Ľudovít Košík
Niekoľko viet k výsledkom parlamentných volieb na Slovensku
Od parlamentných volieb na Slovensku, pri
ktorých sa 60 percent voličov vyjadrilo k správe vecí verejných, uplynul viac
než týždeň a predstavitelia politických strán začali medzi sebou viesť aj
povolebné rokovania o tom, kto by mal riadiť v najbližších mesiacoch našu
krajinu (dnes je už viac-menej jasné, ako bude nová vláda zostavená – poznámka
redakcie).
Mnohí sa rozličným spôsobom už vyjadrili k
volebným výsledkom, v ktorých voliči výrazným spôsobom vyjadrili nedôveru
štandardným politickým stranám. Víťaznou sa znova stala ľavicová strana
sociálnej demokracie, zo ziskom vyše 28 percent hlasov. Do parlamentu sa
vrátila Slovenská národná strana, konzervatívne a kresťanské strany sa z neho
vytratili takmer úplne.
Niečo nad 12 percent hlasov získala liberálna
strana SaS, takmer toľko Matovičovo hnutie OĽANO, do parlamentu sa dostalo aj
hnutie podnikateľa a otca deviatich detí s ôsmimi partnerkami Borisa Kolára,
ako aj Ľudová strana Naše Slovensko Mariana Kotlebu, teda neštandardné
subjekty, ktoré si v čele správy Slovenska neviem celkom dobre predstaviť.
Osmičku úspešných strán dopĺňajú strany Most-Híd Bélu Bugára a Sieť Radoslava
Procházku.
Tento volebný výsledok nie je optimistickou
správou pre správu štátu počas najbližšieho obdobia, ani nedáva pozitívnu
správu o stave Slovenska, ani o hodnotovej orientácii a morálnej úrovni jeho
obyvateľov. Zostáva mi ešte nádej, že štandardné strany nájdu dostatok
zodpovednosti za krajinu, i cestu k sebe, a napriek prirodzeným rozdielom
dokážu viesť krajinu počas ďalších rokov, najlepšie počas celého volebného
obdobia až do jari 2020.
Netajím sa svojou prirodzenou
kresťansko-demokratickou orientáciou, dávno pred rokom 1989. V týchto voľbách
som ťažko hľadal stranu, ktorú by som podporil. So zaťatými zubami som ju
našiel, i keď som bol nútený vzdať sa jedného zo základných pilierov, ktoré pri
voľbách pokladám za podstatné.
Strana, ktorú by som rád podporil, by mala
pevne stáť na kresťanských, národných a sociálnych princípoch. Tiež by mala mať
dôsledne vypracovaný ekonomický program na princípoch solidarity a pri správe
vecí verejných uplatňovať princíp subsidiarity. O moju priazeň by sa mala
uchádzať počas celého volebného obdobia, nielen mesiac pred voľbami mi poslať
anonymne leták a kývať na mňa z plagátu.
Po zmene politických pomerov v roku 1989 som sa
aktívne angažoval v KDH, pomáhal som ho vytvárať, no veľmi skoro som bol
sklamaný. Zdalo sa mi, že reči vtedajšieho predsedu o formovaní hnutia na dlhé
trate sú ničím nepodložené frázy a že hnutie sa buduje na základoch z
piesku. Potvrdzovali to slabé volebné výsledky i viaceré odchody, nielen
radových členov, ale aj kľúčových
predstaviteľov, s ktorými sa najvyšší funkcionári hnutia nesnažili viesť
dialóg.
Na prelome tisícročí – po viacerých listoch,
na ktoré nikto nereagoval, po
vystúpeniach na miestnych i regionálnych fórach – som sa s týmto hnutím
rozišiel. Neskončil som však so svojou angažovanosťou v komunálnej politike, no
už asi pätnásť rokov bez zakotvenia v niektorej strane. Dnes výsledok KDH i
SDKÚ pokladám len za prirodzené vyústenie ich politickej práce. Robili si síce
nárok na hlasy kresťanov, ale mali svoje vlastné záujmy a mnoho nepodložených
sľubov. Často chýbala slušnosť, ochota viesť dialóg, vytváralo sa prostredie
konfliktu, niektorí vďaka funkciám bohatli, i na úkor najchudobnejších a najjednoduchších,
na ktorých však nemali čas ani ochotu vidieť a riešiť ich skutočné problémy.
Materiálne zabezpečili seba, rodiny i známych. Priateľov mali seberovných a na
tých, ktorí ich do funkcií delegovali, veľa nemysleli. Predostierali témy,
ktoré verejnosť ani voličov neoslovili.
Na princípe parazitovania na kresťanských
voličoch KDH dokázalo štvrťstoročie fungovať. Nebolo však prínosom pre nikoho,
okrem jeho funkcionárov, ani pre Cirkev, ani pre Slovensko, ani pre kresťanov,
ani pre ľudí. Myslím, že je to vidieť aj na výsledkoch hnutia v komunálnej
politike. Je len prirodzené, že po vymretí časti voličov nových získať
nedokázali, mnohí vytriezveli, dospeli.
Dnes sú potrebné aj nové formy a spôsoby
komunikácie, no svet hodnôt by sa u kresťanov meniť nemal. I keď je možné
stretnúť sa s hocičím. Hnutiu už nepomohli ani nové tváre z hnutia „za
život“. A nevidím veľký prínos ani v hypotéze, že by hnutie získalo namiesto
4,9 percenta 5,1 a za hnutie by sa stali poslancami štyria aktivisti a štyria
stranícki aparátnici. Agónia by sa len predĺžila. Myslím, že aj reči o
vzkriesení tohto hnutia sú mlátením prázdnej slamy, a čo Slovensko potrebuje,
to sú otvorení, zodpovední, vieru žijúci kresťania, ochotní obetovať sa a
slúžiť pre dobro všetkých. Nie funkcionárov
v kresťanských krojoch a farbách, presadzujúcich len vlastné názory a benefity.
Kresťanskí aktivisti boli aj na kandidátke
OĽANO. A dnes sú kresťania asi vo všetkých parlamentných stranách. Bolo by
dobré, keby sa dokázali takto aj prejaviť. Odpoveďou na súčasný sekularizmus
nemôže byť, ani v politike, rozriedené, vyvetrané ani liberálne kresťanstvo, po
ktorom mnohí volajú aj sa zaň angažujú; to prinesie len chaos, zmätok,
neporiadok, biedu, prázdnotu, existenčné problémy, rozbroje, utrpenie…
Potvrdili sa slová môjho dlhoročného priateľa,
ktorý mi pred rokmi povedal, že KDH
nepotiahne Cirkev dopredu, ale stiahne ju na Slovensku do marazmu
a chaosu, podobne ako smerovalo krajinu. Výsledky volieb môžu byť aj varovaním
pre Cirkev, aspoň tú na Slovensku, že ak nebude svoju existenciu naďalej
budovať na Božích princípoch a tisícročiami overených kresťanských hodnotách,
vychádzajúcich z podstaty a koreňov, môže dopadnúť podobne ako KDH, že bude
vylúčená z verejného, spoločenského života i osobného života mnohých, čo
súčasné volebné výsledky i štatistiky dosť intenzívne naznačujú.
Vyjadrenie, ktoré vraj niekto verejne
vyslovil, že za neúspech KDH môžu biskupi, len potvrdzuje parazitné sklony a
vlastnú neschopnosť predstaviteľov tohto hnutia. „Ak nebudete konať pokánie,
všetci zahyniete.“ Varujú nás všetkých slová evanjelia, ktoré sme počuli na
druhú pôstnu nedeľu v katolíckych chrámoch. Všetci sme pozvaní ku kresťanskej
zodpovednosti za seba, za rodinu, za obec, región, za krajinu i celý svet.
Výsledok posledných volieb na Slovensku je pre
slovenských kresťanov vážnym varovaním, že je asi málo vhodiť svoj hlas do
urny. Je potrebné aj čosi viac. Angažovať sa denne v prospech dobra, pravdy,
spravodlivosti, lásky. Byť darcom, zodpovedne vychovávať a slúžiť.
Politika by mala byť službou spoločnosti, nie
prostriedkom zbohatnutia. Nestačí tárať, hrať divadielka a niečo predstierať...
Treba sa nám nie kresťansky tváriť, ale byť dôsledne verní Pravde a Láske
a podľa toho žiť a konať. Dôsledky na seba nedajú dlho čakať. Teraz, keď vidím,
kto má v parlamente väčšinu, už viem, načo bolo organizované pred rokom
neúspešné referendum.
Ľudovít Košík (vyštudoval teológiu, zaujíma sa o históriu, príležitostne publikuje...)
::
Súvisiace články:
Je zjavné, že kresťania sú dnes politicky rozdelení. Prikláňajú sa k rôznym politickým stranám. Svedčia o tom aj povolebné komentáre publikované v PriestorNete. Dá sa to chápať, veď Cirkev nie je nejakou politickou firmou - a žiadna strana nemôže vyžadovať od Cirkvi bezvýhradnú podporu.
OdpovedaťOdstrániťTo rozptýlenie kresťanských hlasov je však priveľké. Vyplýva z absencie autentickej, presvedčivej politickej sily, presadzujúcej kresťanský program naozaj hodnoverne, prostredníctvom ľudí, ktorým možno dôverovať, ktorým nejde o peniaze, ale o ideu.
V minulosti sme takých politikov na Slovensku mali, v súčasnosti takých nemáme.
Inak, nebazíroval by som na štandardnosti. Autentická kresťanská-katolícka strana, ak u nás ešte vznikne, nebude z hľadiska dnešných kritérií práve štandardná. Nerobme si ilúzie, z liberálnych protikresťanských pozícií by bola hneď označená minimálne za radikálnu.