Vyššia moc a ohrozenie rodiny

Pavel Duraj

Videli ste film Vyššia moc? Ak nie, odporúčam pozrieť si ho (dá sa k nemu dostať aj na internete). Ja som film videl v „Kine Europa“ na jeseň 2014. Zhodou okolností som v ten večer nemohol zaspať, tak som rozmýšľal o všeličom – aj o tom filme. A dopracoval som sa k prekvapujúcim záverom.

Najprv však niekoľko slov z propagačného materiálu o tomto diele:

Medzinárodne uznávaný švédsky režisér Ruben Östlund prináša vo svojom štvrtom celovečernom filme mrazivú psychologickú štúdiu modernej rodiny. Štvorčlenná švédska rodina cestuje do francúzskych Álp, aby si popri lyžovaní oddýchla a nerušene spolu strávila pár vzácnych voľných dní. Dovolenkovú idylu s hrejúcim slnkom a zasneženými veľkolepými horami však naruší mohutná lavína, rútiaca sa počas obeda na otvorenú reštauráciu na terase. Ebba chráni svoje vydesené deti a zúfalo volá na svojho manžela Tomasa, ktorý však v panickom strachu uteká do bezpečia. Lavínová katastrofa sa nakoniec nekoná, no zo vzniknutej snežnej hmly sa postupne vynára zahanbenie, neistota a výsmech. Manželstvo Tomasa a Ebby i pokojný život rodiny visí na vlásku a Tomas vnútorne bojuje s vlastným zlyhaním a všemožne sa snaží obnoviť svoju naštrbenú úlohu otca. Vyššia moc predstavuje existenciálnu drámu o tradičných rolách muža a ženy v rodinnom živote a ich vzájomných očakávaniach, ktoré z nich vychádzajú.

Vlastné uvažovanie začnem pohľadom na záverečnú scénu, ako všetci kráčajú dolu kopcom, lebo podľa  predchádzajúceho deja, vykresľujúceho odchod dovolenkárov z vysokohorského hotela do doliny, by to tak logicky malo byť. Mohli ste si všimnúť – ten záber trval asi minútu a bol akýsi čudný – chôdza bola neprirodzená, ľudia boli zadychčaní a bolo to na nich vidieť. Bolo na nich vidieť, že ľahkú, bezstarostnú chôdzu, ľahké dýchanie – hrajú. Hrali, že idú dolu kopcom, hoci v skutočnosti išli hore kopcom. Pri pozornejšom pohľade sa to dalo zistiť, najmä na tých vpredu; bolo jasne vidieť, ako sa na ich tele namáhajú a „cvičia“  svalové skupiny, aktívne pri chôdzi do kopca.  Preto ich chôdza bola taká neprirodzená, čudná.

Samotný autobusový spoj akoby bol paródiou na moderný spôsob života – autobus „musel“ odísť podľa cestovného poriadku, a preto namiesto indisponovaného šoféra ho viedol „amatér“. Prečo to tak bolo, to sme sa nedozvedeli. Aj správanie sa ľudí v autobuse bolo čudné – prečo po prvých metroch jazdy, keď už bolo jasné, že šofér autobus riadiť nevie, nedonútili šoféra zastaviť, nevystúpili, nevrátili sa do hotela a nežiadali nápravu. Veď telefóny fungovali... Žeby prejav davovej psychózy, alebo strach vysloviť „svoj vlastný názor“? Šofér bol akoby predstaviteľom „vrchnosti“ a hoci od začiatku bolo jasné, že cesta „pod jeho vedením“ skoro isto skončí katastrofou, všetci čušali ako „voš pod chrastou“. Po školení, ktoré vo filme otec (manžel) dostal od mamy (manželky) sa otcovi nečudujem a mame to asi ani nenapadlo. A ostatní? Tí pravdepodobne už boli tiež podobným spôsobom „skrotení“. Alebo sa všetci niekam ponáhľali, už mali v doline všetko nachystané na ďalšiu cestu a nesmeli stratiť ani minútu? Porucha autobusu bola vyslobodením pre všetkých – aj pre diváka. Nik sa nemusel prejaviť „sám za seba“, vyriešilo sa to akoby samo. A aj času už mali všetci habadej!

Aký bol zámer režiséra?

Druhým takým záberom bol záber z lyžovačky samotných mužov, myslím že na štvrtý deň ich dovolenky. Trval tiež veľmi dlho. Na začiatku bolo vidieť, ako v diaľke jeden z nich zastáva (v ľavom hornom rohu), o chvíľu sa zdvihne aj ten v popredí (v pravom dolnom rohu) a spúšťa sa za ním. Záber sa končí, ako stoja vedľa seba. Záber bol statický, kamera sa nepohla. Čo bolo zarážajúce, druhý muž sa spúšťal za prvým tak, že išiel vodorovne (či skôr hore kopcom) tesne pod hornou „kantňou“ – horným okrajom obrazu. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, o čo ide. A znovu rozpor so skúsenosťou – na lyžiach sa môžeme spúšťať len dolu kopcom, ale druhý muž „spustil“ vodorovne. Prečo to bolo tak nakrútené? Že tak bola postavená kamera, že režisér to chcel mať v jednom zábere, atď., to sú len výhovorky.

Bežne pri takýchto záberoch  „z kopca do doliny“ takéto problémy nemáme, je nám jasné o čo ide. Dojem akejsi neurčitosti v tomto zábere – a v celom filme – bol zvýraznený najmä technickým spracovaním obrazu. Najmä exteriérové zábery boli spracované tak, že vo svetlých častiach obrazu podrobnosti zanikali – akoby boli nakrútené v hmle. Preto aj s orientáciou divák mal problémy – mne chvíľu trvalo, kým som si na to zvykol, a aj tak mi v obraze asi veľa uniklo. V bežnom živote sa s tým nestretneme, aspoň nie v takejto „polopatistickej“ podobe.

Aký bol zámer režiséra, čo nám tým chcel povedať?

Odpoveď je možno skrytá v nasledujúcom: Všeobecne platí, že ak skutočnosti, ktoré vnímame súčasne alebo bezprostredne za sebou, nie sú v súlade, ale ak jedna odporuje druhej, zmocňuje sa nás vnútorný nepokoj. A oba vyššie spomenuté zábery boli urobené tak, že niečo na nich nebolo v poriadku – pri prvom aj druhom obraze akoby gravitácia fungovala zlým smerom – v prvom prípade úplne naopak – ľudia idúci dolu kopcom (podľa logiky deja, aj postavenia kamery) sa pohybovali akoby išli hore kopcom  a v druhom obraze akoby pôsobila doľava a trochu dohora. Pri sledovaní filmu a jeho deja si to neuvedomujeme, ale na podvedomej úrovni to náš mozog zaznamená. Je to oveľa horšie  ako podprahová reklama.

O „neserióznosti“ a „skrytom podraze“ oboch záberov sa určite nikde nedozviete. O cielenom vyvolávaní vnútorného nepokoja možno počujete prvý raz. Predpokladám, že tu prestanete čítať, lebo v podstate od vás žiadam, aby ste rozmýšľali a ponúkam vám pritom úplne neznáme informácie, ktoré zaváňajú konšpiračnými teóriami.

Protichodnými informáciami je „informačný priestor“ v súčasnej dobe preplnený. O tom istom kolujú najmenej dve navzájom si protirečiace informácie. Vnútorný nepokoj pociťujete dovtedy, kým sa nerozhodnete pre jednu z možností. Skoro istotne sa rozhodnete pre tú možnosť, pre ktorú ste sa už voľakedy v minulosti rozhodli, ako ste sa naprogramovali (alebo ako vás naprogramovali v škole, zamestnaní, rodine...), či ako vás neustále programuje propaganda a médiá. Ide o jeden z najúspešnejších spôsobov manipulácie. 

 Dobrým príkladom je slovo demokracia. Učili sme sa o nej, každý deň o nej počúvame ako o tej najlepšej „spoločenskej zmluve“, ale skutočnosť je nejaká iná. Z tých istých zdrojov sa tiež dozvedáme, že je to preto, lebo pri voľbách sme si nevybrali tých správnych a treba si zvoliť iných. A toto sa pravidelne opakuje... Skúsme si demokraciu zadefinovať tým najjednoduchším spôsobom – pomocou faktov a skutočností, o ktorých vieme, že sú pravdivé: Demokracia je vtedy, keď pri rozhodovaní o veci, probléme atď. rovnakú váhu má hlas toho, ktorý vie presne, o čo ide, ako hlas toho, ktorý o tom nemá ani poňatia. Preto demokracia je priamo určená na manipuláciu ľudí – dokonca ľudí vedie k tomu, aby sa sami  manipulovali.

Na film som išiel najmä preto, lebo som bol zvedavý, ako vyriešili v noticke načrtnutý problém. A zistil som, že o riešenie problému sa autori vlastne ani nepokúsili. Problém samotný bol rozohraný až na prehnane veľkej ploche, kým jeho riešenie pozostávalo z nasimulovanej  nehody mamy – mama to zahrala a otec sa tváril, že je to tak naozaj – a z návodu: ak ti je nanič, tak sa vyrev, opi do nemoty a bude ti fajn!!! Tá vložená scénka opitých a revúcich chlapov bola pre mňa nepochopiteľná. To Švédi, (či severania všeobecne?) tak riešia problémy v rodine? A po tom vyrevaní sa je to už fajn?  Alebo jednoducho chlap už nemá silu byť chlapom a rezignuje.  Alebo to bolo inak? Tá záverečná scéna s autobusom bola totálne umelá, akoby scenáristi sa už úplne vybili pri vykresľovaní konfliktu a na jeho riešenie im už neostali sily.

Alebo je to inak?

Tá epizódka v živote chlapa, rozpitvaná jeho ženou, ho poznačila na celý život. (Žena to urobiť nemusela, ale nedalo jej to, bola nespokojná,  kým to totálne „nepohnojila“. Ktohovie prečo?) Bol chlap zlý preto, lebo nereagoval tak, ako si to predstavovala jeho žena? A čo keby lavína terasu zasypala a jeho reakcia by sa ukázala správna?  A chlap by bol ten, ktorý by ich spod lavíny vyhrabal!!! To, že chlap reagoval inak ako jeho žena, je dané vývojom – úloha muža v rodine spočívala v niečom inom ako úloha ženy. Ešte pred dvoma generáciami to bolo jasne čitateľné.

Muži vo všeobecnosti myslia inak ako ženy. Obrazne povedané: Ak varíme polievku, máme neuveriteľne veľa možností, ako ju z tých istých surovín navariť. Len to zakaždým bude trochu iná polievka, bude mať trochu inú chuť. Napríklad, či ju osolíme na začiatku, alebo až na konci, obyčajne ani nerozoznáme. Ak pri varení kapustnice štvrtinu klobásky zjeme, lebo pri jej krájaní neustále „kontrolujeme jej kvalitu“, nič sa vlastne nestane, len kapustnica bude trochu iná. Trochu viac či menej vody (aj o dvadsať percent) – polievka bude redšia alebo hustejšia... Nakoniec aj tak rozhoduje naša chuť... 

 Lenže ak „varíme“ napr. stavbu, tam sme presne viazaní „receptom“. Práve nedodržanie   technologických postupov – „receptov“ (napr. o štvrtinu menej armovacieho železa) má na svedomí zrútenie sa stavieb u nás (najmä v poslednom období, keď v snahe čo najviac ušetriť nedodržiavame „recepty“).  Ak by sme do betónu dali o dvadsať percent viac alebo menej vody, boli by sme prekvapení... A s našou chuťou to nemá nič spoločné...

Ešte k filmu: Predsa architekt a staviteľ toho hotela vedeli, že oproti hotelu je lavínový svah a určite stavbu hotela naprojektovali tak, aby bola bezpečná, aj keby sa spustila „storočná“ lavína. A efekt lavíny – ako bezpečné atraktívne divadlo prírody navyše – bol skoro určite  architektom do stavby budovy zahrnutý. Prečo nie? A práve mužovo podvedomie, ktoré je vo všeobecnosti zodpovedné za naše reflexívne správanie najmä v nepredvídaných situáciách, s týmto faktom rátalo. Muž vo filme vedel, že to dopadne dobre; veril, že architekt  svoju robotu urobil najlepšie ako vedel.

A ešte jedna poznámka: Ak sa dobre pozriete na zábery v upútavke, vidíte aj to, ako sa lavína spúšťa zo svahu oproti hotelu do doliny – nie na terasu – a je jasne vidieť, že terasa hotela je bezpečne vysoko. Záľaha snehového prachu ktorá terasu na chvíľu zahalí, diváka vlastne prekvapí. Podľa predchádzajúceho záberu to divák jednoducho nečaká a chvíľu je možno aj dezorientovaný. Panika, vyvolaná najmä krikom žien v bielej snehovej hmle, sa po usadení snehového prachu ukazuje len ako panika. Sneh sa opráši a zmetie a zostáva len adrenalínový zážitok.

Možnože prinútiť diváka o filme (a tým aj o živote) trochu porozmýšľať bol pôvodný zámer  tvorcov filmu. Ktohovie...

Pavel Duraj

::

Ďalšie články autora:

O emancipácii žien

Človeče, kto si?

O manipulácii 

O starnutí a starobe