Nech to stojí, čo
to stojí, o pravdu sa snažme, milí moji!
|
Vlado Gregor |
Ježiš nám hovorí, že on je cesta, pravda a život,
a som niekedy zhrozený, akí sú jeho, aj úprimní, nasledovníci od toho života odtrhnutí
a izolovaní. Takisto sa nám hovorí, že sa nemáme báť, že pravá láska vyháňa
strach a podobne, a pritom nikde nevidíme toľko strachu a bezdôvodného
odstupu, ako u Kristových funkcionárov. Je mi to ľúto, ale ťažko mi ich ináč
nazvať.
V Lukášovi (16, 1–8) je ohromne hlboký príbeh
o nepoctivom správcovi. On slúžil svojmu pánovi, ale chcel dobre aj sebe
a zároveň ľuďom, ktorí od neho záviseli. Divíme sa, že pán takého služobníka
pochválil za jeho až príliš ľudské správanie. Mám dojem, že v inštitúcii zvanej
Cirkev – s veľkým C, je toho strachu, nepoctivosti, neochoty pomáhať a
zatvárania očí pred reálnymi problémami bežných ovečiek v poslednom čase naozaj
priveľa.
Ak ide o spravovanie hmotného majetku, je pochopiteľný ten
strach, že ak sa neosvedčím, prídem o svoju kariéru a stane sa zo mňa nikto,
pretože robiť neviem a žobrať sa hanbím. Ale je prípustné sa takto správať aj v
duchovnej sfére, v povolaní učiteľa ľudí a v nasledovaní Ježiša Krista?
Roky som nekompromisne bránil katolícku vieru
a neurobil som preto žiadnu kariéru, hoci príležitosti by sa našli, hlavne po
nežnom prevrate. Ale vyžadovalo by si to celkom určitú či už stranícku
a či cirkevnú disciplínu. Boli by asi nevyhnutné aj väčšie kompromisy s pravdou,
ako za toho jednoznačného socializmu, keď sme vedeli, čo je správne, ale
nemohli sme to realizovať. Hneď ako sme to realizovať mohli, začali sme
zlyhávať a okamžite, ako sme mali možnosti presadzovať seba a svojich blízkych,
prestávali sme byť pravdiví.
Veľmi si cením kresťanskú vieru aj preto, že v
nej je zmysel pre humor a zdravý odstup. Ani v islame, ani v budhizme, ani v
konfucianizme, ani inde nenájdeme taký úsmevný príbeh, ako je humoreska o
Jonášovi, ktorý sa zosmiešnil svojím nadšením, ktoré by v ťažkostiach a realite
vtedajšieho sveta bez Božej pomoci vôbec nič nedokázalo. Hoci by to dotyčný rád
o sebe tvrdil a užíval si vlastné zásluhy...
Ak my chceme kritizovať iných a stavať sa do
roly učiteľov a pritom sami nedokážeme kritiku prijať, tak len pohoršujeme svet
a kompromitujeme seba a aj svoje náboženstvo. Sledujme moslimov, akí sú hrdí a
ako sa na všetko urážajú! Ak sme my nedotkliví, nekomunikatívni a nekritickí,
tak sa nenazývajme kresťanmi, pretože sme podobní, ba horší ako tí islamisti,
nad ktorými sa pokrytecky pohoršujeme a radostne ich kritizujeme. Našu
proklamovanú odvahu a vraj nekompromisnú pravdovravnosť môžeme takýmto
štýlom úplne stratiť, doslova za psom zahodiť.
Verím stále v možnosti korekcie a nápravy, ale
len vďaka tomu nášmu dokonalému vzoru, Ježišovi Kristovi, ktorý by nám mal byť
jasným obrazom pravdivosti, odvahy a zmyslu pre realitu. On je naozaj pravdou,
cestou a životom a dáva nám ukážkovo najavo, že nič z toho nemôžeme
vynechať, ak chceme byť naozaj pravdiví, odvážni a slobodní. Aj za tú cenu, že
v tomto hriešnom svete, ktorému sa nesmieme prispôsobovať, neurobíme vôbec
žiadnu kariéru. Nech nám v tom pomáha Pán Boh a všetci svätí!
Vlado Gregor
::
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie našej
klubovej edície,
napíšte nám na adresu redakcia@priestornet.com.
Na každý e-mail odpovieme.
Ďakujem za úprimné vyznanie a pripájam jedno video na inšpiráciu: http://pravykatolik.sk/index.php/video/103-video-evanjelizacia-v-misii-tvrda-kazen-pre-cloveka-dneska
OdpovedaťOdstrániťV istom veku si azda väčšina ľudí uvedomí, aká márna a prázdna je ľudská sláva (kariéra, úspech, titul, funkcia). Niektorí však, zdá sa, k takému poznaniu nedospejú, ani keby žili stopäťdesiat rokov.
OdpovedaťOdstrániťMôj skromný názor o legendárnom Kristovi, ktorý zrejme nevedel ani písať, mi hovorí, že sa snažil ľuďom naznačiť ako by mali žiť na tomto svete a judaizmus využíval k tomu aby svojim rečiam a pôsobeniu dal dostatočnú vážnosť. Podobne Abrahám či Mojžiš potrebovali boha k tomu aby mohli ovládať niekoľkotisícový dav hebrejcov cez vymyslený svet duchov. Inak by boli mohli prísť aj o život, pri túlaní sa po strednom východe. Viď SZ. V súčasnosti tieto praktiky využíva RKC, inak by tiež prišla o život.
OdstrániťGiovanni Papini, jeden z najväčších talianskych spisovateľov, takto píše (v knihe Život Krista) o tých, čo chcú po druhý raz zabiť Ježiša (v srdciach ľudí):
Odstrániť„Sprostí nafúkanci, ktorí pokladali knižnice za maštale; vo vzduchu sa vznášajúce mozgy, ktoré si namýšľali, že sa dotýkajú nebies, keď vystupujú v balóne filozofie; profesori, omámení ako satyrovia filológiou a metafyzikou...
A tu zasa prišla skupina svetlonosov a maliarov nášho ducha a začala skladať náboženstvá pre potrebu neznabohov... Stvorili náboženstvo pravdy, ducha, proletariátu, hrdinu, humanity, vlasti, impéria, rozumu, krásy, prírody, solidarity, moci, činu, mieru, bolesti, súcitu... atď. Urobili dokonca pokus zlepiť napodobeniny náboženstva, kde by bolo lepšie vyjadrené to, čo ľudia hľadali v náboženstve. Slobodomurári, špiritisti, teozofi, okultisti, scientisti si mysleli, že našli pravú náhradu kresťanstva.
A predsa, čo sa aj zmárnilo toľko času a dôvtipu, Krista ešte nevypudili zo zeme.
Ba ešte aj rúhanie a preklínanie je vlastne nedobrovoľným pripomínaním jeho prítomnosti. Nech sa stane čokoľvek, Kristus je začiatok a koniec, on je priepasťou Božského tajomstva uprostred zlomu ľudských dejín.“