Kresťanská cesta

Nech to stojí, čo to stojí, o pravdu sa snažme, milí moji!

Vlado Gregor

Ježiš nám hovorí, že on je cesta, pravda a život, a som niekedy zhrozený, akí sú jeho, aj úprimní, nasledovníci od toho života odtrhnutí a izolovaní. Takisto sa nám hovorí, že sa nemáme báť, že pravá láska vyháňa strach a podobne, a pritom nikde nevidíme toľko strachu a bezdôvodného odstupu, ako u Kristových funkcionárov. Je mi to ľúto, ale ťažko mi ich ináč nazvať.

V Lukášovi (16, 1–8) je ohromne hlboký príbeh o nepoctivom správcovi. On slúžil svojmu pánovi, ale chcel dobre aj sebe a zároveň ľuďom, ktorí od neho záviseli. Divíme sa, že pán takého služobníka pochválil za jeho až príliš ľudské správanie. Mám dojem, že v inštitúcii zvanej Cirkev – s veľkým C, je toho strachu, nepoctivosti, neochoty pomáhať a zatvárania očí pred reálnymi problémami bežných ovečiek v poslednom čase naozaj priveľa. 

Ak ide o spravovanie hmotného majetku, je pochopiteľný ten strach, že ak sa neosvedčím, prídem o svoju kariéru a stane sa zo mňa nikto, pretože robiť neviem a žobrať sa hanbím. Ale je prípustné sa takto správať aj v duchovnej sfére, v povolaní učiteľa ľudí a v nasledovaní Ježiša Krista?

Roky som nekompromisne bránil katolícku vieru a neurobil som preto žiadnu kariéru, hoci príležitosti by sa našli, hlavne po nežnom prevrate. Ale vyžadovalo by si to celkom určitú či už stranícku a či cirkevnú disciplínu. Boli by asi nevyhnutné aj väčšie kompromisy s pravdou, ako za toho jednoznačného socializmu, keď sme vedeli, čo je správne, ale nemohli sme to realizovať. Hneď ako sme to realizovať mohli, začali sme zlyhávať a okamžite, ako sme mali možnosti presadzovať seba a svojich blízkych, prestávali sme byť pravdiví.

Veľmi si cením kresťanskú vieru aj preto, že v nej je zmysel pre humor a zdravý odstup. Ani v islame, ani v budhizme, ani v konfucianizme, ani inde nenájdeme taký úsmevný príbeh, ako je humoreska o Jonášovi, ktorý sa zosmiešnil svojím nadšením, ktoré by v ťažkostiach a realite vtedajšieho sveta bez Božej pomoci vôbec nič nedokázalo. Hoci by to dotyčný rád o sebe tvrdil a užíval si vlastné zásluhy...

Ak my chceme kritizovať iných a stavať sa do roly učiteľov a pritom sami nedokážeme kritiku prijať, tak len pohoršujeme svet a kompromitujeme seba a aj svoje náboženstvo. Sledujme moslimov, akí sú hrdí a ako sa na všetko urážajú! Ak sme my nedotkliví, nekomunikatívni a nekritickí, tak sa nenazývajme kresťanmi, pretože sme podobní, ba horší ako tí islamisti, nad ktorými sa pokrytecky pohoršujeme a radostne ich kritizujeme. Našu proklamovanú odvahu a vraj nekompromisnú pravdovravnosť môžeme takýmto štýlom úplne stratiť, doslova za psom zahodiť.

Verím stále v možnosti korekcie a nápravy, ale len vďaka tomu nášmu dokonalému vzoru, Ježišovi Kristovi, ktorý by nám mal byť jasným obrazom pravdivosti, odvahy a zmyslu pre realitu. On je naozaj pravdou, cestou a životom a dáva nám ukážkovo najavo, že nič z toho nemôžeme vynechať, ak chceme byť naozaj pravdiví, odvážni a slobodní. Aj za tú cenu, že v tomto hriešnom svete, ktorému sa nesmieme prispôsobovať, neurobíme vôbec žiadnu kariéru. Nech nám v tom pomáha Pán Boh a všetci svätí!

Vlado Gregor

::

Rozhovor: Pasia z hľadania pravdy

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie našej klubovej edície,
napíšte nám na adresu redakcia@priestornet.com.
Na každý e-mail odpovieme.