125 rokov prvej sociálnej encykliky

Karol Dučák

15. mája 1891 uzrela svetlo sveta prvá sociálna encyklika: Rerum novarum (O nových veciach), s podtitulom O robotníckej otázke. Táto encyklika pápeža Leva XIII. sa považuje za základný kameň súčasnej sociálnej náuky Katolíckej cirkvi, aj keď tento pápežov okružný list nebol v cirkevných dejinách prvým konceptom nastolenia sociálnej spravodlivosti v spoločnosti. Počin pápeža Leva XIII. mal rozsiahlu predhistóriu, ktorá siaha až do biblických čias.

Katolícka cirkev sa od samotného počiatku svojej existencie usilovala sformovať princípy sociálne spravodlivej spoločnosti, v ktorej by sa vzťahy medzi ľuďmi riadili prikázaniami lásky k Bohu a k blížnemu, a z toho vyplývajúcej solidarity a kolektivity, ako o tom svedčia už Skutky apoštolov (porov. Sk 4, 32).

V neskoršom období to boli cirkevní učitelia, zakladatelia kláštorov, katolícki utopisti a mnohé ďalšie osobnosti Katolíckej cirkvi, u ktorých nachádzame teoretické úvahy i praktické pokusy o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti aspoň v obmedzenom územnom rozsahu. Nesporne najúspešnejším počinom v tomto smere bola existencia jezuitského štátu v Paraguaji v rokoch 1609–1768, ktorý vznikol zásluhou misionárov Spoločnosti Ježišovej.

Základy novodobej tradície katolíckej sociálnej náuky, ako uvádza Halík, sa kládli v Čechách. Tvorili ich „hlavne ,Borské teze´ grófa Loewensteina a jeho spolupracovníkov z roku 1883, ktoré patrili k prípravným štúdiám... prvej sociálnej encykliky Rerum novarum. Potom tu nasledoval pomerne široký prúd teoretických i praktických pokusov premýšľať a uplatňovať zásady kresťanskej sociálnej etiky a ,kresťanskej sociológie´. Táto tradícia bola po roku 1948 násilne prerušená“ (Halík T. Předmluva. In: Sociální encykliky (1891-1991). Praha: Zvon, 1996. ISBN 80-7113-154-7, s. 11).

Známejšími vo svete sú však názory a praktické iniciatívy Adolfa Kolpinga, biskupa Emanuela von Kettelera a mnohých ďalších, ktorí pripravovali živnú pôdu na vznik katolíckej sociálnej náuky ako samostatnej teologickej disciplíny, jej základným kameňom bola práve sociálna encyklika Rerum novarum. Pápež v nej neohrozene pranieruje kapitalistické vykorisťovanie človeka človekom a miestami používa radikálne formulácie, ktoré v mnohom pripomínajú vyjadrenia marxistov.

Napríklad už v Úvode encykliky pápež píše, že „podivuhodný rozmach remesiel a nové priemyselné metódy, zmenené vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, nahromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily, ktoré sa u robotníkov stalo živšie, ako aj ich pevnejšia jednota: toto všetko a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo k vypuknutiu konfliktu“ (RN 1).

A o niečo ďalej, v článku 2, sa okrem iného uvádza, že „je celkom nevyhnutné bez váhania prispieť vhodnými opatreniami na pomoc proletárom, z ktorých väčšina sa nachádza nevinne vo veľmi biednych podmienkach... Zlo ešte zhoršila nenásytná úžera, ktorá — hoci bola mnohokrát zo strany Cirkvi odsúdená — v iných odtieňoch stále prežíva vďaka pahltným špekulantom. K tomu treba pripojiť ešte monopol výroby a obchodu, takže nepatrný počet prehnane bohatých navalil na nesmierne množstvo proletárov takmer otrocké bremeno“ (RN 2).

A v článku 34 je takáto formulácia: „Pokiaľ ide o ochranu telesných a vonkajších dobier, predovšetkým je povinnosťou vymaniť úbohého robotníka z neľudskosti chamtivých špekulantov, ktorí kvôli zárobku bez akejkoľvek zábrany zaobchádzajú s osobami ako s vecami“ (RN 34).

Tieto ostré slová boli vyvolané neutešenými podmienkami, v ktorých sa spoločnosť nachádzala. Priemyselná revolúcia a s ňou spojená industrializácia prevratne menila vzhľad vyspelého sveta predovšetkým v druhej polovici 19. storočia a v 20. storočí. Koncom „19. storočia sa sformoval svetový trh. V druhej polovici 19. storočia došlo k veľkým presunom obyvateľstva najmä z Európy do ostatných častí sveta (predovšetkým do Ameriky, Austrálie, Južnej Afriky)... Veľké zmeny nastali v urbanizácii a životnom prostredí. Utvorili sa svetové veľkomestá s nadmernou koncentráciou ľudí“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 314).

Kým v minulosti väčšina obyvateľov industrializovaných krajín žila na vidieku, priemyselná revolúcia spôsobovala masovú migráciu obyvateľov z vidieka do miest, respektíve do zámoria, predovšetkým do USA, Kanady a Austrálie. Tieto vývojové tendencie spôsobovali rozpad pôvodného agrárneho charakteru najvyspelejších krajín sveta a vznik preľudnených robotníckych štvrtí v priemyselných veľkomestách.

Bezhraničný „liberalizmus v ranokapitalistickej industrializovanej spoločnosti uvrhol obrovskú väčšinu obyvateľstva do neznesiteľnej situácie a od Cirkvi bol ochotný akceptovať len výzvy na charitu a tlieskanie velikášskym gestám almužny, ktoré samozrejme neboli žiadnymi systémovými krokmi na zlepšenie situácie“ (Košč S. Katolícka sociálna náuka. Historický náčrt. Tretie, rozšírené a doplnené vydanie. Ružomberok : Verbum, 2011. ISBN 978-80-8084-800-2, s. 13).

Podmienky života robotníkov boli v mnohých prípadoch doslova neznesiteľné. Neúnosne dlhá pracovná doba (v šesťdesiatych rokoch 19. storočia až 78 hodín týždenne vrátane sobôt a nedieľ) bola nadmernou záťažou pre pracujúcich. Navyše k tejto pracovnej dobe bolo potrebné pripočítať čas, nevyhnutný na dopravu z domova na pracovisko, neraz na značné vzdialenosti. Aj keď sa neskôr, v období rokov 1885–1890, pracovná doba skrátila na 66 hodín, aj tak bola neúnosne dlhá a neposkytovala robotníkom dostatočný čas na regeneráciu síl a uspokojenie ich duchovných potrieb.

V tomto období bola práca v mnohých prípadoch ťažká, monotónna a neraz priamo ohrozovala zdravie pracujúcich nadmerným hlukom, absenciou klimatizácie, nebezpečnými exhalátmi, nedostatkom hygieny a ochranných pracovných prostriedkov. Nízke mzdy, predovšetkým u robotníkov nižšej kategórie a žien, sotva pokrývali existenčné minimum.

V období „pred zavedením sociálneho poistenia (v Nemecku v roku 1883) musel robotník bez materiálnej podpory niesť celé riziko vyplývajúce z choroby, úrazu a pracovnej neschopnosti. To všetko ovplyvňovalo aj kvalitu samotného života, zvlášť rodín. Zlá bytová situácia, preľudnené robotnícke štvrte, viedli k extrémnej bytovej núdzi. Nedostatok hygieny, čistej pitnej vody a kanalizácie viedol v ,slamoch´ (štvrtiach chudobných) k rôznym epidémiám. Niet sa čo čudovať, že v takejto situácii klesala morálna úroveň vplyvom alkoholu, promiskuity a rezignácie. Dochádza k rozvratu rodín a zanedbávaniu detí“ (Šoltés R. Historické súvislosti encykliky Rerum novarum. Dostupné na internete: unipo.sk.pdf).

Pápež Lev XIII. neúprosne pranieroval toto neľudské vykorisťovanie pracujúcich, v jeho prípade však nejde o komplexnú, systémovú kritiku kapitalistického spoločenského zriadenia a pápež ani nemal záujem hodnotiť kapitalizmus ako taký. Nenaznačoval ani potrebu spoločenských prevratov a jednoznačne sa vymedzil voči socialistickým revolúciám.

Pápež kategoricky odmieta socialistické riešenie (vyvlastnenie súkromného majetku) a naopak, obhajuje právo na súkromné vlastníctvo. Aj metóda socialistického riešenia – triedny boj medzi zamestnávateľmi a zamestnancami – je podľa pápeža pre Cirkev neprijateľná, pretože je v rozpore s rozumom i pravdou. Pápež naopak preferuje hľadanie možností spolupráce a vzájomného dopĺňania oboch tried, pretože jedna trieda „bezpodmienečne potrebuje druhú: niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu. Svornosť tvorí krásu a poriadok vecí tam, kde trvalý konflikt nemôže priniesť nič iné než zmätok a barbarstvo“ (RN 15).

Pápež odmieta aj liberálne riešenie. Na jednej strane obhajuje právo človeka na súkromné vlastníctvo, ktoré ma pečať Božieho zákona, pričom sa odvoláva na Knihu kníh, Sväté písmo, v ktorom sa okrem iného píše: „Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ (Dt 5,21).

Pápež však upozorňuje na to, že právo na súkromné vlastníctvo nie je absolútne, odvolávajúc sa pritom na svätého Tomáša Akvinského: „Súkromné vlastníctvo dobier, ako sme už povedali, je prirodzeným právom človeka... ,Je dovolené´, hovorí svätý Tomáš, ,ba nevyhnutné pre ľudský život, aby človek vlastnil dobrá.´ (Summa Theologiae, II-II, q. 66, a. 2) Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev ústami tohto svätého učiteľa neváha odpovedať, že ,čo sa toho týka, človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné, aby ich ľahko mohol rozdeľovať v čase núdze druhých. Apoštol totiž hovorí: Nariaďuj bohatým tohto sveta, aby ľahko dávali a zdieľali to, čo vlastnia.´ (Tamtiež, q. 65, a. 2.; porov. 1 Tim 6,17) Istotne nikto nie je povinný prispievať druhým tým, čo je nevyhnutné pre neho a pre jeho rodinu... Avšak po zabezpečení svojich potrieb a požiadaviek je povinnosťou tým, čo zvýši, prispieť na pomoc núdznym“ (RN 19).

Svätý Tomáš Akvinský obhajuje spoločenské poslanie súkromného vlastníctva. Má slúžiť všetkým. Vlastníctvo nie je absolútne právo človeka pred Bohom. Iba Boh má neobmedzené právo na súkromné vlastníctvo a on nám určuje aj spôsob, akým máme s jeho majetkom nakladať.

Ako nás učí Sväté Písmo, Boh stvoril svet z ničoho (porov. 2 Mach 7,28). On je skutočný vlastník všetkého, čo nás obklopuje. Aj ten najbohatší človek je v skutočnosti iba šafár, teda gazda, hospodár, správca, čiže osoba, ktorá hospodári na majetku všemohúceho Stvoriteľa.

Boh dočasne povoláva človeka za šafára na svojom hospodárstve. Vlastnícke právo na materiálne statky je teda de facto právom šafáriť na majetku jediného oprávneného vlastníka všetkých materiálnych statkov, ktorým je Boh, Stvoriteľ sveta viditeľného i neviditeľného. Je to právo dočasné, obmedzené na pozemskú existenciu každého vlastníka. Na počiatku sveta Boh zveril zem so všetkými zdrojmi spoločnej správe celého človečenstva slovami: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28).

Toto pôvodné darovanie zeme celému ľudskému pokoleniu má prioritu pred právom na súkromné vlastníctvo, ktoré niekto legálne získal alebo dostal. Stvorené dobrá majú slúžiť celému ľudstvu a aj nakladanie s nimi musí byť záležitosťou rozsiahleho konsenzu a spolupráce všetkých vrstiev spoločnosti. Z toho vychádza pápež Lev XIII. a vo svojej encyklike určuje pravidlá tejto spolupráce, na základe ktorých sa musia na vyriešení problematiky sociálne spravodlivého usporiadania spoločnosti spolupodieľať Cirkev, štát i sami robotníci.

Cirkev je prvá a najdôležitejšia v tomto snažení. História nás učí, že bez Boha a Cirkvi je každé ľudské namáhanie vopred odsúdené na nezdar. Absencia lásky k Bohu a blížnemu, bezbrehý individualizmus a liberalizmus kapitalistickej spoločnosti spôsobili nahromadenie nadmerného bohatstva úzkej vrstvy kapitalistov a nesmiernu biedu obrovských más proletárov.

Dlhodobé neriešenie sociálnych protikladov v spoločnosti evokovalo povedomie prirodzeného nepriateľstva jednej spoločenskej triedy voči druhej. Na oboch stranách pomyselnej barikády absentovalo povedomie vzájomných morálnych povinností, založených na princípe lásky k blížnemu. Nepriateľstvo a nenávisť je v rozpore s Božím prikázaním lásky, preto sa Cirkev musí usilovať o vzájomné zblíženie a spriatelenie oboch tried. Je kompetentná prispieť k riešeniu robotníckej otázky, pretože v zmysle Božej náuky a Kristovho evanjelia hlása objektívne pravdy a stanovuje mravné princípy utvárania medziľudských vzťahov. V zmysle toho pápež apeluje na lásku k blížnemu a špecifikuje vzájomné povinnosti i práva pre príslušníkov oboch tried v záujme hľadania sociálneho zmieru.

Ilustrácia: Arpád Horváth

K základným povinnostiam zamestnancov patrí úplne a verne dodržiavať to, čo bolo slobodne a spravodlivo dohodnuté v pracovnej zmluve, neurážať zamestnávateľa a nespôsobovať mu ujmu na majetku, pri obrane svojich práv sa zdržať násilností, vyhýbať sa vzburám a nespolčovať sa so zlými ľuďmi, sľubujúcimi nesplniteľné veci. Naproti tomu zamestnávatelia sú povinní rešpektovať ľudskú dôstojnosť robotníkov, zušľachtenú kresťanským charakterom, nezotročovať ich, ponechať robotníkom dostatok času a pokoja na plnenie náboženských povinností, nevystavovať ich pohoršeniam a hriešnym pokušeniam, neodvádzať ich od starostlivosti o rodinu a šetrnosti, neukladať im prácu, neprimeranú ich silám a nevhodnú pre nich s ohľadom na ich vek a pohlavie. Najdôležitejšou povinnosťou zamestnávateľov je však vyplácanie spravodlivej mzdy každému, kto pre nich pracuje (porov. RN 16-17).

Ďalším dôležitým činiteľom pri riešení „robotníckej otázky“ je štát. Pápež svojimi argumentmi demaskuje pokrytectvo liberálneho štátu. Štát nemôže byť v otázke sociálnej spravodlivosti pasívny a tolerovať bezbrehú slobodu súkromného podnikania, ale musí mať na zreteli blahobyt všetkých ľudí, pretože „starosť o všeobecné dobro je úlohou a kompetenciou štátu. Čím väčšie bude množstvo výhod, ktoré sa zabezpečia cestou tejto všeobecnej starostlivosti, tým menšia bude potreba hľadať iné cesty na pomoc robotníkom“ (RN 26).

Odôvodnenie oprávnenosti a nutnosti štátnej intervencie v prospech chudobných bolo vo svojej dobe vskutku revolučné a narážalo na všeobecný odpor vo svete. Bolo silným impulzom pre princíp solidarity, teda povedomia spoluzodpovednosti a vzájomnej závislosti medzi členmi spoločenstva a povinnosti tých „silnejších“ postarať sa o „slabších“ členov spoločenstva. Apelovanie na povinnosť postarať sa však nemá byť pre „slabších“ dôvodom pre pasívny prístup k riešeniu ich problémov, „preto niektorí autori vyvodzujú na základe cirkevnej reflexie solidarity ešte aj princíp participácie, ktorý poukazuje práve na tento aspekt solidarity“ (Košč S. Katolícka sociálna náuka. Historický náčrt. Tretie, rozšírené a doplnené vydanie. Ružomberok : Verbum, 2011. ISBN 978-80-8084-800-2, s. 19).

Z toho vyplývajú pre štát ďalšie povinnosti. Pápež v encyklike požaduje: „Vládcovia štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne súborom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite... Avšak prosperita krajín vychádza obzvlášť z dobrých mravov, z dobrého usporiadania rodín, zo zachovávania náboženstva a spravodlivosti, z umierneného vyrubovania a rovnomerného rozdeľovania verejných daní, z pokroku priemyslu a obchodu, z rozkvetu poľnohospodárstva a z ďalších podobných činiteľov, ktoré čím sú viac podporované, tým väčší osoh prinášajú národom. Už aj touto cestou môže teda štát významne prispieť k blahobytu tak ostatných tried, ako aj robotníckej triedy; a to svojím plným právom, bez vzbudenia akéhokoľvek podozrenia z neprimeraného zasahovania...“ (RN 26).

Navyše na inom mieste encykliky pápež požadoval, aby štát zabezpečil občanom slobodu zhromažďovania, pretože „právo na združovanie má... človek zo svojej prirodzenosti; a prirodzené práva musí štát chrániť, nie potláčať“ (RN 42).

K vyriešeniu robotníckej otázky však musia prispieť aj samotní robotníci vytváraním združení, ako aj spoločným a organizovaným presadzovaním svojich spravodlivých požiadaviek. Odborové organizácie robotníkov majú so všemožnou podporou katolíckych kňazov a biskupov právo vytvoriť si vlastný program a stanovy a svojou činnosťou prispievať k pozdvihnutiu materiálnych a duchovných záujmov pracujúcich. 

Toto má zabrániť rozdrobeniu robotníctva na osamotených jednotlivcov, ktorí nemajú šancu individuálne „presadiť ústupky zo strany zamestnávateľa, a na druhej strane spontánnym vzburám a násilnostiam ako skratovému prejavu bezmocnosti z často bezvýchodiskovej situácie. Ich dopad je však širší a zasahuje aj iné sociálne potreby zamestnancov, počnúc od vzdelávania až po sociálne zabezpečenie v chorobe, pri úraze či v starobe“ (Košč S. Katolícka sociálna náuka. Historický náčrt. Tretie, rozšírené a doplnené vydanie. Ružomberok : Verbum, 2011. ISBN 978-80-8084-800-2, s. 20).

Pápež však upozorňuje na nebezpečenstvo združení s proticirkevnými zásadami. Pri takomto stave vecí majú robotníci dve voľby: buď vstúpiť do takýchto združení s rizikom ohrozenia svojho náboženského presvedčenia, alebo si vytvoriť organizácie „vlastné, a tak spojiť sily a rozhodne sa vzoprieť proti tomuto nespravodlivému a neprípustnému nátlaku. Ako teda môže váhať a nevybrať si túto druhú možnosť každý, kto nechce vystaviť nebezpečenstvu najvyššie dobro človeka?“ (RN 44).

Takto fungujúce katolícke odbory sú prospešné aj pre zamestnávateľov, pretože dialóg, ktorý je ich hlavným nástrojom, prispieva k širokému konsenzu a trvalému vylepšovaniu vzťahov na pracovisku a v neposlednom rade aj k vyššej prosperite podnikov.

V závere encykliky pápež znovu opakuje požiadavku náboženského riešenia problematiky sociálnej spravodlivosti, keďže „pravý a radikálny liek môže vzísť jedine z náboženstva, nech sa všetci ubezpečia o nevyhnutnosti návratu ku kresťanskému životu, bez ktorého aj tie zdanlivo najúčinnejšie opatrenia neprinesú záchranu. Pokiaľ ide o Cirkev, nikdy a nijako nezanedbá svoje dielo, ktoré bude o to účinnejšie, o čo bude ona slobodnejšia“ (RN 50).

Je nesporné, že encyklika Rerum novarum bola vo svojej dobe vskutku revolučným počinom a zrejme aj preto spočiatku často narážala na všeobecné nepochopenie, „avšak jasnozrivosť tohto pápeža sa ukazuje po rokoch ešte v zreteľnejšom svetle, ako o tom svedčia celé nasledujúce dejiny. Práve tento dokument je považovaný nielen za počiatok, ale aj za základ sociálneho učenia Katolíckej cirkvi" (Košč S. Katolícka sociálna náuka. Historický náčrt. Tretie, rozšírené a doplnené vydanie. Ružomberok : Verbum, 2011. ISBN 978-80-8084-800-2, s. 16).
Na tento dokument sa odvolávali všetci nasledovníci pápeža Leva XIII., ktorí boli autormi ďalších sociálnych encyklík. Pozitívny vplyv týchto encyklík na riešenie problematiky sociálnej spravodlivosti v štátoch kapitalistického Západu predovšetkým v 20. a 21. storočí je nesporný.

Karol Dučák

::

Ďalšie články autora:

Deň reformácie – tragické memento

Svätý Pius X. – konzervatívny novátor

Kňazské bratstvo svätého Petra