 |
| Karol Dučák |
Odporcovia najslávenejšej liturgie
Rímskokatolíckej cirkvi, omše Pavla VI., majú neustále výhrady voči nej.
Niektoré z týchto výhrad možno akceptovať, pretože liturgia Pavla VI. je stále
vo vývoji, avšak nie všetky výhrady voči najslávenejšej omši Rímskokatolíckej
cirkvi možno akceptovať. Jednou z nich je údajný antropocentrizmus omše
Pavla VI. Odôvodňuje sa tým, že táto omša údajne odsúva Krista z centra
liturgie a stavia doň kňaza, slúžiaceho liturgiu pri Pánovom stole čelom k
ľudu. Opticky to tak v niektorých kostoloch naozaj pôsobí, lenže niektoré
nové katolícke chrámy majú vydarené architektonické riešenie, ktoré aj opticky
stavia do centra liturgie Ježiša Krista.
Cieľom tohto článku je propagácia takéhoto
riešenia prostredníctvom jedného obzvlášť vydareného vzoru. Je ním
architektonické riešenie Kostola Svätej rodiny v Košiciach, kde je nad oltárom
zavesený veľký kríž s ukrižovaným Kristom.
Veriaci počas svätej omše vidí ukrižovaného
Krista na Kríži, ktorý je takto v centre liturgie, a pod ním celebranta
pri oltári, ktorým je Pánov stôl. Ježiš pre nás vybral prostriedky, cez ktoré
dostávame jeho milosť. Náš Spasiteľ sa rozhodol, že Kríž a jeho Obeta na
ňom má pokračovať pri svätých omšiach až do konca vekov.
 |
| Kostol Svätej rodiny v Košiciach |
Pri svätých omšiach pokračuje kalvárska obeta
Ježiša Krista, ako to výslovne deklaruje aj Druhý vatikánsky koncil: „Náš Pán
pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú
obetu svojho Tela a Krvi, aby ňou neprestajne pokračoval v priebehu
vekov v obete Kríža, dokiaľ on sám nepríde. Tým zveril Cirkvi, svojej
milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho vzkriesenia...“ (Druhý
vatikánsky koncil, konštitúcia Sacrosanctum concilium, č. 47).
Všeobecné smernice Rímskeho misála (ďalej len
VSRM) opakovane zdôrazňujú obetný charakter svätej omše, ako je to výslovne
uvedené v článku 2: „Obetnú povahu svätej omše, ktorú v súhlase so
všeobecnou cirkevnou tradíciou slávnostne vyhlásil Tridentský koncil
(Tridentský koncil, Sesia XXII, 17. septembra 1562: Denz-Schönm. 1738–1759),
znova zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil...“ (VSRM, č. 2).
V tom istom článku VSRM sa ďalej
uvádza: „Čo takto koncil učí, vyjadrujú omšové texty. Veď
v eucharistických modlitbách sa vhodne a presne vyjadruje náuka,
ktorú vynikajúco naznačuje táto myšlienka zo starodávneho sakramentára
všeobecne nazývaného Leonianum: ,Kedykoľvek slávime pamiatku tejto obety, koná
sa dielo nášho vykúpenia.´ (Večerná omša na Pamiatku Pánovej večere, modlitba
nad obetnými darmi; porov. Sacramentarium Veronese, ed. L. C. Mohlberg,
č. 93)... Takto v novom misáli pravidlo modlitby (lex orandi)
Cirkvi zodpovedá odvekému pravidlu viery (lex credendi). Tým sa nám
totiž prízvukuje, že obeta kríža a jej sviatostné obnovenie vo svätej
omši, ktorú Kristus Pán ustanovil pri Poslednej večeri a prikázal
apoštolom konať na jeho pamiatku, je jedno a to isté, iba spôsob
obetovania je odlišný“ (VSRM, č. 2).
VSRM potvrdzujú kontinuitu učenia Tridentského
a Druhého vatikánskeho koncilu aj na iných miestach, napríklad
v článku 27: „Veď pri slávení omše, v ktorej sa bez prestania
sprítomňuje obeta kríža (Tridentský koncil, Sesia XXII, Náuka o
obete svätej omše, kap. 1: Denz-Schönm. 1740; porov. PAVOL VI., Slávnostné
vyznanie viery, 30. júna 1968, č. 24: AAS 60 (1968) s. 442), Kristus je
skutočne prítomný v samom zhromaždení zídenom v jeho mene...“ (VSRM,
č. 27).
Oltárny priestor Kostola Svätej rodiny
v Košiciach stavia Kríž a Kristovu Obetu priamo do centra liturgie.
Je to nádherný symbol kristocentrizmu, ktorý umocňuje silu tejto liturgie.
Postavenie celebranta dole, pod Kristom na kríži, vyjadruje podriadenosť kňaza
Kristovi, večnému Veľkňazovi Novej zmluvy.
Veriaci sú obrátení ku Kristovi na kríži
a pod ním vidia celebranta, obráteného k oltáru, ktorý je
najposvätnejším miestom v kostole, posvätnejším ako svätostánok, pretože
vo svätostánku sa Eucharistia uschováva, avšak na oltári sa „rodí“ pod rukami
kňaza. Okrem toho je oltár aj Pánovým stolom, na ktorom sa sprítomňuje Kristova
obeta na kríži (porov. Malý, V. Slávenie svätej omše. Dostupné na
internete: bosy.org/sviatosti.doc,
s. 12)
Lebo „keď Kristus Pán chcel so svojimi
učeníkmi sláviť veľkonočnú večeru, pri ktorej ustanovil obetu svojho tela a
krvi, rozkázal pripraviť veľké zariadené večeradlo (Lk 22, 12)“ (VSRM, č. 1). Na oltári kňaz pripravuje „veľkonočnú hostinu,
pri ktorej prijímame Krista...“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Sacrosanctum
concilium, č. 47).
Veľkonočnou hostinou – svätým prijímaním
vrcholí svätá omša. V článku 72 VSRM sa uvádza: „Pri Poslednej večeri
Kristus ustanovil obetu a veľkonočnú hostinu, ktorou sa v Cirkvi
sprítomňuje obeta kríža, keď kňaz, zastupujúci Krista Pána, koná to isté, čo
konal sám Pán a čo prikázal robiť učeníkom na svoju pamiatku (porov. DRUHÝ
VATIKÁNSKY KONCIL, Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum
concilium, č. 47; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA OBRADOV, inštrukcia Eucharisticum
mysterium, 25. mája 1967, č. 3a, b: AAS 59 (1967) s. 540–541).
Kristus totiž vzal chlieb a kalich, vzdal
vďaky, rozlomil chlieb, dal učeníkom, hovoriac: Vezmite, jedzte, pite: toto je
moje Telo, toto je kalich mojej Krvi. Toto robte na moju pamiatku“ (VSRM, č.
72).
Sám večný Veľkňaz Kristus, zastúpený kňazom
Cirkvi, prináša eucharistickú Obetu. Miestom premieňania chleba na Kristovo
telo a vína na jeho krv je mensa Domini (stôl Pána). Katolícka cirkev sa
takto vrátila k tradícii ranokresťanskej Cirkvi (porov. Dučák, K. Ranokresťanské
korene liturgie Pavla VI. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a
duchovný život. Trnava SSV 2014, ročník 95, č. 8, s. 369–377; porov. Dučák,
K. Ranokresťanské korene liturgie Pavla VI. In: PriestorNet.
Dostupné na internete: priestornet.com).
Úplne nakoniec sa žiada vysloviť vrúcne
želanie, aby sa vo všetkých kostoloch postupne presadzovalo podobné riešenie
oltárneho priestoru, aké je v Kostole Svätej rodiny v Košiciach.
V niektorých kostoloch sa už uplatnilo, inde sa však ešte stále vyskytujú
nedostatky v tomto ohľade. Zdá sa však, že nastúpený trend sa napokon
presadí v rámci celej Rímskokatolíckej cirkvi.
S tým vrúcnym želaním z konca článku: „aby sa vo všetkých kostoloch postupne presadzovalo podobné riešenie oltárneho priestoru...“ sa akosi neviem stotožniť. Myslím na krásne historické kostoly s umelecky cennou architektúrou – tie by sa podľa mňa nemali bez pádneho dôvodu modernizovať ani dispozične upravovať. Hodnoty treba zachovávať.
OdpovedaťOdstrániťŽiaľ, väčšina nových kostolov ma svojím architektonickým riešením a zariadením nenadchýna, ale skôr zarmucuje – aj keď si uvedomujem, že podstata je v inom.
J. M., akceptujem tento názor. Jednoznačne súhlasím s tým, že každý nový prvok v historických kostoloch musí ladiť s pôvodnou architektúrou. Mimochodom veľké kríže s ukrižovaným Kristom, visiace z klenby, som videl napríklad v starých kostoloch v Krakove, takže táto myšlienka nie je úplne nová. Niekedy by stačilo umiestniť veľký kríž v blízkosti oltára. Čo sa týka nových kostolov, niektoré sú vydarené, iné nie.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem. Také objasnenie prijímam.
OdstrániťJ.M.J.A.J.T.
OdpovedaťOdstrániťPlati, ze nestaci aby Cirkev schvalovala zakony nielen vieroucne a mravoucne v poriadku, ale aj musia pozitivne prispiet k utvrdeniu a zdokonaleniu nabozensko-mravneho zivota veriaceho ludu. Teda nove zakony nemozu byt ani rovnako dobre, ale vzdy lepsie.
Vyslovujete zelanie ohladom krizov a zaroven potvrdzujete, ze nieco take tu uz bolo a bolo to dobre.
Ako sa teda mohlo stat, ze Cirkev dovolila nieco, co je horsie ako to predchadzajuce?
Tiez tvrdite, ze omsa Pavla VI je vo vyvoji. Preco vzniklo nieco, aby sa vyvijalo, ked tu uz bola Tridentska svata omsa dokonala. A ak je namietka, ze sa dala vylepsit, je tym vylepsenim prave NOM, kde su mozne take veci ako ministrujuci psikovia, knaz klaun, vtipy pocas omse, tanceky, baloniky, toaletak ako obetny dar....Je toto vylepsenie uz existujucej Tridentskej sv. omse, kde nie je vobec priestor na taketo urazky Pana Boha?
Toto by si katolik dovolil na Kalvarii pri pohlade na trpiaceho Krista Pana?
Cirkev katolicka by toto nikdy nedovolila, lebo pre svoju neomylnost ani nemoze!
Dobre to citite, ked vas betonove hole steny kostola nenadchynaju.
Clovek je prirodzene takym, ze sa k nebeskym veciam bez vonkajsich podpor povzniest nemoze. Cirkev katolicka, dobra matka nasa to vie, preto ta krasna vyzdoba kostolov, preto tie domyselne obrady Tridentskej svatej omse, ktore vam zobrali.
J.M.J.A.J.T.,
Odstrániťv mnohom s vami súhlasím, ale treba uznať, že Cirkev na tejto zemi pozostáva z hriešnych ľudí. A nič ľudské nie je dokonalé. Neidealizujme minulosť. Vieme predsa, čo všeličo sa udialo - aj v dejinách Cirkvi, aj, povedzme, v dejinách pápežstva. Dobové vplyvy vždy do určitej miery prenikali do náboženského života.
J.M.J.A.J.T.
OdstrániťCirkev katolicku zalozil Pan Jezis za ucelom, aby skrze nu a v nej ludia dosiahli nadprirodzenu spasu.
Pan Jezis prislubil Cirkvi svoju ustavicnu pomoc a pomoc Ducha Svateho.
Teda sa Cirkev katolicka nemoze nikdy spreneverit svojmu poslaniu. Ak by sa mohla, urobili by sme z Pana Jezisa klamara.
Toto je viera nasa, katolicka, inak by sme nemohli ani verit, ze je Cirkev svata.
Ano, bolo aj par nehodnych papezov, ale mnohonasobne viac je ich svatych, dokonca mucenikov.
A ziaden z tych nehodnych neprestal byt katolikom a nic proti viere katolickej neucil.
Máte pravdu, ale to nevyvracia moje slová o tom, že ľudia sú slabí a hriešni – previňujú sa a robia chyby, a to platí pre každé obdobie dejín. Preto nemožno tvrdiť, že do istého času bolo všetko dobré a potom všetko zlé.
OdstrániťJ.M.J.A.J.T.
OdpovedaťOdstrániťNa zaciatku boli ponosy, ze by mali byt krize nad stolmi v kostoloch, a ze v Krakove v starych kostoloch nieco take je.
Toto su vsak veci, ktore nie su ponechane na svojvolu hriesnych ludi, ale spadaju pod neomylne zakony Cirkvi, kde je jedine moznost vydavat zakony vzdy len k lepsiemu. Preto ked hovorime o Cirkvi, tak nemozeme ani povedat, ze niekedy bolo nieco dobre, inokedy zas zle, ale vzdy nas moze blazit myslienka, ze kazdy vydany zakon pripieva k pozitivnemu pokroku a vyvoju nabozensko-mravneho zivota a neprieci sa vierouke a mravouke.
Postrehy ohladom krizov a novych kostolov su rozumne, len ich treba postavit voci katolickemu uceniu a vyvodit si dosledky pre zivot a nie len si ponosovat, tuzit co by bolo keby. To ubija, ale pravda oslobodzuje, dava radost.
Teda, ked nieco bolo v Cirkvi dobre, preco sa toto odhodilo a nahradilo sa niecim ocividne horsim( aj tou svojvolou,kde nesmie byt, neposlusnostou) verzus zakony Cirkvi len „k lepsiemu“.
Tak s pomocou Bozou.
J.M.J.A.J.T.,
Odstrániťto, čo píšete, charakterizuje práve Vás. Vy neustále lamentujete, kritizujete. Ja nie. Ja ponúkam konkrétne riešenia. To je diametrálny rozdiel medzi nami. Práve v nových chrámoch najčastejšie vídam ukrižovaného Krista nad celebrantom, sláviacim liturgiu. V starých chrámoch bolo čosi také raritou.
J.M.J.A.J.T.
OdstrániťAno, to co piseme a aj ako piseme, vela o nas vypoveda.
Více o mši Pavla VI. zde: http://liturgickeotazky.blogspot.cz/p/celem-k-vychodu.html#.WQOVrtKLTIU
OdpovedaťOdstrániťMilý Tomáš, ďakujem veľmi pekne za príspevok. Tento raz kvitujem s uznaním, že je Váš príspevok slušný. Nie som ako Vy. Som spolutvorca časopisu PriestorNet, no nevyháňam Vás z diskusií v tomto časopise, ale naopak, pozývam Vás k čo najčastejšej, avšak jedine kultivovanej diskusii pod článkami, prípadne aj k vlastnej tvorbe. Budete len vítaný. Nebudem Vás atakovať, ako ste atakovali Vy mňa na stránkach časopisu „Duše a hvězdy“. To bolo z Vašej strany zákerné, stupídne a nekultúrne. Ale odpúšťam Vám, pretože z lásky k Bohu sme povinní odpúšťať ľuďom, aby Boh mohol odpustiť nám.
OdstrániťVáš názor na liturgiu zdieľam, preto som podporil iniciatívu kardinála Saraha, aby sa kňaz, slúžiaci liturgiu svätej omše čelom k ľudu, obrátil na východ počas týchto liturgických úkonov:
1. úkonu pokánia,
2. spevu Glória,
3. modlitieb,
4. eucharistickej modlitby.
Je to v mojom článku: http://www.priestornet.com/2017/02/ad-orientem-ad-occidentem.html#more
V princípe sú 2 legitímne spôsoby celebrovania svätej omše:
A. Pôvodný spôsob podľa originálneho misála Pavla VI. z roku 1970.
Kňaz celebruje svätú omšu obrátený na východ a k ľudu sa obráti len štyrikrát:
1. pred modlitbou nad obetnými darmi pri slovách Orate, fratres, ut meum ac vestrum sacrifitium…
2. pri obrade pokoja pri slovách Pax Domini sit semper vobiscum.
3.pred svätým prijímaním pri slovách Ecce Agnus Dei…
4.pred postkomúniou po sv. prijímaní na výzvu Oremus.
Tak sa slávila svätá omša podľa pôvodného misála Pavla VI. z roku 1970. Možnosť celebrovania tvárou k ľudu sa po prvýkrát objavila až v inštrukcii Inter Oecumenici, ale iba ako odporúčanie. Nie je to teda predpis. Bolo a dodnes je to iba odporúčanie.
B. je to spôsob, ktorý som popísal na začiatku a ktorý podporuje aj kardinál Sarah.