Slovensko nerozkvitá

Ľudovít Košík

Mnohí už rezignovali, stratili správnu orientáciu a denne im pribúdajú problémy, ktoré nie je nikto ochotný im pomôcť riešiť...

V novoročnom prejave 1. januára 1990 vyhlásil vtedajší československý prezident Václav Havel, že po rokoch, keď sme boli neustále presviedčaní, ako naša krajina napreduje a smeruje k svetlým zajtrajškom, „naše země nevzkvétá“, a toto vyjadrenie podložil mnohými argumentmi. Po uplynutí viac než štvrťstoročia od zmeny spoločenských pomerov v našej krajine a s pribudnutými rokmi a nazbieraní nových životných skúseností môže asi väčšina obyvateľov povedať tie isté slová ako vtedajší prezident, že naša krajina nekvitne. Že pribúda problémov, starostí, za ktoré nechce nikto niesť zodpovednosť.

Po štyridsaťročnom totalitnom režime prišiel režim nový a s ním aj nové totality, ktoré sa nám vnucujú, a robia si nárok nás ovplyvňovať; sme nútení im venovať pozornosť, čas, ohrozujú nás a často oberajú o pokojný spánok. Život sa stal náročnejším a zložitejším. Svet pokročil vo svojej globalizácií a nás, okrem tých starých, trápia nové problémy a ohrozenia. Navyše mnohých z nás trápi aj úpadok Cirkvi, ktorá po dve tisícročia  bola zárukou Pravdy a Dobra, ktorá budovala a správne smerovala človeka k večnému cieľu, ako aj rodiny, spoločenstvá, národy, celú spoločnosť.

Mnohí z nás, ktorí sme zmeny v novembri 1989 privítali a intenzívne sa zapojili do budovania nového spoločenského systému, sme unavení, sklamaní aj znechutení. Nielen, že sme materiálne nezbohatli, ale často sme na okraji spoločnosti, zápasiaci o základné prežitie a niekedy aj na výsmech tým, ktorí chytili do plachiet nové vetry, ujali sa rozhodujúcich pozícií, využili tradičné i nové médiá a smerovali spoločnosť tam, kde to bolo pre nich výhodné.

Dnes nielenže zberáme úrodu týchto experimentov, ktoré boli choré v základoch, ale často sa po nás žiada, aby sme odstraňovali alebo zmierňovali ich ďalšie negatívne dopady. Osobne čoraz viac cítim svoje obmedzenia a  je mi bližší preventívny systém, v ktorom sa dá múdrymi rozhodnutiami a voľbou dobra mnohým negatívam predchádzať, napríklad aj tým, že sa usilujem niektoré veci pomenovať a popísať pravým menom. Málokto to už číta a takmer nikto neberie vážne.

V rokoch socializmu sme poznali jeden smer, z ktorého nám hrozilo nebezpečenstvo, a tak sme sa mu dokázali pomerne účinne brániť. Ohrozovala nás komunistická totalita a každý, kto odolal jej lákadlám a hrozbám, bol určitým spôsobom hrdinom. Dokázali sme navzájom spolupracovať, nevyžadovali sa nejaké veľké aktivity, skôr pasivita; spoločnosť preberala starostlivosť o naše základné potreby, usilovala sa riešiť i sociálne otázky a keďže súkromné vlastníctvo zrušila, nemali sme si čo závidieť, väčšinou sme si žili pokojne vo svojich rodinách, realizovali sa na záhradkách a v povolených záujmových aktivitách.

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

Dnešná doba je oveľa náročnejšia. Väčšina z nás je šťastná, že má svoje draho platené „králikárne“ a zamestnanie, alebo veľmi skromný dôchodok, z ktorého možno zaplatiť   základné životné potreby, ktorých cena však neustále rastie. Je medzi nami mnoho takých, ktorí sa stali bezdomovcami, alebo bývajú v rôznych útulkoch. Tí šťastnejší majú svoju rodinu, príbuzných a priateľov, ktorí pri nich stoja, a o ktorých sa môžu oprieť. Mnohí už rezignovali, stratili správnu orientáciu a denne im pribúdajú problémy, ktoré nie je nikto ochotný im pomôcť riešiť ani almužnou, ale ani tým, že im ponúkne zdravé kresťanské riešenie, ktoré niekedy ani oni sami už nechcú prijať.

Dnes sa človek môže dostať na okraj spoločnosti rýchlo, stačí trocha neopatrnosti alebo naivity, možno nejaká osobná slabosť – a dôsledky bývajú tragické. Na verejnú diskusiu o takýchto témach, ale aj o vážnych filozofických a teologických témach, ťažko nájsť partnerov, lebo tí, ktorí nesú zodpovednosť, sú náchylní skôr nariaďovať a vládnuť ako diskutovať a počúvať a hľadať riešenia problémov iných. Obyčajne ich starosťou je, ako si čo najdlhšie, za  každú cenu udržať vlastnú pozíciu, na čo im obyčajne stačia sľuby a pekné rečí. Ale pád komunizmu i súčasná situácia v KDH je svedectvom toho, že zo sľubov a nepodložených rečí sa večne žiť nedá, že jedine zodpovedným kresťanským a tvorivým životom možno budovať seba i svet.

Mnohí sa nemajú o koho oprieť. O nadprirodzenú Božiu pomoc nestoja a bez nej je aj tá ľudská len dočasná. Akosi  sa vyprázdňujú aj miesta v našich chrámoch. Saleziáni rušia pre nezáujem gymnázium v Šaštíne a rokujú o ukončení pôsobenia v tejto farnosti. Starí   nevládzu, chorľavejú, zomierajú  a mladí majú väčšinou svoje záujmy a experimenty. Len sa niektorí ešte čudujú, kam táto spoločnosť smeruje, kam ju vedú tí, ktorých sme poverili jej spravovaním, aké má priority, aké témy nám predkladajú médiá a aké rozoberáme v našich rozhovoroch. Mnohým postačuje povrchnosť, prázdnota, hmota. Svet však nemôže poprieť základy, na ktorých vznikol. Naša civilizácia, ak poprie základy, na ktorých bola vybudovaná, nemôže mať budúcnosť. 

Náš egoizmus, naša túžba po majetkoch, bohatstve, peniazoch, moci, ovládaní iných a zvaľovanie zodpovednosti na tých druhých čoraz viac ovplyvňujú naše konanie. My sa chceme mať dobre za každú cenu a tomu všetko podriaďujeme, žijeme z toho, čo generácie pred nami nazberali – i na úkor budúcnosti; ničíme životné prostredia  a mnohí ohrozujú i svoje večné šťastie. Mnohí sa naše nezodpovedné správanie snažia využiť vo svoj prospech a sľubujú nesplniteľné a my im vo svojej naivite veríme a potom sa čudujeme, keď zostaneme oklamaní, okradnutí, sami, opustení, bez základných prostriedkov potrebných na prežitie. A tí, ktorí nám sľubovali a maľovali medové projekty a zaručene výhodné pyramídové hry, nás už nepoznajú a hľadajú si nové obete pre svoje prízemné a hriešne zámery.

Východisko z tejto slepej cesty nie je, pre nás jednotlivcov, rodiny, obce, národy, spoločnosť ani Cirkev, iné než to biblické: márnotratný syn prišiel nato, že v otcovskom dome mu bude lepšie ako poslednému zo sluhov, že by nemal ďalej experimentovať  bez Boha a na vlastnú päsť. Čím skôr si to dokážeme uvedomiť, tým väčších tragédií sa uchránime. Čím skôr sa prestaneme spoliehať na čudné experimenty, čím skôr sa vrátime k pravej viere a začneme budovať svoj základný vzťah s Bohom, ktorý nikdy nezlyhá, neopustí a neodpíše človeka, ale vždy ponúka pomoc a ochranu, tým lepšie pre nás. S Bohom je možné žiť šťastne a radostne, všetky experimenty bez neho a proti nemu vedú k tragédiám.

Nemám veľkú nádej, že naša spoločnosť bude rozkvitať. Sľubovaný blahobyt neprišiel a podmienky života sa skomplikovali. Ale môže kvitnúť náš dom, naša záhrada a vzťahy s najbližšími a s ľuďmi okolo mňa. Ak ja budem kráčať po Božej ceste, to prinesie nádej i svetlo do mojich vzťahov. Tým, že sa nám podarí vytvoriť sieť živých oáz okolo nás, svitne aj nádej na ozdravenie celej krajiny.

Ľudovít Košík

::

Ďalší článok autora: Dôležitosť budovania vzťahov

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.