Je možný dialóg Katolíckej cirkvi s moslimami?

Karol Dučák

Tematika dialógu Katolíckej cirkvi s moslimami je aj po polstoročí od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu veľmi živá, ba v súčasnej dobe, najmä kvôli hrôzovláde moslimských teroristov predovšetkým v Sýrii a Iraku, je ešte frekventovanejšia. V mnohých, aj kvázi odborných polemikách, sú však často preferované emotívne ladené prejavy pred fundovanou znalosťou faktov.

Povrchná znalosť učenia Druhého vatikánskeho koncilu, ale žiaľ aj teologicky nesprávne výklady dokumentov koncilu, ktoré v pokoncilovom období rozširovali modernizmom nasiaknutí teológovia, drasticky ničili dielo koncilu a spôsobili, ba dodnes spôsobujú  Katolíckej cirkvi nesmierne škody. V ich dôsledku mnohí odporcovia koncilu a priori odmietajú nové doktríny koncilu vrátane dialógu Katolíckej cirkvi s moslimami.

Za všetky prípady môžeme uviesť nasledujúci postoj, ktorý publikoval Martin R. Čejka v TE DEUM HODIE: „Medzináboženský dialóg s islamom zakrýva pravú podstatu vecí a vytvára dymovú clonu, ktorou nemá preniknúť svetlo Kristovej pravdy, že je jeden Boh v troch osobách. Medzi islamom a pravou Abrahámovou vierou, vierou katolíckou, je priepasť, ktorú žiadny ekumenizmus neprekoná“ (Čejka M. R. Křesťanství a islám: propast mezi nebem a peklem. In: TE DEUM HODIE. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: tedeum.cz).

V záujme objektívneho hodnotenia tohto postoja je potrebné otvorene konštatovať, že infiltrácia slobodomurárov, ultramodernistov a liberálov do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi v posledných desaťročiach naozaj často vytvárala dymovú clonu, ktorá bránila jasne vymedziť správne chápanie koncilových dokumentov. Lenže za tento stav v žiadnom prípade nenesie vinu koncil a ani koncilové dokumenty.

Predovšetkým je nutné nad všetku pochybnosť deklarovať, že Druhý vatikánsky koncil nemal snahu zakrývať pravú podstatu vecí. Zachoval kontinuitu predchádzajúcich koncilov a jednoznačne deklaruje, že Katolícka cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus pre spásu všetkých ľudí, je jediným pravým náboženstvom. V koncilovej deklarácii Dignitatis humanae je okrem iných uvedená formulácia: „Svätý cirkevný snem ponajprv vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudskému pokoleniu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu dosiahnuť v Kristovi spásu a blaženosť. Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, rečúc apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal´ (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinní prijať a zachovávať“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).

A na inom mieste tejto deklarácie sa píše: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku... (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14).

V inom dokumente zase koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3).

Koncil jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne deklaroval, že jediným pravým náboženstvom je Katolícka cirkev, ktorú Kristus založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, a ktorú Pán Ježiš poveril, aby šírila katolícku vieru medzi všetkými ľuďmi.

Druhý vatikánsky koncil nikdy neučil, že islam je pravé náboženstvo! Náboženský relativizmus, rozširovaný časťou ultramodernistov medzi katolíckymi teológmi v súčasnosti, ktorí hlásajú, že jedno náboženstvo je rovnako dobré ako druhé, je teda v príkrom rozpore s učením koncilu. Vo vzájomnom vzťahu katolíka a nekatolíka sú obaja partneri rovnocenní ľudia, to však – ako píše emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, slovenský kardinál Tomko – „neznamená, že by všetky náboženstvá boli v tej istej rovine. A to platí aj pre ich zakladateľov. Ja môžem sám seba klásť na tú istú úroveň, alebo aj nižšie, ako partnera, s ktorým vediem dialóg, ale nemôžem klásť Ježiša Krista na roveň iných zakladateľov alebo pod nich. Moje viera v Ježiša Krista, Bohočloveka, je súčasťou totožnosti môjho náboženstva a mojej osobnej nábožnosti, ktorú musím pri vstupe do dialógu vyznávať práve preto, aby som bol v ňom úprimný! A nijaký vyznávač iného náboženstva si nenárokuje z dôvodu rovnosti predstavovať svojho zakladateľa ako Bohočloveka“ (Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 299–300).

Tieto slová obzvlášť výstižne charakterizujú dialóg Katolíckej cirkvi s moslimami. Ak aj uznáme, že katolíci a moslimovia sa odvolávajú na toto istého Boha Stvoriteľa, neznamená to rovnosť oboch náboženstiev, pretože zakladateľom Katolíckej cirkvi je Ježiš Kristus, Bohočlovek, Boh i Človek v jednej osobe, neomylná bytosť bez hriechu, avšak zakladateľom islamu je nedokonalý a hriešny človek Mohamed. Preto je katolícka viera dielom Boha, kým islam je dielom človeka.

Ako ďalej uvádza kardinál Tomko, jednotlivé náboženstvá nielenže nie sú rovnaké, ale sú rôzne, ba aj protikladné v niektorých pravdách, normách a praktikách. Nie je nijako možné považovať ich za rovnocenné a vzájomne sa dopĺňajúce. Viera kresťana je značne odlišná od viery moslima, hinduistu, či budhistu, aj keď medzi nimi možno objaviť podobné či blízke myšlienky. Náboženstvá teda nie sú ani rovnaké, ani navzájom rovnocenné (porov. Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 300).

Napriek tomu dialóg s moslimami má svoje pevné miesto v misijnom poslaní Katolíckej cirkvi. Bučko píše: „Univerzálna Cirkev musí vzhľadom na skutočnosť globalizácie nachádzať nové misijné formy, v ktorých sa uplatní najmä dialóg, svedectvo, evanjelizácia a inkulturácia, pričom treba zohľadňovať kultúrne špecifiká globalizujúceho sa sveta... Cirkev v globálnom svete musí byť verná svojmu misijnému poslaniu, musí všetkým ľuďom ohlasovať evanjelium a viesť so všetkými prostrediami a skupinami dialóg... Misia je vecou miestnej i univerzálnej Cirkvi. Je to globálna misia v globálnom svete. Kresťanstvo je nositeľom úžasnej nádeje, ktorú ponúka svetu. Ak sa pred ňou svet uzavrie, zostarne. Ak sa však svet tejto nádeji otvorí, objaví svoju skutočnú hodnotu a nadobudne nepredstaviteľnú tvorivú energiu mladosti“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 323–324).

Misijná činnosť medzi moslimami bola až do 20. storočia pomerne málo efektívna. Lenže dialóg s moslimami otvára nové možnosti pre katolícke misie. Ako uvádza Stanček, „medzináboženský dialóg je prostriedkom na vzájomné poznávanie a obohacovanie. Nenahrádza hlásanie evanjelia, ale je jeho prípravou. Má byť vedený v presvedčení, že Kristus je tou pravou cestou k Bohu a Cirkev je tou najistejšou cestou spásy. Duch Svätý pôsobí v srdci každého človeka, pokiaľ je zamerané na pravdu, dobro, na Boha... Dialóg nemá byť konfrontáciou náboženstiev, ale skôr stretnutím veriacich rozličných náboženstiev. Predstaviteľmi dialógu sú osoby, skupiny a spoločenstvá, ktoré sa navzájom otvárajú a spolu komunikujú, a nie náboženské systémy, ktoré možno nanajvýš študovať a porovnávať“ (Stanček Ľ. Porozumieť misiológii, s. 46–47).

Tvrdenie, že cieľom medzináboženského dialógu je vytvárať dymovú clonu, ktorou nemá preniknúť svetlo Kristovej pravdy, teda nie je pravdivé. Naopak Druhý vatikánský koncil učí: „Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. ,Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 5).

Nebolo by preto správne dialóg podceňovať, ale ani ho preceňovať a už vôbec nie ho absolutizovať či démonizovať. Je len jednou z mnohých foriem misijnej činnosti, ktoré misiológia pozná. Okrem toho dialóg nemôže nahrádzať evanjelizáciu! Pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris missio okrem iného uvádza: „Medzináboženský dialóg je časťou poslania Cirkvi hlásať evanjelium. Keď sa chápe ako metóda a prostriedok na vzájomné poznanie a obohatenie, nestojí v protiklade k misiám ad gentes, ale má zvláštnu väzbu k nim a je dokonca ich výrazom... V Kristovi volá Boh k sebe všetky národy a chce im vyjadriť plnosť svojho zjavenia a lásky... Koncil a následné prejavy učiteľského úradu toto všetko dostatočne zdôraznili a stále zotrvávali na tom, že spása a plnosť zjavenia prichádzajú z Krista a že dialóg neoslobodzuje od hlásania evanjelia. Vo svetle ekonómie spásy nevidí Cirkev žiadne protirečenie medzi ohlasovaním Krista a medzináboženským dialógom, ale vie, že oboje treba spojiť v oblasti misií ad gentes. Je však potrebné, aby si oba elementy zachovali tak vnútornú úzku spojitosť, ako i svoju rozdielnosť, aby neboli zamieňané, ani zneužívané a aby neboli považované za vymeniteľné“ (Encyklika Redemptoris missio, č. 55).

Pri dialógu s inovercami „nesmie dôjsť k zrieknutiu sa svojich názorov v prospech partnera. Nesmie sa prejaviť falošná mierumilovnosť“ (Stanček Ľ. Porozumieť misiológii, s. 13).

V žiadnom prípade teda nie je pravdivé tvrdenie, že by sa Katolícka cirkev prostredníctvom dialógu mala zriekať svojej jedine pravej viery. Naopak, Katolícka cirkev je povinná ohlasovať Kristovo evanjelium všetkým ľuďom na celom svete! Aj moslimom!

Nikto nevyvracia ani Čejkovo tvrdenie, že „medzi islamom a pravou Abrahámovou vierou, vierou katolíckou, je priepasť, ktorú žiadny ekumenizmus neprekoná“. Poslaním ekumenizmu nie je prekonávať priepasti za každú cenu a zjednocovať nezjednotiteľné.

Je potrebné pripomenúť, že Druhý vatikánsky koncil sa ekumenizmom zaoberal predovšetkým v dekréte Unitatis redintegratio, okrajovo aj v dekréte Ad gentes a oba tieto dokumenty svojím podpisom odsúhlasil aj neskorší veľký odporca pokoncilovej Katolíckej cirkvi arcibiskup Lefèbvre, na ktorého sa unisono odvoláva väčšina odporcov koncilu. Nemožno pochybovať o principiálnej správnosti týchto koncilových dokumentov, ktoré pri uplatňovaní ekumenizmu v praxi kategoricky vyžadujú zachovanie katolíckeho učenia.

Koncil totiž deklaruje: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11).

Iný dokument koncilu, dekrét Ad gentes, zase uvádza: „Pokiaľ to povoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 15).

Koncil nežiadal usilovať sa o návrat odlúčených kresťanských cirkví k Rímu za každú cenu, ale práve naopak, varoval pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).

Bolo by možné uvádzať mnoho ďalších pasáží z koncilových dokumentov, ktoré nikoho nenechávajú na pochybách, že Katolícka cirkev na Druhom vatikánskom koncile nezahmlievala pravdu.

Skutočnosť, že dnes niektorí predstavitelia Katolíckej cirkvi deformujú výklad koncilových dokumentov, nie je vina Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil predsa jasne stanovil, že z ekumenického dialógu má byť vylúčený akýkoľvek falošný irenizmus, indiferentizmus a synkretizmus! Problémy tohto druhu spôsobili liberáli, slobodomurári či ultramodernisti, ktorí sa usilujú Katolícku cirkev za každú cenu modernizovať, liberalizovať a sekularizovať bez ohľadu na to, že si počínajú v rozpore s katolíckym učením. Sú omnoho nebezpečnejší než otvorení nepriatelia Cirkvi, pretože sa oháňajú koncilovými dokumentmi, v skutočnosti však deformujú učenie DVK a zneužívajú ho pre vlastné zámery.

Súčasná misiológia ponúka mnohé spôsoby misijnej činnosti medzi moslimami. Pozoruhodné myšlienky evokuje blahoslavený biskup Fulton Sheen: „Je naším pevným presvedčením, že obavy ohľadom moslimov, ktorými sa niektorí zaoberajú, sa nenaplnia, ale moslimovia namiesto toho nakoniec konvertujú ku kresťanstvu – a to spôsobom, aký by niektorým našim misionárom nikdy nenapadol. Je naším presvedčením, že sa tak stane nie priamo prostredníctvom vyučovania kresťanstva, ale vyzývaním moslimov k uctievaniu Matky Božej“ (Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love. In: Ignatius insight. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com).

Hoci tento text pochádza z polovice 20. storočia, poskytuje inšpiráciu aj pre dnešné časy. Autor v tomto texte rozvíja pozoruhodné úvahy. Píše, že úspešnosť katolíckych misií medzi moslimami bude závisieť od toho, nakoľko využijú posvätnú mariánsku úctu u moslimov a nakoľko horlivo budú moslimom kázať o Fatimskej Panne Márii. Autor vyjadril svoje presvedčenie, že Preblahoslavená Panna Mária odmení ich horlivú činnosť tým, že privedie moslimov k svojmu Synovi. Svoje presvedčenie odôvodňuje poznatkami z Afriky, Indie a iných krajín, v ktorých moslimovia vzdávali úctu pútnickej soške našej Fatimskej Panej. Moslimovia potom navštevovali katolícke obrady na poctu Fatimskej Panny Márie, povoľovali náboženské procesie, ba autor uviedol príklad z Mozambiku, kde moslimovia, ktorí predtým nekonvertovali, stali sa kresťanmi čoskoro potom, čo u nich postavili sochu Panny Márie (porov. Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love. In: Ignatius insight. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com).

Mariánsky charakter misijného rozmeru Cirkvi dodnes nebol dostatočne docenený. Práve v ohlasovaní evanjelia moslimom ponúka pozoruhodné možnosti. Je potrebné si uvedomiť, že „Mária je prvá veriaca a Kristova učeníčka a možno ju aj nazvať prvou evanjelizátorkou. To ona odovzdala Krista svetu. Takto sa stáva vzorom misijnej Cirkvi, a osobitne vzorom pre každého apoštola“ (Esquerda-Bifet, J. Mária a evanjelizácia, s. 105).

Mária je súčasťou dejín spásy od zvestovania Pána až po zavŕšenie spásy smrťou a zmŕtvychvstaním nášho Spasiteľa a vyslaním apoštolov hlásať spásu v Ježišovi Kristovi mocou Ducha Svätého na Turíce. Mariánsky rozmer malo misijné ohlasovanie Cirkvi od počiatku. Každý misionár má v Márii vzor viery, nádeje a lásky. Vždy tam, kde sa ohlasuje spása v Ježišovi Kristovi, je prítomná aj Mária. Mária ako dokonalá učeníčka Pána Ježiša a ako služobnica tajomstva vykúpenia aj v minulosti výrazne oslovovala nielen kresťanov, ale aj hinduistov, moslimov, či vyznávačov iných náboženstiev (porov. Esquerda-Bifet, J. Mária a evanjelizácia, s. 107–108).

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi to, „čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi; ale čo učí o Márii, osvetľuje zase jej vieru v Krista“ (KKC, č. 487).

Všetky uvedené skutočnosti dávajú misijnej činnosti Katolíckej cirkvi medzi moslimami nové impulzy, ktoré sú prísľubom do budúcnosti. Mariánska úcta je nádejnou cestou k srdciam moslimov a túto skutočnosť je potrebné mať stále na pamäti.

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: Dozrel čas na novodobé krížové výpravy.

::

Použité pramene a zdroje:

1. Bučko, L.  Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.

2. Čejka M. R. Křesťanství a islám: propast mezi nebem a peklem. In: TE DEUM HODIE. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: tedeum.cz.

3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

4. Esquerda-Bifet, J. Mária a evanjelizácia. In: Karotempel S. a kol. Nasledovanie Krista v misiách. Príručka misiológie. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2000. ISBN 80-7162-313-X. 299 s.

 5. IOANNES PAULUS PP. II. Litterae encyclicae Redemptoris Missio. In: Acta Apostolicae Sedis, 83. 1991, s. 249-340. Slovenský preklad: Redemptoris missio: encyklika pápeža Jána Pavla II. o trvalej platnosti misionárskeho poslania Cirkvi. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1997. ISBN 80-7162-204-4. 146 s.

6. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. ISBN 80-7162-514-0. 918 s.

7. Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love. In: Ignatius insight. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com.

8. Stanček Ľ. Porozumieť misiológii. Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka Spišská Kapitula, 2003. ISBN 80-968909-8-0. 114 s.