Obraz Európy bez Boha

Homília vdp. ThDr. Jána Košiara, ktorá zaznela v trnavskej Bazilike sv. Mikuláša dňa 28. novembra 2015:

Ilustračná snímka:
JM - PriestorNet

Drahí bratia a sestry!

21. kapitola z Evanjelia podľa Lukáša, ktoré sme čítali a počúvali tento posledný týždeň obdobia cez rok, nám pripomína znamenia čias druhého príchodu Pána. Hoci to počúvame každý rok, teraz v roku 2015 sú tie slová iste aktuálnejšie ako vlani. Keď vidíme, čo sa robí okolo nás, teda vo veľkých centrách našej Európy, Európskej únie, iste sme si pred rokom nemysleli, že sa takých čias dožijeme.

Dnes je už nad slnko jasnejšie, že zbierame plody rozhodnutia politikov Európskej únie, volených i nevolených elít, že v Ústave EÚ nie je spomenutý Boh ani kresťanstvo. Že európska spoločnosť – teda štáty EÚ – Boha vylúčili zo spoločnosti. A vyzerá to naozaj tak, že Pán Boh sa od nás vzdialil.

V utorok mala v Benátkach veľkolepý pohreb jedna mladá Talianka, ktorú islamskí teroristi zastrelili 13. novembra na koncerte v Paríži. Určite je to tragédia, keď násilnou smrťou či pri nešťastí zomrie mladý človek. Ale skoro nikto nehovorí, čo to za koncert v tom Paríži, toho 13. novembra bol. Satanistická skupina z USA, ktorej už názov je strašný: Orly kovovej smrti! A títo umelci priamo na koncerte vzývali diabla.

Na jednej slovenskej internetovej stránke bolo uvedené: „Neuveriteľná náhoda! Islamisti spustili teror práve vo chvíli, keď kapela spievala: Pobozkaj diabla! Koncertujúci sa počas útoku práve zabávali na piesni venovanej diablovi. Skupina Eagles of Death Metal sa na smrť vystrašená a traumatizovaná vrátila domov, do Kalifornie. Ako oni sami povedali pre denník Le Point, boli práve v strede piesne Kiss the Devil (Pobozkaj diabla), keď do sály bez povšimnutia koncertujúcich vošli islamisti a začali zabíjať“ ( hlavnespravy.sk).

Poslali mi túto správu viacerí moji priatelia. Každému som odpovedal: Aká ná­ho­da? Cielené a úmyselné, vzývajú diabla, a ten prináša predsa smrť! V Liste Hebrejom čítame: „Ježiš, ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých... a pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla“ (porov. Hebr 2, 9–14). A v Liste Rimanom sv. Pavol napísal: „Mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 6, 23).

Na pohreb tej mladej Talianky, volala sa Valéria, určite nemala ani tridsať rokov, prišiel dokonca aj prezident Talianskej republiky Sergio Mattarella. Ten pohreb, drahí bratia a sestry, bol štátny, na námestí pred Bazilikou sv. Marka. Prišiel patriarcha, rabín aj imám (poznámka pod článkom č. 1). Ale ani slovo o večnom živote. To je tiež obraz dnešnej Európy bez Boha.

A táto hudobná skupina bola toho roku v lete aj v Trenčíne na festivale Pohoda. To hovorím preto, aby ste nabudúce dávali pozor, kde púšťate svoje deti, svojich synov a dcéry (setlist.fm/setlist). Títo „speváci“ diabla pokúšajú opäť. Už ohlásili, že znovu pôjdu robiť koncert do Paríža (sme.sk).

V Paríži po útoku islamistov na zdegenerovanú chorú Európu Francúzi i iní spievali Marseillaisu. Viete, aký má text táto revolučná pieseň? (sk.wikipedia.org/wiki/Marseillaisa). Možno to Francúzov preberie: „Poďme, deti vlasti, deň slávy nadišiel! Proti nám sa vztyčuje skrvavená zástava. Počujete vo vašom kraji rev surových vojakov? Prichádzajú vraždiť vaše deti a vaše ženy vo vašej náruči! Do zbrane, občania! Vytvárajte pluky! Kráčajme! Kráčajme! Nech krv nečistá napojí brázdy našich polí!“

Preberie to dnešných Francúzov? Prebudí ich? Treba tiež žiaľ povedať, pýtať sa, kde sú slávne duchovné a kultúrne dejiny Francúzska a jeho veľká a významná tradícia v dejinách Cirkvi a v pestovaní života viery a ľudskej spoločnosti.

Islamskí teroristi, ktorí veria, že čím viac ľudí zabijú pri vlastnej samovražde, tým väčšiu odmenu dostanú vo večnosti, sú často nie tí, ktorí ako utečenci prišli teraz do Európy, ale sú už tu narodení. Tu, v kolíske našej kresťanskej civilizácie. Zúfalo hľadajú nejaké naplnenie života v prázdnom európskom svete konzumu a zábavy. Ťažko ho nájdu v krajine, ktorá za svoju hlavnú tradíciu a program vyhlasuje Veľkú francúzsku revolúciu, spojenú s gilotínou a vyvražďovaním kňazov a ničením a pohŕdavým postojom k životu a k tajomnej sile Bohom zjavenej lásky a odpúšťania.

Dobytie Bastily 14. júla 1789, ktoré bolo predohrou výstrelu z Auróry v roku 1917, je podnes vo Francúzsku štátnym sviatkom. A vidíme, že násilie plodí násilie. Bohu vďaka, že my na VOSR sme už zabudli. Možno jedna strana v učebnici dejepisu, ale našťastie nič viac.

Ale Francúzsko, to sú aj Lurdy, Francúz bol aj sv. Ľudovít Grignon z Montfortu i arský farár sv. Ján Mária Vianey, aj Katarína Labouré. Našťastie. Ale Francúzsko, krajina s toľkými svätcami, bolo možno najtvrdším protivníkom tej po­žiadav­ky, aby sa Boh a náboženstvo dostalo do Ústavy EÚ. Dôvody? Vraj v Európe žijú aj občania iných ako kresťanských náboženstiev, a čo povedia moslimovia, keď sa v budúcnosti stanú členmi EÚ aj oni?! „Francúzsko, čo si urobilo so svojím krstom? Si verné svojim krstným sľubom?“ Pýtal sa Svätý Otec v roku 1980 (30. mája – 2. júna), keď navštívil Francúzsko. 

A v roku 2015 (7. mája) čítame v správach, že vo francúzskom meste Ploërmele je pamätník, ktorý tvorí bronzová socha Jána Pavla II. s nápisom „Nebojte sa“ a oblúk s krížom, a že ten kríž musí ísť z preč, lebo porušuje ústavný princíp sekularizmu a zákon o oddelení cirkví a štátu. Osem ­metrový pamätník. Súd v Rennes určil lehotu šiestich mesiacov, dokedy má byť oblúk s krížom odstránený (svetkrestanstva.postoj.sk).

Žiaľ, dnes vidíme, že to všetko stojí na hlinených nohách. Ako Babylonská veža. A už naši otcovia vedeli, že bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.

Svätý Ján Bosco, veľmi známy po celom svete, vďaka početnému zástupu svojich nasledov­níkov, ktorí sa venujú najmä mládeži, tiež má poučenie o islame: „Rozprávanie všetkých príbehov o tomto slávnom podvodníkovi (z ďalšieho je zrejmé, o kom hovorí) by trvalo pridlho. Mohamedovo náboženstvo sa skladá z ohavnej zmesi judaizmu, pohanstva a kresťanstva. Mohamed šíril svoje náboženstvo nie prostredníctvom zázrakov či pre­svedči­vých slov, ale prostredníctvom hrubej sily. Toto náboženstvo, ktoré presadzuje všelijaké nemorálne veci, umožnilo Mohamedovi, aby sa v krátkom čase stal vodcom veľkého počtu lupičov. S nimi prepadal krajiny na východe a podroboval si ľudí. Nie zavádzaním pravdy, nie zázrakmi a proroctvami; ale z jediného dôvodu – aby zdvihol meč nad hlavami tých – ktorých dobyl – a zakričal: uver alebo zomri“ (svätý Ján Bosco). Napísal to v roku 1853 (Il cattolico istruito nella sua religione: trattenimenti di un padre di famiglia co’ suoi figliuoli secondo i bisogni del tempo, Torino: tip. dir. da P. de Agostini, 1853).

Keď Samuel Huntington (1927–2008), vedec, profesor, v roku 1993 publikoval svoju knihu Clash of Civilization (Stret civilizácií) (Samuel P. HUNTINGTON, Střet civilizací: Boj kultur a proměna světového řádu. Praha 2001) tiež to mnohí považovali za prehnané. Kniha vyšla v Prahe až v roku 2001 a u nás vôbec nie. Huntington prišiel s hypotézou, „že hlavný zdroj konfliktu v tomto novom svete nebude ideologický, či ekonomický. Obrovské rozdiely v ľudstve a dominujúce zdroje konfliktov budú kultúrne. Národné štáty síce ostanú najsilnejšími aktérmi vo svetovom dianí, ale hlavné konflikty v globálnej politike sa budú odohrávať medzi národmi a skupinami z rôznych civilizácií. Stret civilizácií bude vládnuť svetovej politike. Zlomové línie medzi civilizáciami budú vojenskými frontami budúcnosti“ (Suzan Kodrazi, Mohlo by Kosovo byť východiskom zo stretu civilizácií? Praha 2013).

Knihy Forza della ragione (Sila rozumu) a Apokalypsa z roku 2004 z pera talianskej novinárky Oriany Fallaciovej (1929–2006) na tému hrozivého šírenia islamu do Európy boli preložené a vydané vo viacerých krajinách, aj keď v našich končinách nie sú v známe.

Keď pápež Benedikt XVI. v roku 2006 v Regensburgu, a to si ešte pamätáme všetci, hoci aj tomu je už deväť rokov, citoval dialóg byzantského cisára Manuela II. Palaelóga z roku 1391 s učeným Peržanom o kresťanstve a islame, o vzťahu medzi „tromi zákonmi“ – Starým a Novým zákonom Biblie a Koránom, a nevyhol sa ani podstatnej otázke o vzťahu medzi náboženstvom a násilím, presne zacitoval: „Ukáž mi, čo nové priniesol Mohamed a nájdeš iba zlé a nehumánne veci, ako napríklad to, že ti predpísal, aby si vieru, ktorú ti hlásal, šíril mečom...“ Tieto slová Benedikta XVI. obleteli celý svet a mnoho islamských krajín ostro protestovalo.

Žiaľ, dnes sme v situácii, že všetci títo boli prorokmi, ktorí na základe ostrých konfliktov minulosti videli, čo nás čaká v budúcnosti. Neprešlo ani tak veľa rokov a máme to tu. A už veľmi blízko.

Zaspali sme všetci v Európe na vavrínoch blahobytu a ilúzie, že všetko je v najlepšom poriadku? A nemáme iné problémy len rodovú rovnosť a manželstvá homosexuálov? Nemáme nič dôležitejšie na práci? Nevidíme, čo sa deje okolo nás? Tisíce Afričanov a ľudí z Ázie, vyznavačov islamu, ktoré sa denne valia do Európy? Médiá celého sveta nám denne hovoria, že teroristi nemajú nič spoločného s islamom, lebo islam je „náboženstvo mieru“. Časté masakry vykonané v mene Alaha a tvrdé uplatňovanie Koránu, nám, žiaľ, hovoria presný opak.

Magdi Cristiano Allam je moslim narodený v Káhire, ktorého na Bielu sobotu 2008 v Bazilike sv. Petra pokrstil pápež Benedikt XVI. ( L’Occidente che nega la verità sull’islam è complice del genocidio dei cristiani d’Oriente. Il Giornale, 5. apríla 2015). Už som ho spomínal. Nedávno napísal knihu s názvom Islam – sme vo vojne. Kniha vyšla ako príloha k veľkému talianskemu denníku Corriere della sera, preto iste vo veľkom náklade. Autor dostal aj priestor v štátnej televízii, aby varoval verejnosť, čo sa v Európe deje.

Našiel som tam napríklad vyjadrenie chaldejského katolíckeho arcibiskupa z Mossulu – to je biblické Ninive, ktoré prorok Jonáš obrátil k Bohu. A kde dnes, roku Pána 2015, moslimovia kostoly premenili na mešity (247.libero.it/focus). Jonáša by dnes určite zabili. Aj mossulský arcibiskup Emil Shimun Nona musel ujsť. Cez taliansky katolícky denník Avvenire svetu ale dáva toto posolstvo:

„Šírenie islamského štítu nemožno zastaviť, pokiaľ medzinárodné spoločenstvo bude  používať moslimov v politike. Islam je náboženstvo odlišné od všetkých ostatných. Keď sa  aplikuje islamská ideológia, výsledkom sú títo fundamentalisti. Môžete ich zastaviť buď vojnou, alebo odhaliť kde sú ich fondy, ktoré ich financujú. Medzinárodná politika sa musí robiť úplne ináč. Západní politici nechápu, čo je to  islam, myslia si, že je nebezpečný iba pre naše krajiny. To nie je pravda: Je to nebezpečenstvo pre všetkých, pre krajiny Západu ešte viac ako pre nás. Príde čas, keď budete musieť ľutovať túto svoju politiku. Hranica týchto skupín je celý svet: ich cieľom je obrátiť mečom alebo zabiť každého ináč zmýšľajúceho“ ( Avvenire, 12. augusta 2014, Magdi Allam, c. d., s. 40).

Aká nádej nám ostáva, drahí bratia a sestry?

Situácia okolo nás je hrozivá a nás toto nešťastie akoby zázrakom obchádza. Určite je to aj pre naše modlitby tu pred naším zázračným obrazom Trnavskej Panny Márie. Kým neplače, nie je to také zlé, a živí to v nás oprávnenú nádej, že ešte je platný účet, ktorý za nás zaplatili naši predkovia v bitke pri Viedni 12. septembra 1683, i všetci mučeníci nacizmu i komunizmu, židia i katolíci, kresťania, v 20. storočí. Zomreli a trpeli za Boha, Cirkev a národ, a preto veríme, že s modlitbou a vierou prežijeme aj tieto ťažké a zložité časy. S Božou pomocou a pod ochranou Panny Márie, a napokon sa dostaneme aj do večného života.

S vďakou a prosbou o pomoc preto dnes myslíme aj na trnavsko-ostrihomského arcibiskupa (v rokoch 1666–1685, Juraja Slepčianskeho-Pohronca (poznámka pod článkom č. 2). On tu žil a býval, tú slúžil sväté omše, opravoval túto našu baziliku, vežu, sakristiu a dvíhal múry, ktoré padali. Postavil nový kňazský seminár. A povzbudzoval Boží ľud, že Boh je na jeho strane. Bol to on, ktorý pred rozhodujúcou bitkou pri Viedni 12. septembra 1683, okrem hmotnej pomoci dal raziť aj medailóniky Sedembolestnej Panny Márie, ktorými vojakov vyzbrojil ako duchovnou zbraňou. A za toto víťazstvo po tristo rokoch prišiel poďakovať 12. septembra 1983 aj veľký pápež sv. Ján Pavol II. Aj na kostole na Kalvárii v Bratislave je pamätná tabuľa, ktorá pripomína tento pre Európu významný deň, 12. september 1683. Ak budete niekedy v Bratislave mať čas, tak si ju môžete ísť pozrieť.

Prosme Pannu Máriu tu i teraz o jej mocný príhovor, aby sme sa v našej vlasti nestali korisťou národov či zvykov ani pohanských, ani islamských.

Ján Košiar

Poznámky:

(1) Un appello “agli uomini e alle donne del terrore”. A rivolgerlo è stato oggi monsignor Francesco Moraglia, patriarca di Venezia, nel suo intervento ai funerali laici di Valeria Solesin in piazza san Marco. “Perché? Come avete potuto?”, ha chiesto idealmente agli autori delle stragi di Parigi. “La vostra cultura ci fa inorridire ma non ci intimidisce. Ci sgomenta perché indegna dell’uomo, ma ci fortifica nell’opporci ad essa con ogni nostra forza sul piano culturale, spirituale, umano”.  “In nome di Dio – l’appello del patriarca -, cambiate il vostro modo d’essere! Iniziate dal cuore, abbiate questo coraggio! Sì, si tratta del coraggio di dire: abbiamo sbagliato tutto. Chiedere perdono è la dignità dell’uomo”. “Mai e poi mai divideremo con voi ciò che tragicamente vi appartiene, ossia l’odio; in alcun modo vi concederemo tale vittoria. Non riuscirete a portarci ad odiare; sarebbe la vostra vittoria, sarebbe la nostra sconfitta”. Come cittadini, “ci rivolgiamo con rispetto a quanti operano in politica e soprattutto a chi ci rappresenta nelle istituzioni per chiedere tutela, lungimiranza, responsabilità. Vogliamo crescere nella fiducia verso lo Stato e i suoi rappresentanti, aiutateci!”. L’ultimo pensiero è per Valeria: “Ci lasci come tuoi valori il tuo impegno nello studio e nel volontariato, il tuo desiderio di spenderti per una società più giusta”. E in questo momento di commiato, ti offro insieme alla Chiesa che è in Venezia, con tutte le confessioni cristiane presenti in questa città unica e universale, l’umile gesto della nostra preghiera e la benedizione del Signore come è stata richiesta.

agensir.it

(2) Juraj Slepčiansky-Pohronec, narodený v roku 1595 v Slepčanoch, pochádzal z chudobnej zemianskej rodiny, študoval v Trnave a v Ríme, 1636 – kanonik, grafik, medirytec, 1642 – tit. biskup, 1643 – čanádsky biskup, potom päťkostolský biskup, 1644 – vesprémsky a jágerský biskup, 1657 – kaločský arcibiskup, 15. 11. 1666 – ostrihomský arcibiskup, postavil nový seminár, 1682 – viedol celouhorský snem, diplomat v Poľsku, Turecku, Sedmohradsku, zomrel ako 90-ročný v Letovici (Chorvátsko), pochovaný je v Mariazelli, veľa peňazí venoval vojskám bojujúcim proti Turkom pri Viedni, preto sa mu dostalo aj pomenovania „Záchranca Viedne”.