Včerajšie 77. výročie vyhlásenia slovenskej
štátnej samostatnosti ma opäť naplnilo smútkom a bolesťou z toho, ako
necitlivo, zaujato až urážlivo sa o tejto historickej udalosti hovorí a píše,
a to nielen v nejakých okrajových plátkoch, ale napríklad – ako som
zachytil – aj vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase (RTVS).
Je neodškriepiteľným faktom, že 1. Slovenská
republika bola medzinárodne uznaná. Jej vznik odhlasovali všetci prítomní
poslanci slovenského snemu 14. marca 1939 – aj keď, prirodzene, pocity boli
zmiešané. No ako píše Róbert Letz v knihe Slovenské dejiny: „Napriek
odlišnosti mienok hlasujúcich poslancov spájalo spoločné presvedčenie, že v danej
situácii sa rozhodli pre jediné reálne východisko. Iný postoj by s najväčšou
pravdepodobnosťou priniesol dezintegráciu slovenského územia...“
Milan S. Ďurica v knihe Dejiny Slovenska
a Slovákov cituje českého historika Bohdana Chudobu, ktorý po rokoch takto
komentoval spomínaný dátum: „Ale touha po samostatnosti byla mezi Slováky
taková, že se i při vyvrcholení osudných událostí v údobí 1938–39 nakonec
nenašel jediný slovenský poslanec, který by hlasoval proti zřízení samostatného
slovenského státu.“
Vyhlásenie samostatnosti v roku 1939
prijalo obyvateľstvo s nádejou i obavami. Medzinárodné pomery boli
totiž nejasné a zložité, v celej Európe vládlo napätie. Pre Slovákov
však vtedy nebolo lepšieho riešenia! Znevažovanie tejto etapy slovenských dejín
je preto aj urážkou našich predkov, ktorí robili všetko, čo bolo v ich silách,
aby zachránili život národa.
Poznámka na záver: Pri hodnotení histórie
treba zohľadňovať dobové kritériá a hodnotový rebríček, treba brať do
úvahy vtedajšie okolnosti a súvislosti, lebo inak sa historik zmení na nespravodlivého
sudcu.
Ján Maršálek
::
Literatúra:
Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov;
Bratislava, Lúč, 2007 (štvrté vydanie)
Róbert Letz: Slovenské dejiny V; Bratislava,
Literárne informačné centrum, 2012
Nebolo to vtedy jednoduché, nikde v Európe:
OdpovedaťOdstrániťhttps://www.youtube.com/watch?v=8wOX36KouK8&app=desktop
Nešťastný SLOVENSKÝ ŠTÁT!Koľko pľuvancov,kopancov,hnoja nesie na svojich bedrách,ale stále prežíva.Nie čierno-biele videnie.Tobôž nie ružové,ale len a len čierne nazeranie naň.60 milionov ľudí zahynulo,ale len 6-tich miliónoch sa denno-denne hovorí.Celé to vojnové nešťastie sa zvrhlo na holokaust.Stalo sa to dogmou.O 54 miliónoch sa hovorí len ôsmeho mája.Potom je to téma už nie záujímavá.Je naozaj zaujímavé,že čo má alebo nemá byť v dejepise hodnotí riaditeľ židovského múzea.Jeho pamäť však siaha len do roku 1939.Pred týmto termínom má len biele stránky.Koľko biedy,utrpenia,smrti spôsobili jeho predkovia.Veľkostatky a ich krčmy spôsobili nesmierne utrpenie na národe.Okaté podporovanie maďarizácie atď,atď.Jeden popredný židovský rabín na otázku či sa to nešťastie nedá odpustiť povedal:Odpustiť znamená zabudnúť a zabudnúť sa to nedá.To je ten zásadný rozdiel od kresťanstva ktoré hovorí:Zabudnúť sa to nedá,ale odpúšťame VÁM.Opakujem:ODPÚŠŤAME VÁM.Nakoniec citát Rudolfa Dilonga:
OdpovedaťOdstrániťSlovenská republika jestvuje,
ale Vy si to všetci uvedomte,
že je to viac z milosti Božej,
ako silnej vôle slovenskej mať tento štát!
Príspevok:Fero.
Tie slová (verše) Rudolfa Dilonga som nepoznal. Aj v nich je prítomný smútok a bolesť z našej nedospelosti či nemohúcnosti.
OdstrániťĎakujem.