Učme sa bojovať a
aj bojujme, ale hlavne sa účinne a nezištne milujme
|
Vlado Gregor |
Zlo je prejavom našej nedokonalosti a má mnoho
tvárí. Vyskytuje sa väčšie i menšie zlo a väčšina zlých skutkov a zámerov sa dá
odpustiť a napraviť. Najhoršie zlo je programové a najškodlivejšia je zámerná
ľahostajnosť k nemu a strata viery v jeho nápravu.
Človek akosi podvedome cíti, že nie jednotlivý
hriech je najviac škodlivý a nenapraviteľný, ale horší je program a koncepcia,
ktorá k zlému vedie, ktorá je koreňom zámerného zla. Preto vždy hľadá pevný
program a oporu v zápase so zlom a recept na dobro a dokonalosť.
Vidíme teraz, že moderní kresťania tú oporu
akosi nevidia a strácajú z dohľadu. Vyprázdňujú sa nielen kostoly, ale aj duše
ľudí sú stále prázdnejšie. Naozaj by sme teda nemali strácať program a sebaúctu
a tým naše duše vyprázdňovať ešte viac. Sú to čudné tendencie, mať k pravde, či
už hľadanej a či poznanej a definovanej, taký vzťah, že povieme – my si čítajme
Bibliu, moslimovia Korán a ateisti nech si čítajú, čo chcú, lebo aj tak je to
jedno. Milí moji, zvlášť v poslednej dobe vidíme, že vôbec nie je jedno, v čo
veríme, v čo dúfame a aké poriadky a tradície vyznávame a rešpektujeme. Nemusíme
byť ani veriaci, už zdravý rozum nám hovorí, že nie je jedno, aký program sme
si zvolili, v akom duchu konáme, ako vychovávame deti a ako sa správame k
ostatným.
Pozrime sa len na slávne duchovné a kultúrne
dejiny Francúzska, na jeho veľkú a nenahraditeľnú tradíciu v dejinách Cirkvi
a v pestovaní svätého života. Páchateľmi útokov v Paríži vraj neboli tí
„echt“ zlí moslimovia, ale práve sfanatizovaní konvertiti z radov
islamizovaných katolíkov, ktorí zúfalo hľadajú nejaký program a cieľ v prázdnom
svete konzumu a zábavy. Ťažko ho asi nájdu v krajine, ktorá za svoju hlavnú
tradíciu a program vyhlasuje Francúzsku revolúciu spojenú s vyvražďovaním
kňazov a ničením celých provincií v záujme svetlej budúcnosti a takzvaného
racionálneho a pohŕdavého postoja k zázraku života a k tajomnej sile
ľudskej lásky a odpúšťania.
Nezúfajme však, ale dúfajme, lebo na čom ten
pevný a organizovaný islam prehráva a možno raz aj definitívne prehrá, je
práve vzťah k láske a konkrétnejšie vzťah k ženám. V tomto ohľade sú
Mohamed a Kristus vlastne protikladmi. Pritom ja sám, ako aj väčšina chlapov,
ten postoj islamu chvíľami chápem, ale ak siahneme na slobodu žien, spoločnosť
prestane normálne fungovať. Všetky ženy túžia po láske a cite, ešte viac ako my
muži, predsa len racionálnejšie a plánovitejšie tvory. Všetky sa tiež chcú
páčiť nielen jednému mužovi, chcú mať slobodu vybrať si svojho princa, teda
slobodu nevydať sa proti svojej vôli, prípadne sa aj vôbec nevydať. Samozrejme,
tieto túžby sú aj koreňom mnohých hriechov a omylov, ale práve tie napráva
láska a odpúšťanie, o čom toľko rozpráva Kristus v krásnych podobenstvách
a aj definíciách.
Naše ženské protipóly sú teda zdrojom mnohých
našich ťažkostí a nešťastí, ale nepochybne sú pre nám mužom aj veľkou korekciou
a nenahraditeľnou motiváciou. Kde tieto možnosti chýbajú, prichádza ku krutým
paradoxom. Napadá mi pritom tajomný a hlboký text z knihy Genezis, kde Boh
hovorí starému, ale stále inovovanému hadovi, že ustanoví nepriateľstvo medzi
ním a ženou, medzi jeho potomstvom a jej potomstvom. Jej potomstvo nakoniec
tomu večnému Pokušiteľovi rozšliape hlavu a on nám zraní pätu.
My ľudia máme mnoho tých achillových piat a
často sa nevyznáme sami v sebe, ale dúfajme, že práve to vzájomné pochopenie a
láska nás nasmerujú k ničeniu zla a na cestu k Božiemu kráľovstvu... Teraz sú
ešte všetky tri čnosti, viera, nádej i láska, pričom najväčšia z nich je
láska, hovorí nám apoštol Pavol. Žijeme však v časoch a vo svete nedokonalosti
a bez viery a nádeje sa ťažko k pevnej a liečivej láske prepracujeme.
Pochopiť život a program nášho Spasiteľa ťažko
môžeme bez pochopenia jeho lásky k ženám. Najväčšiu porciu lásky dostávame od
matky a trochu zlomyseľne sa hovorí, že láska matiek k synom je jedinou
nezištnou láskou. Lúčim sa teda s čitateľkami a čitateľmi katolíckym heslom
„Per Mariam ad Jesum“, teda „Cez Máriu k Ježišovi“.
::
S výzvou k boju nesúhlasím, som za otvorenú debatu, nie nátlak, nie boj. Ale celkom pekná úvaha.
OdpovedaťOdstrániť