Kristova pravá ruka

(Rozprávka)

Ľudovít bol rozmaznané šľachtické decko a navyše jedináčik. Jeho rodičia patrili k najbohatším ľuďom celej krajiny a vlastnili panstvo, ktorému bolo ťažké nájsť páru široko-ďaleko. Boli však zahľadení priveľmi do seba a tak vlastného syna zanedbávali. Dali mu všetko, čo si zažiadal a Ľudovít to patrične zneužíval. Keďže bol mimoriadne nadaný, dostalo sa mu toho najlepšieho vzdelania. Najprv doma, neskôr na univerzitách. Tam sa Ľudovít dostal do prostredia voľnomyšlienkarov, ktorí si užívali život plnými dúškami. Robili si dobrý deň z veriacich ľudí aj kňazov a nič im nebolo sväté. Ľudovít bol medzi priateľmi obľúbený, pretože nikdy nemal núdzu o peniaze a mohol štedro utrácať s partiou rovesníkov.

Lenže všetko má svoj koniec a aj bezstarostný život Ľudovíta sa musel raz skončiť. Sotva ukončil štúdia, keď dostal správu o smrti otca a čoskoro nato sa porúčala na druhý svet aj Ľudovítova matka. A tak mladý muž musel prevziať správu panstva po svojich rodičoch. Keďže mu rodičia zanechali veľký majetok, mohol naďalej bezstarostne hýriť. Obklopil sa skupinou bohatých šľachtických synkov, ktorí si takisto chceli užívať svetské radovánky. Na svojom panstve usporadúval Ľudovít bály, plesy a rôzne slávnosti. Najradšej však mal poľovačky, ktorých sa nemohol nasýtiť.

Jedného dňa sa v bujarej nálade vracal domov v otvorenom kočiari spolu so skupinou svojich druhov. Cestou sa kumpáni potužovali vínom a mysleli si, že im patrí svet, lenže to ešte netušili, aké strašné vytriezvenie ich čaká. Cestou prechádzali popri veľkom drevenom kríži s visiacim Kristom a vtedy Ľudovít prikázal zastaviť. To mu diabol vnukol strašnú myšlienku. Vystúpil z kočiara a vyzval aj svojich kumpánov, aby vystúpili. Potom pristúpil ku krížu a začal sa posmievať Kristovi, visiacemu na kríži. Napokon vyhlásil v povznesenej nálade: „Mešec zlatých dám tomu, kto z dvadsiatich krokov ako prvý trafí flintou Krista na kríži.“

V tej chvíli nastalo ticho. Bujará spoločnosť zmĺkla a všetkým prítomným zamrzol úsmev na tvárach. Aj keď to boli ľahkomyseľní fičúri, toto bolo aj pre nich priveľa. Boli kedykoľvek ochotní zosmiešňovať kňazov či Katolícku cirkev, avšak rúhať sa priamo Kristovi si nedovolili. Zavládla skleslá nálada a to Ľudovíta veľmi popudzovalo.

„Čo ste baby?“ zosmiešňoval priateľov a aby ich vyprovokoval k činu, zobral svoju flintu a vystrelil na Krista na kríži. Ani poriadne nezamieril, takže pri prvom výstrele minul cieľ. Potom vyzval priateľov, aby ho nasledovali a oni ho neochotne poslúchli, ale každý z nich mieril ledabolo vedľa kríža a snažil sa netrafiť. Medzitým Ľudovít znovu nabil svoju zbraň a vystrelil. Zase netrafil, hoci sa veľmi snažil. Po ňom opäť strieľali jeho kumpáni, no ani jeden netrafil. Naveľa sám Ľudovít trafil pravú ruku Krista a tá sa odlomila od tela. Rozosmial sa hurónskym smiechom a povedal: „Tak sa zdá, že budem musieť podarovať mešec zlatých sám sebe.“

Po tomto kúsku partia šľachtických panákov znovu nastúpila do kočiara a vracala sa domov. Nálada však bola stiesnená, aj keď sa Ľudovít snažiť priateľov rozveseliť. Dobrú náladu sa mu však nedarilo obnoviť. Domov prišiel namrzený a rozčarovaný a niekoľko nasledujúcich dní nebol vo svojej koži. Stále ho prenasledovala spomienka na nechutnú príhodu, ktorej hlavným hrdinom sa stal on sám. Od tej doby sa zmenil. Už to nebol ten bezstarostný švihák, akým bol predtým, ale zvážnel a stal sa z neho zádumčivý, melancholický muž.

Po krátkej dobe sa však všetko zmenilo. Na jednom plese sa zoznámil s peknou bohatou šľachtičnou a po nejakom čase sa s ňou oženil. Neprešiel ani rok, keď mu jeho manželka oznámila, že je v požehnanom stave. Ľudovíta táto správa najprv prekvapila, no potom sa potešil a začal si zvykať na postavenie budúceho otca. Dúfal, že to bude syn a už si robil plány, akého udatného muža vychová zo svojho syna, lenže to ešte netušil, aké kruté rozčarovanie ho čaká. Syn sa mu síce narodil, ale bol to neduživý chlapec, ktorý prišiel na svet ako mrzáčik. Ľudovít – tak sa syn volal – totiž nemal pravú ruku. Namiesto nej mu na ramene narástol malý kýptik.

Keď sa to novopečený otecko dozvedel, zmocnilo sa ho zúfalstvo a hrôza. V prvých chvíľach nič nechápal, no potom si spomenul na to, ako odstrelil pravú ruku Krista na kríži. Prepadla ho neľudská zloba a on sa strašne sa rozkričal. Rozbehol sa pre svoju flintu, vysadol na koňa a hnal sa cvalom dovtedy, kým nezastal pred krížom, na ktorý kedysi strieľal.

Kríž už medzičasom opravili a odstrelená ruka bola znovu pripojená ku Kristovmu telu na kríži. Ľudovít zoskočil z koňa na zem, no keď chcel flintou namieriť na Krista na kríži, skamenel od úľaku. Na kríži zbadal zaveseného živého Krista. Chvíľu sa vyjavene díval na kríž s pocitom, že má vidiny. Lenže akokoľvek napínal zrak, nemohol si pomôcť. Na kríži skutočne visel živý Spasiteľ sveta. Ľudovít videl jeho hrozne doráňané telo a tvár dobitú na nepoznanie. Tá tvár sa nepodobala na nijaký obraz Krista, ktorý doposiaľ videl vo svojom živote. Ľudovíta premkla hrôza nad tou ľudskou surovosťou, ktorá tak strašne zohavila Pána Ježiša. Tak ukrutne dobitého človeka ešte nikdy v živote nevidel. Zrazu Kristus na kríži zodvihol hlavu a uprel na Ľudovíta smutný pohľad, plný bolesti. Z jeho očiach bola skrytá výčitka. Ako keby sa chcel Ľudovíta opýtať: „Aj ty ma chceš zraňovať?“

Ľudovíta ako keby zasiahol blesk. Bezmocne spadol na zem a zostal nehybne ležať. Keď sa po nejakom čase prebral, uprel pohľad na kríž a s prekvapením zbadal, že na kríži znovu visí postava Krista z dreva. Po živom Kristovi nebolo chýru ani slychu.

Ľudovít sa s nesmiernou námahou vyštveral na koňa a cválal domov. Po návrate domov zmenil svoj život a stal sa z neho veriaci katolík, ktorý sa horlivo usiloval o spásu svojej duše. No nielen svojej. Aj duší svojich blížnych. Venoval nemálo peňazí Katolíckej cirkvi, staral sa o chudobných a chorých, nechal postaviť nemocnicu, nový kostol, kláštor pre mníchov, ktorých povolal na svoje panstvo a vykonal ešte veľa skutkov lásky k svojim blížnym.

Po čase mu manželka oznámila, že je znovu v radostnom očakávaní. Ľudovít sa so svojou manželkou úpenlivo modlil, aby sa mu tento raz narodil zdravý potomok. Nechal odslúžiť na tento úmysel niekoľko svätých omší. Aj rehoľníci a veriaci ľud sa modlili na tento úmysel. Boh vyslyšal také hojné, zbožné modlitby a Ľudovít sa čoskoro stal otcom zdravého, silného chlapca, ktorý sa mal utešene k svetu. Chlapec dostal meno Dominik. Vyrástol z neho statočný a dobrý človek, ktorý pokračoval v šľapajach otcovho diela dobročinnosti.

Jedného dňa však prvorodený syn Ľudovít ťažko ochorel a lekári si nevedeli s jeho chorobou dať rady. Raz večer sa Ľudovít smutne díval na svojho chradnúceho syna a vtom sa miestnosť rozžiarila prudkým svetlom, ktoré prichádzalo zhora. Ľudovít sa pozrel tým smerom a zbadal vysoko na nebi žiariaceho Krista. Ježiš vystrel ruky smerom dole a vtedy Ľudovít zbadal, ako z postele jeho syna začalo pomaly stúpať smerom ku Kristovi rozžiarené telo jeho chlapca. Malý Ľudovít sa s úsmevom obrátil k otcovi a vtedy jeho otec zdúpnel od prekvapenia. Syn naňho zamával pravou rukou. Tou rukou, ktorú nikdy nemal. Ešte nejakú dobu sa otec díval na úchvatný obraz pred sebou, potom mu všetko zmizlo pred očami, no on sa ešte dlho nemohol spamätal z prekvapenia, ktoré zažil. Keď napokon precitol, priblížil k posteli, v ktorej ležal jeho syn. Jeho predtucha sa naplnila. Malý Ľudovít ležal v posteli mŕtvy so šťastným úsmevom na tvári. Pán si ho vzal k sebe. Otca Ľudovíta zaliali slzy. Neboli to však slzy smútku, ale slzy šťastia. Vedel, že jeho syna už nikdy nič nebude bolieť ani trápiť.

Karol Dučák

::

Karol Dučák

Príbehy zo života:

Čo s dušami samovrahov? Skončia v pekle?

V náručí nebohého otca 

Tvoj čas ešte neprišiel, musíš sa vrátiť