde v koncilových dokumentoch nie je uvedené, že by sa Katolícka cirkev v rámci ekumenického dialógu mala zriekať svojej jedine pravej náuky.

Naopak, Druhý vatikánsky koncil jednoznačne a nedvojzmyselne deklaruje, že Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy. Jasne je to uvedené v koncilovej deklarácii Dignitatis humanae: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku…“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14)

A v inom dokumente, ktorý takisto podpísal arcibiskup Lefèbvre, koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium.“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3)

To, že koncil v duchu Kristovho evanjelia pristupoval k inovercom s úctou a bratskou láskou, ešte neznamená, že sa zriekol mimoriadneho postavenia Katolíckej cirkvi ako jedinej pravej Kristovej cirkvi. Naopak, v dekréte Unitatis redintegratio sa uvádza: „Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi…“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3)

Len katolícka viera prináša dokonalú plnosť prostriedkov spásy pretože, „Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4)

To, že Katolícka cirkev vedie ekumenický dialóg s kresťanskými cirkvami, neznamená, že sa zriekla svojej povinnosti presviedčať nekatolíkov o tom, že Katolícka cirkev je jediná pravá Cirkev Kristova, ktorá je potrebná na spásu duší. Tento postoj dokazuje aj konštitúcia Lumen gentium, ktorú taktiež podpísal arcibiskup Lefèbvre, slovami: „Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého Písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu… Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14)

Druhý vatikánsky koncil veľmi odvážne definoval princíp spoluviny katolíkov za predchádzajúce schizmy, ktoré viedli k rozštiepeniu predtým jednotnej Kristovej cirkvi. V koncilovom dekréte o ekumenizme sa píše: „No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany.“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3)

Pre názornosť to môžeme konkretizovať na vystúpení Martina Luthera. Luther bol pôvodne zbožný katolík, augustiniánsky mních. Prvotným popudom jeho vystúpenia proti vlastnej Cirkvi bolo pohoršenie nad stavom Katolíckej cirkvi tej doby. Predovšetkým obdobie renesančného pápežstva spôsobilo Katolíckej cirkvi veľmi veľa zla. Rím sa v tej dobe stal centrom mravnej skazy. Vari najkrikľavejším príkladom úpadku pápežstva sa stal pápež Alexander VI. z rodu Borgiovcov, ktorý mal nemanželské deti s viacerými ženami, ba pripisuje sa mu aj spoluúčasť na úkladných vraždách. Kresťanstvo tej doby prežívalo hlbokú krízu. Mnohí duchovní sa oddávali čisto svetským záležitostiam a viedli pohoršujúci osobný život. Teológovia často tápali v nejasnostiach a neistote. Ľudová zbožnosť bola povrchná, neraz hraničiaca s poverami.

Martin Luther ako zbožný mních ťažko znášal hlbokú vnútornú krízu Katolíckej cirkvi. Vrcholom mu bola chamtivosť pri kupčení s odpustkami, ktorá ho podnietila k otvorenej roztržke s pápežom. Žiaľ, až Tridentský koncil (1545–1563) s definitívnou platnosťou zaviedol poriadok v odpustkoch a obhájil princíp ich užitočnosti pre kresťanský ľud. Riešenie však prišlo neskoro a stratenú jednotu západného kresťanstva sa už nepodarilo obnoviť.

Luther začal ako reformátor Cirkvi a aj jeho úsilie sa napokon stalo katalyzátorom procesu reformy Cirkvi, ktorý vyvrcholil Tridentským koncilom. Lenže vo svojom reformnom úsilí sa Luther uchýlil aj k herézam, ktoré tvrdošijne odmietal odvolať, preto zákonite skončil v schizme. V tomto zmysle ostáva aj s odstupom času v našich očiach heretikom a schizmatikom a na tomto konštatovaní nemohol nič zmeniť ani Druhý vatikánsky koncil. Heréza ostane herézou a schizma schizmou. Toto nesmie zaniknúť v ekumenickom dialógu!

Žiaľ, dnes je medzi predstaviteľmi Katolíckej cirkvi nemálo teológov, ktorí by chceli revidovať históriu. Vidíme to napríklad aj na postave Jana Husa. To, že sa Katolícka cirkev ospravedlnila za jeho upálenie, bolo jednoznačne správne, pretože upaľovať človeka pre náboženské presvedčenie je barbarstvo, nehodné Katolíckej cirkvi. Lenže v rámci ospravedlňovania sa Katolíckej cirkvi inovercom a v záujme akéhosi všeľudského zbratania sa s inovercami nesmie byť umlčaná pravda! Napríklad fakt, že Hus bol nebezpečný heretik a schizmatik, ktorý vyvolal náboženské nepokoje v Čechách a jeho pričinením zahynulo mnoho nevinných ľudí, predovšetkým duchovných osôb. Vytýka sa mu tiež kolaborácia s kráľom Václavom IV., opilcom, cudzoložníkom a ukrutníkom, ktorý mal okrem iného na svedomí smrť sv. Jána Nepomuckého. Ekumenický dialóg nemôže byť sprevádzaný tendenciami prepisovať históriu! Toto je v rozpore s dokumentmi DVK. Pravda a len Pravda nás môže oslobodiť.

Je najvyšší čas vrátiť sa k pravému duchu koncilu, ktorý nikdy neabsolutizoval ekumenizmus. Očistiť koncil od dezinterpretácií a skreslených výkladov jeho učenia. Emeritný pápež Benedikt XVI. hovoril 14. februára 2013 v príhovore kňazom Rímskej diecézy o dvoch konciloch, o tom skutočnom a o virtuálnom koncile, teda koncile novinárov. Doslova sa vyjadril: „Ozajstný koncil sa snažil o fides quaerens intellectum. Koncil novinárov sa, samozrejme, v tejto atmosfére nerealizoval. Pôsobil v rámci kategórií dnešných médií, mimo viery. Bol koncilom politického boja, zápasu o moc medzi rôznymi prúdmi v Cirkvi. Prirodzene, médiá sa postavili na tú stranu, ktorá viac vyhovovala zmýšľaniu ich sveta... Tento koncil médií mal prístup ku každému. Stal sa dominantným, veľmi účinným a spôsobil mnohé pohromy, nespočetné problémy a veľa utrpenia: zatvorené semináre, kláštory, vyprázdnenie liturgie z posvätna... Skutočný koncil mal preto ťažkosti uskutočniť a skonkretizovať svoje posolstvo. Virtuálny koncil bol silnejší ako koncil skutočný.“ (Príhovor Benedikta XVI. kňazom Rímskej diecézy. Vatikánsky rozhlas. Dostupné na internete: radiovaticana.va)

Bohužiaľ, ešte stále je koncil interpretovaný tendenčne. Tradicionalisti ho kritizujú, že bol málo tradicionalistický, ultramodernisti naopak že bol priveľmi tradicionalistický... Každý podľa toho, ako mu pasuje. Je však načase očistiť koncil od všetkého balastu, ktorý sa naň navŕšil. Upokojeniu nežiaducich vášní by výrazne pomohla realizácia idey vydať novodobý sylabus omylov. Nám ostáva len modliť sa za to, aby to bolo čím skôr.

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Medzináboženský dialóg 

Ekumenizmus