Nepopierajme kresťanstvo!

Vlado Gregor

Možno sa niektorým zdá, že robím zbytočné poplachy, no môžu si byť istí aspoň v tom, že mi nejde o prachy...  

Úprimná snaha o pravdu nikdy nebola populárna, už Džingischán definuje, že kto hovorí pravdu, nezomrie na chorobu. Trochu študujem aj históriu, veľa som počul aj od mnohých pamätníkov a som šťastný, že som sa narodil do doby, v ktorej mi tá snaha o úprimnosť a poctivosť v myslení príliš neublížila. Tí, čo ma bližšie poznajú, dobre vedia, že som realista a nie fanatik. Celé roky však sledujem, ako tie rôzne druhy relativistických špekulácií zaujímajú len malé percento ľudí, a aj tí sa rýchlo rozhádajú.

Ježiš učeníkom duplikuje, že neprišiel rušiť a meniť Zákon a prorokov, ale ich naplniť, pričom ale fakticky ten Zákon zmenil. Dokonca prísne opakuje, že kto by upravil hoci len jotu, teda najmenšie písmenko v Zákone, bude najmenší v kráľovstve nebeskom. Prečo asi? Vyzerá to na prvý pohľad ako paradox, ale dejinné skúsenosti a aj momentálna situácia nám jasne dávajú najavo, že morálne a pevné spoločenstvo nevybudujeme na múdrych a menej múdrych debatách...

Ľudia podvedome nechcú stavať domy na piesku, hľadajú a potrebujú pevné oporné body a jasné koncepcie, nie neustále uvažovanie, kto je múdrejší a čo je múdrejšie. Ako sa táto prísnosť, pevnosť a jednoznačnosť dopĺňajú s milosrdenstvom, o ktorom sa teraz toľko hovorí, a s bolesťou v srdci musím povedať, že aj bohapusto tára?!

Píšem túto úvahu na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Pripadá nám niekedy to katolíctvo presladené a sentimentálne, no tu už naozaj nejde len o katolíkov, ale o to, či prežije kresťanstvo ako také, či sa nerozpustí v amorfnej mase tých vraj najslobodnejších, najotvorenejších a najdemokratickejších. Takíto sa ho, možno neúmyselne, snažia pochovať – veľmi nenápadne a s navonok dobrými úmyslami; žiaľ, občas natoľko dobrými, až sa stávajú hlúpymi.

My veríme, že Kristus je Synom Božím, ale v pamäti ľudsky najbližších a ich nasledovníkov sa reálne zachoval kvôli veľkej dobrote svojho citlivého srdca. Ale naozaj pritom nezabúdajme, že nejeden raz nás upozorňuje, že naša reč má byť áno, áno a nie, nie – a že len pravda nás vyslobodí, nie nereálne rozprávky o dobrom Jankovi a Marienke a zlej ježibabe, ktorou vraj je tá dogmatická, nemilosrdná, krutá a na pravde trvajúca Cirkev.

História je učiteľkou života a možno práve moslimovia nás znovu naučia vážiť si a ceniť svoju vieru, a síce milosrdné, ale vôbec nie hlúpe tradície. Cesty Božie sú nevyspytateľné... Naozaj.

POKOJ VÁM!    PAX VOBISCUM!    ALEJKUM SALAM!

Vlado Gregor

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.