Celibát kňazov

Karol Dučák

V učení Druhého vatikánskeho koncilu

Povinný celibát (latinsky coelebs – slobodný) kňazov je špecifikum Rímskokatolíckej Cirkvi, ktoré vzbudzuje búrlivé polemiky už veľmi dlho, predovšetkým však v posledných desaťročiach. Volania po jeho zrušení sú stále naliehavejšie, a to nielen z prostredia mimo Katolíckej cirkvi, ale aj z radov samotných katolíkov. Zástancovia zachovania celibátu sa odvolávajú na slová samotného Pána Ježiša Krista, ktorý svojim učeníkom povedal: „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12). Čiže už Pán Ježiš spomína ľudí, ktorí sa pre nebeské kráľovstvo dobrovoľne zriekli manželstva. Napokon aj sám Pán Ježiš a väčšina apoštolov prežili svoj život v bezženstve.

Odporcovia celibátu sa však odvolávajú na skutočnosť, že povinný celibát kňazov Rímskokatolíckej cirkvi nie je dogma, ale tradícia, ktorá vznikla v stredoveku. Faktom totiž je, že Cirkev v prvom tisícročí svojej existencie nielenže nepožadovala celibát, ale dokonca aj medzi apoštolmi, teda najbližšími pozemskými spolupracovníkmi Ježiša Krista, boli ženatí muži. Je všeobecne známe, že Šimon, ktorého Ježiš pomenoval Petrom, bol ženatý. Lenže, čo už je menej známe, Šimon nebol jediný. Aj apoštoli Bartolomej a Filip boli ženatí, ba Filip mal aj deti.

Ježiš Kristus povolal do apoštolskej služby aj ženatých mužov, ale zároveň povedal apoštolovi Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 18–19). Týmito slovami Ježiš Kristus ubezpečil apoštola Petra o tom, že aj samotné nebesia budú akceptovať zákony a prikázania prvého rímskeho pápeža, Petra, a neskôr aj jeho nástupcov.

Pápeži túto právomoc využili a postupom času presadili povinný celibát kňazov kresťanského Západu. Aj keď k jeho definitívnemu uzákoneniu došlo až v druhom miléniu existencie Cirkvi, historické dokumenty o celibáte máme už zo synody v Elvíre (300–306) a z Trullskej synody (692), ako aj z Prvého nicejského koncilu (325). K rozhodujúcim krokom v tomto smere došlo v druhom miléniu. Pápež Gregor VII. (1073–1085) v rokoch 1074 a 1075 rozšíril platnosť celibátu na kresťanskom Západe a napokon II. Lateránsky koncil v roku 1139 prehlásil uzatvorenie manželstva po vysvätení za zakázané a existujúce manželstvá za neplatné (1). Toto nariadenie koncilu sa niekedy interpretuje ako zavedenie všeobecného zákona celibátu po prvý raz.

Povinný celibát potvrdili ďalšie koncily. V zvýšenej miere sa tejto problematike venoval Druhý vatikánsky koncil. V dogmatickej konštitúcii o Cirkvi je uvedené: „Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú aj rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali (2). Medzi nimi vyniká vzácny dar Božej milosti, ktorý Otec poniektorým udeľuje (porov. Mt 19, 11; 1 Kor 7, 7), aby sa s nerozdeleným srdcom (porov. 1 Kor 7, 32–34) ľahšie zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte (3). Túto dokonalú zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo Cirkev vždy mala v mimoriadnej úcte ako znak a podnet lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete“ (4).

Pomerne veľa miesta venuje celibátu kňazov dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis. V dokumente sa okrem iného uvádza: „Dokonalú a trvalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, ktorú Kristus Pán odporúčal (5) a ktorú v priebehu storočí ochotne prijímali a chválitebne zachovávali i zachovávajú mnohí veriaci, Cirkev vždy považovala za osobitne vhodnú pre život kňazov. Ona je totiž znakom a vzpruhou pastoračnej lásky a význačným zdrojom duchovnej plodnosti...“ (6).

V nasledujúcich vetách dekrét pripúšťa, že povaha kňazstva si sama osebe nevyžaduje celibát a poukazuje pritom na prax prvotnej Cirkvi (7) a tradície východných cirkví, v ktorých „popri tých, ktorí si z daru milosti volia spolu so všetkými biskupmi zachovávať celibát, sú aj vynikajúci ženatí kňazi. Keď teda tento posvätný koncil odporúča cirkevný celibát, vôbec nemá v úmysle pozmeniť odlišnú disciplínu, ktorá legitímne platí vo východných cirkvách. Naopak, s láskou povzbudzuje tých, ktorí prijali kňazstvo v manželstve, aby vytrvali vo svätom povolaní... “ (8).

Ilustračná snímka: JM - PriestorNet

Ako však dekrét uvádza ďalej, celibát je pre kňazský stav z mnohých dôvodov primeraný. Kristus, víťaz nad smrťou, vzbudzuje svojím Duchom vo svete nové ľudstvo, ktoré neodvodzuje „ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 13). Poslaním kňaza je úplne sa zasvätiť službe nového ľudstva a celibát, zachovávaný pre nebeské kráľovstvo, umožňuje kňazom novým a vznešeným spôsobom sa zasvätiť Bohu a ľahšie sa ho pridŕžať nerozdeleným srdcom. Skrze neho a v ňom sa môžu slobodnejšie oddať službe Bohu a ľuďom a nehatenejšie slúžiť jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzeného preporodenia a takto sa môžu stať schopnejšími prijať v širšom zmysle otcovstvo v Kristovi.

Takto „vyznávajú pred ľuďmi, že sa chcú venovať výlučne poslaniu, ktoré im bolo zverené, totiž zasnubovať veriacich jedinému mužovi, Kristovi, a odovzdať mu ich ako čistú pannu (9), pripomínať tým tajomné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa má stať plne zjavným v budúcnosti a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus (10). Okrem toho sa stávajú živým znamením budúceho sveta, ktorý je vierou a láskou už teraz prítomný a v ktorom sa vzkriesení nebudú ani vydávať, ani ženiť (11). Pre tieto dôvody, ktoré majú svoj základ v tajomstve Krista a v jeho poslaní, bol celibát sprvoti kňazom odporúčaný a neskoršie v latinskej Cirkvi zákonom uložený všetkým, ktorí majú byť povýšení do posvätného stavu. Tento posvätný cirkevný snem znovu schvaľuje a potvrdzuje uvedené uzákonenie, týkajúce sa kandidátov kňazstva, a má v Duchu Svätom plnú dôveru, že Otec štedro udelí dar celibátu, takého primeraného kňazstvu novej zmluvy, ak len oň pokorne a vrúcne prosia tí, ktorí majú sviatostnou vysviackou účasť na Kristovom kňazstve, ba i celá Cirkev“ (12).

Posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých kňazov, ktorí s dôverou v Božiu milosť a podľa Kristovho príkladu dobrovoľne prijali celibát, aby sa mu veľkodušne a z celého srdca oddali, verne v ňom vytrvali, aby boli schopní si vážiť tento stav ako veľkolepý dar od Otca, ktorý Pán tak viditeľne vyzdvihuje (13), a aby si boli vedomí veľkých tajomstiev, ktoré sa naznačujú a realizujú v ňom. Čím väčšmi je dokonalá zdržanlivosť pokladaná ľuďmi za nemožnú, tým pokornejšie a húževnatejšie musia kňazi v súčasnej dobe orodovať spolu s celou Cirkvou o milosť vernosti. Musia pritom používať všetky nadprirodzené i prirodzené prostriedky, ktorými disponujú. V prvom rade „nech nezanedbávajú pridŕžať sa asketických zásad, potvrdených skúsenosťou Cirkvi, ktoré ani v súčasnom svete nie sú menej potrebné. Preto tento posvätný cirkevný snem prosí nielen kňazov, ale aj všetkých veriacich, aby si vážili vzácny dar kňazského celibátu a všetci sa modlili k Bohu, aby vždy štedro udeľoval tento vznešený dar svojej Cirkvi“ (14).

Pre rímskokatolíckeho kňaza, ktorý žije svoje kňazstvo celým životom, je celibát nesmiernym obohatením, pretože môže milovať Boha nerozdeleným srdcom. Iná je situácia gréckokatolíckeho kňaza. V gréckokatolíckej cirkvi sa kňazi môžu pred vysviackou oženiť a väčšina z nich túto možnosť aj využíva. Gréckokatolícki kňazi často majú početné rodiny so siedmimi, ôsmimi a viac deťmi. Nedávno dokonca jedna zo slovenských televízií vysielala reportáž o gréckokatolíckom kňazovi na východnom Slovensku, ktorý je otcom desiatich detí. Keď sa ho moderátorka opýtala, či bude mať ešte viac detí, bez váhania odvetil: „Ak Boh požehná, môže sa to stať.“

Rodina má v živote týchto kňazov významné miesto, ale zároveň je pre nich aj určitou záťažou. Autor tohto článku bol svedkom prípadu, keď gréckokatolícky kňaz nemohol odslúžiť svätú liturgiu, pretože mal tri choré deti, o ktoré sa musel postarať. Preto urýchlene zháňal iného kňaza, ktorý by za neho svätú omšu odslúžil. Zaiste, nie je potrebné nikomu vysvetľovať, že kňaz, ktorý má viac detí, musí obetovať značnú časť svojho času a energie rodine, takže ani pri najlepšej vôli sa nemôže venovať svojim farníkom tak, ako kňaz žijúci v celibáte. Celibát rímskokatolíckych kňazov je teda nesporne veľkým duchovným bohatstvom Cirkvi. Jeden rímskokatolícky kňaz, ktorý bol na púti v Izraeli, rozprával v kruhu veriacich o stretnutí so ženatými kňazmi východného obradu, ktorí sa vyjadrovali v tom zmysle, že rímskokatolícki kňazi to majú ľahšie aspoň v tom ohľade, že sa nemusia starať o svoje rodiny.

V zmysle všetkých uvedených faktov je teda málo pravdepodobné, že by sa v budúcnosti Rímskokatolícka cirkev zriekla povinného celibátu kňazov. Už pápež Benedikt XV. vyhlásil v roku 1920, že celibát nikdy nebude zrušený, pretože je pre Cirkev priveľmi dôležitý. Tieto slová nemožno v žiadnom prípade spochybňovať.

Karol Dučák

POZNÁMKY:

(1) Porov. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, 1977, s. 71–72.

(2) O radách vo všeobecnosti pozri ORIGENES, Comm. Rom. X, 14: PG 14, 1275B; SV. AUGUSTÍN, De s. virginitate, 15, 15: PL 40, 403; SV. TOMÁŠ, Summatheol. I-II, q. 100, a. 2 C (in fine); II-II, q. 44, a. 4 ad 3.

(3) O prednostiach posvätného panenstva porov. TERTULIÁN, Exhort. Cast. 10: PL 2, 925C; SV. CYPRIÁN, Hab. virg.: 3 a 22: PL 4, 443B a 461A a nasl.

(4) Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 42.

(5) Porov. Mt 19, 12.

(6) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, č. 16.

(7) Porov. 1 Tim 3, 2–5; Tít 1, 6.

(8) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, č. 16.

(9) Porov. 2 Kor 11, 2.

(10) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42 a 44: AAS 57 (1965), s. 47–49 a 50–51; dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 12: AAS 58 (1966), s. 707.

(11) Porov. Lk 20, 35–36; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 24–28; PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, 25. marca 1954: AAS 46 (1954), s. 169 – 172.

(12) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, č. 16.

(13) Porov. Mt 19, 11.

(14) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, č. 16.