Zápas o trvalé hodnoty

Ľudovít Košík

Na internetovom portáli Postoj.sk som si so záujmom v minulých dňoch prečítal rozsiahlu  prednášku s názvom Ako liberalizmus zabil pravdu, od českého kňaza, profesora Petra Piťhu, prednesenú na univerzite v Trnave. Autor sa v nej zamýšľa nad príčinami súčasnej krízy v Európe. Celkom sa s ňou stotožňujem a oceňujem snahu nazvať problémy pravým menom a pátrať a odhaľovať ich príčiny a ponúkať riešenie.

Sme svedkami prebiehajúceho zápasu medzi liberalizmom a konzervativizmom, ktorý  zasahuje všetky sféry života, či spoločenského, náboženského, politického – a presahuje aj do menších spoločenstiev, ako obcí, farností,  ba i do rodín.

Odpoveďou na tento boj môže byť to, že človek sa nedá vtiahnuť do médiami  moderovaného zápasu liberálov o ovládnutie spoločnosti a sveta, ale aj v súčasnosti sa bude usilovať  žiť zodpovedným kresťanským životom a takto vydávať svedectvo o viere. Svojou silou masmédiá dnes dokážu vymodelovať rozličné situácie a presadiť do čela spoločnosti a za vzory aj osobnosti, ktoré nie sú odbornými, ľudskými ani morálnymi  autoritami.

Akoby sa vytrácal aj z reči Cirkvi zápas o večné dobro, spásu, život podľa zásad evanjelia, zápas o trvalé hodnoty. Sú niektorí mienkotvorní duchovní, ktorí dokážu aj veriacich ovplyvňovať, poúčať a smerovať k rozličným čudným názorom a postojom. Mnohí veriaci, často unavení a uštvaní svojimi bežnými osobnými aj pracovnými povinnosťami,  manipulovaní svojím okolím, svetom, médiami, pri nedostatku serióznych overených a pravdivých informácií nedokážu vždy odlíšiť, čo je pravda a čo polopravda a správne sa v živote orientovať.

Môžeme badať nielen vyprázdňovanie kostolov, ale aj nezáujem o duchovné hodnoty a z toho vyplývajúci chaos v hodnotách, nadraďovanie materiálnych potrieb nad potreby duchovné, a tak z akéhosi náboženského minima sa mnohí vytrácajú zo života Cirkvi úplne a nad otázkou Boha sa nezamýšľajú, čo potvrdzujú súčasné štatistiky aj životná prax v krajinách Európy, vrátane našej. Otvorene a nahlas sa hovorí o kríze Európy, štátov, demokracie, národov, rodín i jednotlivcov.

Svet nemôže existovať bez hodnôt a dovolím si tvrdiť, že jedine kresťanské hodnoty môžu úspešne človeka aj spoločnosť formovať, budovať a udržiavať. Mám dojem, akoby ani Cirkev teraz nevedela, ako má fungovať – od  najvyšších až po najnižšie štruktúry. Čoraz častejšie, nielen v liberálnych, ale i v svetských, verejnoprávnych i cirkevných  médiách počuť rozličné osobnosti, ktoré si kladú za svoj cieľ reformovať život Cirkvi a kresťanov podľa vlastných či niekoho predstáv, ale nie sú ochotní reformovať vlastný život podľa Božieho poriadku.

Dvetisícročná skúsenosť Cirkvi nás poúča, že práve reformátori, ktorí dokázali zreformovať seba, sa stali príťažlivými pre iných a dokázali byť kvasom pre svet. Tí, ktorí začínali reformovaním iných, nakoniec spôsobili mnohé obrovské, rastúce  komplikácie, pretrvávajúce do súčasnosti.

Kto by nepoznal sv. Benedikta a jeho heslo Ora et Labora, sv. Františka z Assisi s jeho radikálnou chudobou, Jána Pavla II., ktorý sa celý a naplno radikálne vložil do služby Cirkvi a ľuďom, Matku Teréziu, alebo sestru Veroniku Teréziu Ráckovú, ktorá zomrela mučeníckou smrťou rukou vraha? Kto by neuznal službu lekárky, rehoľníčky a misionárky pri ohlasovaní evanjelia a pri výkone svojej vysoko odbornej práce, a úsilie mnohých iných, ktorí sa zodreli v službe Bohu a tým aj človeku? Takí nešpekulovali nad tým, ako sa mať lepšie, čo z toho budem mať ja, čo mi to prinesie, čo na to povedia ľudia... ale počúvli Boží hlas, žili podľa svojho svedomia, evanjelia a slúžili Bohu, Cirkvi, rodine, ľuďom, národu i svetu.

Sme my kresťania ešte dnes  nositeľmi hodnôt, alebo nám stačia reči, verejná mienka, názory iných, resp. materiálne bohatstvo?!  Podporujeme takých, ktorí sú životom verní Bohu a jeho učeniu, alebo takých, ktorí ho rečou alebo aj praxou spochybňujú, ničia a šliapu po hodnotách, ktoré vedú človeka k šťastiu večnému i časnému? Dokážeme poznať pravé hodnoty, alebo aj my už veríme, že je možné žiť hodnotovo relatívne, tak ako nám to momentálne vyhovuje, ako žijú iní okolo nás, ako sa nám chce? Netvárime sa azda: Čo nás po tom, že iní trpia preto, že žijeme povrchne, prázdno, hriešne, na úkor minulosti i budúcnosti, prejedáme hodnoty, ktoré vytvárali celé generácie našich predkov za ťažkých životných podmienok? 

Ilustračná snímka: Robert Hakala

Aké sú naše vzory? Nie sú to len osobnosti zo sveta biznisu, umenia, športu, kultúry, politiky, sveta, ktorí žijú hriešne a na podobný životný štýl sa usilujú získať čím viacerých, lebo sú spokojnejší, ak získajú pre pomýlenú cestu iných? Dokážem aspoň v nedeľu a sviatok byť účastníkom bohoslužby, čítam Božie slovo, viem, že duchovný život bez pravidelnej modlitby je nemožný ako život bez vzduchu, vody a pokrmu? Viem, že Boh má riešenie pre všetky i tie najťažšie situácie, alebo mi postačujú k šťastiu riešenia ľudské a hodnoty materiálne? Nesprávam sa k iným ľuďom, akoby ich jedinou úlohu bolo budovať moje šťastie, plniť moje povely a predstavy? Rešpektujem ich dôstojnosť a cestu, ku ktorej ich Boh volá, aj ich súkromie? Dokážem dávať najavo svoj záujem, pozornosť, službu a lásku voči rodinným príslušníkom, priateľom a ostatným ľuďom? Viem prejaviť svoju vďačnosť, alebo všetko od iných prijímam ako samozrejmosť a ich povinnosť? 

Zatiaľ čo nám niektorí darujú z čistého srdca to najlepšie zo seba, neponúkame len odpadky a frázy, demagógiu a duchovný smog? Darmo sa potom sťažujeme, že sme frustrovaní, že sa nám ťažko a zle žije, že nikto o nás nemá záujem. Protestmi, petíciami, manifestáciami, štrajkami a podobnými nátlakovými akciami sa domáhame svojich práv, stalo sa to trendom súčasnej doby, ale čo ponúkame my sami? Koho volíme, podporujeme, incenzujeme...? Slúžim Bohu a tým, za ktorých som zodpovedný, ktorí sú na moju pomoc odkázaní, alebo mocným tohto sveta, bohatým, klamstvu, egoizmu, podvodom, kariére, peniazom hriechu, kultúre smrti...?

Všetci máme možnosť zvoliť si, či chceme iných využiť, klamať, podviesť, vytunelovať, vykradnúť... alebo obdarovať, podporiť, ponúknuť, obohatiť, poslúžiť im... Ide mi len o dobro pre mňa, pre moju rodinu, skupinu... alebo aj tých okolo mňa, tých druhých, ktorí moju pomoc potrebujú, všetkých, ide mi aj o Božie Kráľovstvo? Sú moje reči a moje skutky v súlade? Čo vyjadrujem svojím životom, aké je moje životné heslo, ktoré by vystihovalo moje postoje a  správanie?

Nech je naša reč jasná! Nie je vôbec jedno, aké náboženstvo máme. Boh je len jeden a ten nás môže urobiť šťastnými. Nie je ani hlavnou prioritou byť dobrým človekom, ako som to čítal na jednej farskej internetovej stránke. Ak nezachováme Božie zákony a Ježišovo učenie, určite nebudeme ani dobrými ľuďmi a nebude nám dobre v rodine, obci, národe, Európe, vo svete.

Ľudovít Košík

::

Súvisiace články:

Umieranie nášho sveta

Kresťania v postmodernej spoločnosti

::

Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.