Umieranie nášho sveta

Ľudovít Košík

Systematický rozklad rodiny i Cirkvi nikomu šťastie neprinesie a nikoho neobohatí, ale všetkých ešte viac ochudobní a skomplikuje naše vzťahy a náš život...

Kňaz Marián Kuffa v jednom zo svojich príhovorov povedal: „Pozdvihni autoritu Bohu a Boh ju dvihne tebe.“ Dnes sme svedkami častého spochybňovania Božej autority, ale zároveň by sme chceli, aby bola plne rešpektovaná autorita človeka. Čím viac to zdôrazňujeme a čím viacej túžime po ľudskej spravodlivosti, tým menej to platí. Čím viac chceme byť ľudskí, etickejší, demokratickejší, na ľudských základoch, s vylúčením Boha zo života osobného, rodinného aj spoločenského, tým viac budeme neľudskí, barbarskí, tyranskí. Súčasná situácia vo svete aj u nás to len potvrdzuje. Múdry sa dokáže poučiť a hlúpy zomrie vo svojej hlúposti.

Svet nemôže fungovať bez autority a zodpovednosti. Prináša to chaos do vzťahov a život by sa stal nemožným. Boh vo svojej nekonečnej múdrosti a dokonalosti svet stvoril a dal ho do správy človeka, ako rozumnej  bytosti,  dal pravidlá a zákonitosti na jeho fungovanie, a teda môže fungovať a prosperovať, len ak ich budeme rešpektovať. Ak budú zachované morálne princípy. Ba človek má možnosť svoj život prežívať šťastne, spokojne, radostne a s láskou.

Každý experiment, ktorý nevychádza z Božieho poriadku, je tragický, ako pre človeka, tak pre ľudské spoločenstvo. Každý hriech, i ten najtajnejší, prináša negatívne dôsledky. A každé dobro vykonané človekom prináša ovocie pre toho, kto ho koná i pre ľudí okolo. Bolo to práve kresťanstvo, ktoré vybudovalo našu civilizáciu a je paradoxné, že táto civilizácia po dosiahnutí svojej vysokej úrovne, začala popierať svoje základy.

Ak je dnešný svet v kríze, myslím, je to predovšetkým preto, lebo je v kríze Cirkev (Cirkev je božsko-ľudská ustanovizeň, má svoju Božskú stránku, ktorá sa nemení ani nemôže zlyhať, má aj ľudskú stránku, tá sa niekedy môže aj mýliť alebo zlyhať). Nezlyhal Boh, ale zlyhal človek! Myslím, že kríza Cirkvi ešte len naberá na svojej sile a jej dôsledky, ak sa človek nespamätá, budú prinášať nové komplikácie a budú veľmi tvrdé.

V našej krajine aj v krajinách západnej Európy môžeme badať v posledných desaťročiach úbytok kresťanov na počte i váhe ich slova v spoločnosti. Klesá počet účastníkov bohoslužieb i prijatých sviatostí, mnohí v tichosti z väčšinových cirkví odchádzajú do menších spoločenstiev, kde prežívajú osobnejšie vzťahy i väčší zážitok spoločenstva. Väčšina si volí postupné vyprázdňovanie a povrchnosť a k šťastiu im plne postačuje plné brucho, pár zmyslových zážitkov a vidina väčších materiálnych pôžitkov.

Väčšinová, prevládajúca kultúra je plná balastu, konzumu a prázdnoty. Kto chce rásť duchovne a duševne, určite ho to niečo aj stojí, vyžaduje si to značné úsilie a disciplínu a už nie je veľa tých, ktorí sú ochotní nastúpiť náročnú, úzku cestu, na ktorú nás Ježiš pozýva. Žiť povrchne a podobne ako iní, to je oveľa jednoduchšie a ľahšie.

Staré opory Cirkvi, ktoré obstáli so zdravými základmi aj v rokoch prenasledovania, i počas rokov nástupu chaosu v hodnotách, postupne odchádzajú a Cirkev rýchlo stráca piliere v radoch kňazov, rehoľníkov i laikov v našich farnostiach, ktorí jej obetavo roky slúžili a nezištne pre ňu pracovali a obetovali sa. Nahrádzajú ich aktivisti organizujúci povrchné a plytké programy a aktivity, vypĺňajúce čas, ktoré však nenapĺňajú vnútro duše.

Systematický rozklad rodiny, základnej jednotky ľudskej spoločnosti, i Cirkvi, nikomu šťastie neprinesie a nikoho neobohatí, ale všetkých ešte viac ochudobní a skomplikuje naše vzťahy a náš život. Faktom je zneužívanie mladej inteligencie, ktorú ešte fungujúca rodina a Cirkev s hrdinstvom a vypätím mnohých síl a obiet pripravila na život, na povrchné a lacné ciele.

Na mladých čakajú pseudokresťanskí novátori, aby ich zlákali na cestu povrchnosti, prázdnoty a nezáväznej morálky. Mládeže, ktorej k šťastiu postačuje alkohol, drogy, voľné zväzky a hlučná hudba, je toľko, že sú bezradní často sami rodičia a nemajú sa už na koho obrátiť s prosbou o pomoc, keď sa dostavia negatívne dôsledky, pretože centrá a liečebne sú beznádejne preplnené, ale aj málo účinné.

Ilustrácia: Arpád Horváth

Kde je viditeľné ovocie práce s mládežou v Cirkvi? Obyčajne 14–16 ročnú mládež zoberú z rodiny a nalákajú na šport, trochu povrchnej kultúry či gitarové tábory, do draho vybudovaných cirkevných centier – čo ich po čase omrzí, lebo tam obyčajne chýba hlbší základ – aby po čase prešli do  svetských centier, kde ich čakajú lákavé ponuky sveta, protikresťanské programy; kde tisíce mladých trávia večery, noci, víkendy a k ich „šťastiu“ to plne postačuje. Stačí si porovnať počty účastníkov na kresťanských a svetských podujatiach, a zamyslieť sa nad výsledkami a ovocím – a kto má z nich aký osoh, kto znáša náklady a kto zisky; i keď si vážim všetkých tých a osobitne mladých, ktorí sú ochotní sa obetovať pre iných a zodpovedne pracovať.

„Moderní“ kňazi, hrajúci miesto kázní divadielka a ponúkajúci lacné reči, dokážu niekedy aj „odfláknuť“ bohoslužbu, no nedokážu alebo nevedia urobiť dôstojný pohreb alebo pekný svadobný obrad. Vidieť dnes kňaza modliť sa mimo jeho služobných povinností alebo čakať v spovednici na prípadných kajúcnikov, je skôr svetlou výnimkou ako pravidlom.

Kde sú viditeľné výsledky práce nadšených novátorov Cirkvi, ktorý už desaťročia pod hlavičkou čohosi nového, čo však nedokážu definovať ani sami pre seba, ani pre nikoho, rozkladajú Cirkev a dobre prosperujú z jej rozkladu, riedenia náuky a ponúkania prázdnoty?  Kde sú výsledky rečí a čudných projektov, ktoré mali cieľ pritiahnuť mladých?!

Mladí majú svoje záujmy, Cirkev ani Boh ich, žiaľ, nepriťahuje, starí a verní vymierajú, kostoly sú poloprázdne, farnosti sa zlučujú, kostoly zatvárajú, predávajú. (Správy z tlače o viedenskej diecéze z minulého roku a o Bruseli z apríla 2016 o zavretí takmer tretiny kostolov a ich postupnom predaji.)

Kde sú výsledky nadšených rytmických omší, konaných v ešte vtedy preplnených kostoloch, z rokov môjho detstva? Dnes nie sú lákadlom, ale skôr rušia tých niekoľkých, ktorí ešte prídu do tichého prítmia tradičných chrámov a túžia po modlitbe a účasti na bohoslužbe. Otázka našich ešte fungujúcich seminárov by stála za samostatnú úvahu.

Niektorí aktivisti v našich farnostiach, ktorí lákajú na čudné aktivity a nútia mladých, osobitne birmovancov, dokážu odpudiť od Cirkvi i tých vernejších. Ani vyprázdňujúce sa farské pokladnice zatiaľ ešte veľmi k zamysleniu nenútia, lebo čosi dá štát, niečo sa získa z projektov a niečo sa ešte stále vyberie...

Verejnosti sú predstierané vymyslené problémy, ktoré väčšinu ľudí netrápia, a problémy skutočné, ktorých pribúda, riešiť nikto nechce, lebo by to asi bolelo. Ponúkané pseudokresťanské programy a aktivity bez obsahu a hĺbky po čase omrzia. Aj príroda sa bráni našej konzumnej mentalite. Zem sa otriasa, príroda varuje pohromami. Ak nebudete konať pokánie, všetci zahyniete, môžeme počuť od Ježiša.

Poctivá práca a zodpovednosť nie je ocenená ani spoločnosťou, ani v Cirkvi. Pribúda takých, ktorí dobre žijú zo špekulácií. Lacno kúpiť a draho predať je mottom správania sa čoraz viacerých. Čím sa im viac podarí oklamať, okradnúť, podviesť  iných, často i tých najbližších v rodine, medzi priateľmi v najbližšom okolí, tým lepšie sa budú mať oni. Čím viac oslabíme a spochybníme prirodzené vzťahy, tým viac budú prosperovať naše špekulácie. Najviac bohatnú finančníci, predajcovia nehnuteľností a špekulanti s ľudským nešťastím. Čím sú špekulácie amorálnejšie, tým viac zisky rastú.

Veľké očakávania nemám, ale pýtam sa, či sme schopní aspoň v Cirkvi pochopiť, že z rozkladu nie je možné šťastne žiť, že to prinesie len nové utrpenie, bolesť a tragédie. Pokiaľ fungovalo zdravé jadro v rodinách, obciach, národoch, štátoch, v cirkevných štruktúrach, tvárili sa i nositelia rozkladných experimentov, že to, čo predkladajú, je životaschopné. Ale ak sa zamyslíme nad výsledkami ich činnosti, môžeme vidieť, že okrem mnohých veľkých bolestí, utrpenia, nešťastia a čudáctiev nič pozitívne nikomu nepriniesli.

Kristus sa nám aj dnes v tichosti prihovára a pozýva nás, aby sme ho nasledovali. Je na každom z nás, či zoberieme vážne jeho pozvanie a budeme mu verní na úzkej, hrboľatej, náročnej ceste vedúcej k večnému šťastiu. S ním zažijeme radosť zo spoločenstva, z tvorby, služby, obety a dávania.

Ľudovít Košík

::

Ďalšie články autora:

Kresťania v postmodernej spoločnosti

Slovensko nerozkvitá

Dôležitosť budovania vzťahov

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.