Ľudstvo čelí viacerým hrozbám

Milan Kupecký

Raz som si prečítal v novinách zaujímavú myšlienku: „Človek je jediný tvor na zemi, ktorý  (na rozdiel od zvierat) je schopný vedome si škodiť.“ Prečo to uvádzam? Táto myšlienka mi zišla na um pri zamyslení nad konaním človeka. Nemám teraz na mysli nadmerné požívanie alkoholu, fajčenie, iné drogy a podobné neduhy. Nechcem sa zmieňovať ani o vandalizme, ktorý sa týka viac-menej jednotlivcov či menších skupín ľudí a pramení z nevedomosti, samopaše, hlúposti, a ak chcete, z primitivizmu. Čo ma znepokojuje viac? Zjednodušene povedané, počínanie takmer každého z nás vo vzťahu k životnému prostrediu. Sú to nežiaduce škodlivé javy, ktoré treba pranierovať. Žiaľ, existujú všade vôkol nás, sprevádzajú nás, postupne degenerujú človeka, devastujú prírodu, ničia životné prostredie, vedú nás do záhuby.

Obrazne povedané, vedome či podvedome si podpiľujeme konár, na ktorom sedíme. Budem konkrétny. Dnes už vieme vedecky i inak dokázať, žiaľ i alibisticky zdôvodniť (nie je to ani tajomstvom), že konzumujeme škodliviny, pijeme nedobrú vodu, dýchame znečistený vzduch. A to nie iba na Slovensku. To všetko sú veci, ktoré prekážajú zachovaniu holej existencie človeka na našej planéte.

Nedávno som bol prítomný na vedeckej konferencii lekárov. Predmetom rokovania bola onkológia. Fundovaní odborníci uviedli, že v ovzduší a v potravinách sa vyskytuje veľa rôznych škodlivín, čiže nástrah a tým i možností šírenia zhubných ochorení. K tomu treba pridružiť organizmu škodlivý každodenný stres. Je tiež známe, že úspešnosť boja proti týmto i ďalším menej či viac zákerným ochoreniam je najmä v prevencii. Je dostatočná? Sotva.

Aká je teda  skutočnosť? Vieme, že v pôde, potravinách a vôbec v produktoch je nadmerné množstvo dusíkatých látok. Čo však proti tomu robíme? Kone nahradili traktory, nastúpila takmer úplná mechanizácia, pritom rozvoj produkcie hospodárskych zvierat, najmä dobytka, zaostáva za súčasnými potrebami. Poľnohospodárstvo na Slovensku sme takmer zlikvidovali. Pomaly ubúda nielen ornej pôdy, ale aj lúk a pasienkov. Nečudo, že vlečka maštaľného hnoja má takmer cenu zlata a kôň je drahší ako auto.

Je pravda, že bez chemizácie a modernej agrotechniky nezvýšime hektárové výnosy, ale nemali by sme rôznym korporáciám a oligarchom, najmä zahraničným, dovoliť využívať na stavbu svojich napríklad obchodných centier kvalitnú ornú pôdu – namiesto toho im treba ponúknuť na rekonštrukciu zastarané a nepoužívané stavebné priestory. Inými slovami, mala by platiť určitá hranica únosnosti.

Ilustračná snímka:
Arpád Horváth

Dnes, hoci sa de iure už robia rôzne kontroly najmä dovážaných potravín, nehľadí sa dostatočne na to, koľko je v produktoch škodlivín, či sú vôbec vhodné na konzum. A čo je alarmujúce, objavujú sa u nás tzv. modifikované potraviny.

Heslo „sebestačnosť v potravinách“ už dávno neplatí. EÚ nám diktuje, koľko si môžeme dopestovať a vyrobiť domácich potravín, čo znamená bezohľadný diktát: čo sme nútení dovážať, kupovať i konzumovať.

Ďalšou závažnou skutočnosťou je ľudská benevolencia, nezodpovednosť. I keď priamo nesúvisí so životným prostredím, veľa napovedá. V tejto súvislosti si dovolím položiť otázku: Správame sa na verejnosti, prírodu nevynímajúc, tak ako doma? Zaobchádzame s cudzím tak ako s vlastným? Myslím v prístupe k hodnotám. Odpoveď je známa. Táto ľahkovážnosť a laxný prístup vo všeobecnosti sa nám vracia, niekedy v inej podobe, ako bumerang.

Znečisťovateľmi ovzdušia sú nielen autá. Čoraz viac pribúda znečistenia spodných i povrchových vôd, smogu, a to sú neklamné dôkazy doslova macošského a necitlivého prístupu človeka k sebe samému. Vedecko-technický pokrok nemožno zastaviť, no vždy ho možno regulovať. Predpokladá sa, že o tridsať rokov bude u nás takmer každý občan trpieť nejakým alergickým ochorením. Z toho vyplýva, že zásahy do ekológie treba robiť uvážene a prijaté ustanovenia o ochrane fauny a flóry neplniť iba formálne, na papieri.

Každým dňom sa presviedčame a utvrdzujeme v tom, že príroda neznesie veľké zásahy bez následkov. Ak chce človek vedno s ňou nažívať a v nej žiť, musí rešpektovať isté pravidlá. Keď už nič iné, mal by nás pribrzdiť aspoň pud sebazáchovy.  

Milan Kupecký

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.