Gitarová hudba v liturgii

Karol Dučák

Doceníme v liturgii gitaru tak ako kedysi organ?

Hra gitár pri mládežníckych svätých omšiach býva vystavená kritike ultratradicionalistov, ktorí považujú gitaru div nie za diablov vynález. Autor tohto článku je konzervatívny človek, ktorého manželka je organistkou v kostole, a on sám je organovou hudbou nadšený, uvedomuje si však, že kostol patrí aj mladým ľuďom a tí majú – či už si to chceme pripustiť alebo nie – inú mentalitu. Preto je nevyhnutné seriózne, na odbornej úrovni, zaoberať sa prítomnosťou gitár v liturgii Rímskokatolíckej cirkvi. Gitarová hudba v kostole totiž priťahuje nielen mladých, ale často aj staršie generácie veriacich. Autor sám ponúka osobné svedectvo svojich priateľov, manželov, v ktorom hrala rozhodujúcu rolu gitarová hudba na mládežníckej omši.

Títo dvaja ľudia – Katka a Peťo – žili celé roky spolu bez cirkevného sobáša. Obaja boli predtým civilne zosobášení s inými partnermi a následne rozvedení. Potom sa dali dokopy, ale nezosobášili sa v kostole. Verili síce v Boha, ale do kostola nechodili a vieru nepraktizovali. Po čase sa však dcéra Katky chcela dať v trinástich rokoch pokrstiť a povedala matke, že predtým potrebuje navštevovať sväté omše v kostole. Keďže sa v tej dobe skoro stmievalo, Katka nechcela, aby jej dcéra chodila sama do kostola a domov potme. A tak chodila na omše s ňou. Lenže stalo sa čosi neslýchané. Hneď na prvej omši ju očaril spev mladých a ich hudba, hra na gitarách a organe. Bola zvyknutá na omše, na ktoré chodili starí, zamračení ľudia a tu zrazu videla pri svätej omši nadšených mladých ľudí s rozžiarenými očami. Ten elán mladých ľudí ju chytil za srdce a ona prišla domov celá premenená. S nadšením referovala Peťovi: „Vieš, aká krásna bola tá omša? Tí mladí tak krásne, precítene hrali a spievali!“

Peťo ju trpezlivo vypočul, ale neprejavil toľké nadšenie ako Katka. Až neskôr. Raz totiž Katka ochorela a poprosila svojho druha, aby sprevádzal jej dcéru na mládežnícku svätú omšu. A aj on sa vrátil domov premenený. Bol očarený nadšením mladých. Prišiel domov a referoval Katke: „Katka, vieš, aká krásna bola tá omša? Tá hudba, spev! A to nadšenie mladých!“

A tak začali aj rodičia pravidelne chodiť na sväté omše do kostola. Prešiel nejaký čas. Katkina dcéra začala medzitým pristupovať k sviatostiam, len Peter s Katkou nemohli, pretože neboli zosobášení v kostole.

Jedného dňa mala Katkina dcéra rozhovor s matkou a otčimom a došlo k nejakému sporu, pri ktorom Katka svoju dcéru pokarhala. Dievča sa zrazu nasrdilo a podniklo protiútok: „A vy čo? Žijete ako ovce! Kedy sa chcete zosobášiť?“

Bum! Rana ako z dela! Čo teraz? Katke vyrazilo dych a uprela šokovaný pohľad na Peťa. Ten jej pohľad opätoval. Na druhý deň vyrazili za pánom farárom poradiť sa čo ďalej. Farár im však pripravil ďalšie prekvapenie: „A vy nie ste zosobášení?“

Ten kňaz ich totiž vídal spolu chodiť do kostola a nepredpokladal, že nie sú zosobášení. Katka sa rozhovorila, vysvetlila kňazovi svoje rozpoloženie a napokon ho požiadala o radu. Farár pohotovo odvetil: „No, blíži sa pôst, takže potom už sobáš nebude možný. Zosobášite sa najbližšiu sobotu.

Katke vyrazilo dych a zmohla sa len na chabú námietku: „Tak skoro? Ale veď nie som pripravená! Nemám šaty!“

No jasné. Ktorá žena má šaty, keď treba ísť na sobáš? A ešte na vlastný! Farárko sa však zaťal a nie a nie popustiť. Najbližšiu sobotu bude svadba a hotovo! Čo mali robiť? Museli kapitulovať. Prežili síce nemálo nervákov, ale vlastnú svadbu stihli. Peter a Katka sa zosobášili v katolíckom kostole a sú z nich vzorní katolícki manželia. Pritom na začiatku ich obrátenia k Bohu bola mládežnícka omša s gitarovou hudbou. To je skutočný príbeh, ktorý sa stal na strednom Slovensku. Katka s Peťom naozaj žijú v šťastnom manželstve a ja dúfam, že budú ešte dlho žiť.

V zmysle všetkých uvedených skutočností teda nemožno ignorovať serióznu odbornú diskusiu o opodstatnenosti obmedzeného používania gitarovej hudby v kostoloch počas svätých omší. Jedným dychom je však nutné dodať, že gitary môžu mať v kostoloch aj naďalej len druhoradý význam. Neotrasiteľným fundamentom cirkevnej chrámovej hudby v Rímskokatolíckej cirkvi je totiž už po stáročia klasický píšťalový organ, a tak to zrejme ostane.

Paradoxne však tomu tak nebolo vždy. Pre svoju počiatočnú technickú nedokonalosť bol totiž píšťalový organ považovaný až do 13. storočia za nevhodný pre cirkevnú chrámovú hudbu. Dokonca v Byzancii, kolíske pneumatického (vzduchového) organu, bol tento nástroj považovaný za vhodný len na použitie v cirkusoch alebo divadlách, preto ho východné cirkvi, dokonca ani tie, ktoré sa neskôr zjednotili s Rímom, nikdy nezaviedli do liturgie. Malo to svoje príčiny. Keďže sa rímske a neskôr aj byzantské divadlá a cirkusy stavali tak, aby sa do nich zmestilo niekoľko tisíc ľudí, na ich ozvučenie boli potrebné hudobné nástroje s vyššou intenzitou zvuku, a vtedajšie neforemné a hlučné organy sa na tento účel znamenite hodili. Keďže organy zaznievali v divadlách a cirkusoch, boli považované za nehodné dôstojnosti chrámu. A navyše tu bol ešte jeden veľmi závažný argument proti použitiu organu v liturgii. Organy totiž pripomínali orchestre, znejúce pri cirkusových hrách, pri ktorých posielali kresťanov na smrť. Aj preto svätý Hieronym takto útočil proti použitiu týchto nástrojov v chráme: „Včera v amfiteátri, dnes v svätej Cirkvi, večer v cirkuse a ráno pri oltári.“ (poznámka 1)

Paradoxne však práve na konštantínopolskom obelisku cisára Teodózia z konca 4. storočia po Kristovi sa dochovalo najstaršie nedokonalé vyobrazenie pneumatického organu. Dokonalejší antický hydraulický organ upadol do zabudnutiu koncom staroveku, a tak sa stredoveké dejiny organu začali odvíjať od jednoduchšieho pneumatického organu. V Byzancii boli prepychové, ale stále ešte prenosné organy, obľúbené na dvore panovníkov, avšak navždy zostali svetským hudobným nástrojom, ktorý nikdy neprenikol do chrámu. Práve byzantskí vyslanci priniesli tento nástroj na západoeurópske kráľovské dvory.

Do chrámov začali vo väčšom rozsahu prenikať v 9. storočí. Spočiatku s najväčšou pravdepodobnosťou v Írsku a Anglicku. Do dejín organovej hudby sa výrazne zapísal anglický Winchester, kde bol okolo roku 980 postavený veľký organ. O niečo neskôr sa vyznamenali Nemci, vďaka ktorým sa organ technicky výrazne zdokonaľoval. Liturgickým nástrojom sa však stal až v 13. storočí, keď cirkevné úrady a iné autority všeobecne uznali potrebu výnimočného miesta tohto kráľovského nástroja v chráme. Už predtým sa však organová hudba v obmedzenej miere uplatňovala v bohoslužbe, zvlášť pri veľkých sviatkoch, keď sa javila potreba dodať bohoslužbe patričnú pompéznosť. (2)

Okolo roku 1400 došlo k znovuobjaveniu registrového zariadenia (známeho u vodného organu už mnoho storočí predtým) a od tohto momentu nastal búrlivý rozvoj organárskeho umenia. Prvé zapísané organové skladby však pochádzajú až z polovice 15. storočia. Najväčší rozkvet organovej hudby nastal v baroku. Doposiaľ neprekonaným vrcholom tejto epochy je tvorba J. S. Bacha. (3)

O výnimočnom postavení píšťalového pneumatického organu v rímskokatolíckej liturgii nemožno ani na chvíľu zapochybovať. Súčasný organ, tento monumentálny mechanizovaný aerofón, je a zrejme ostane hudobným nástrojom číslo jeden v hudbe Rímskokatolíckej cirkvi. Popri ňom sa však v obmedzenej miere uplatňovala aj iná inštrumentálna hudba.

Tejto problematike venoval významnú pozornosť mimoriadne všestranný pápež Pius X. – vo svojom Motu Proprio Tra le sollecitudini znovu potvrdil nenahraditeľné miesto organu v sakrálnej hudbe Rímskokatolíckej cirkvi, zaoberal sa však aj používaním iných hudobných nástrojov počas svätej omše. Ako výslovne zakázané hudobné nástroje v liturgii uvádza klavír, bubny, bubienky, činely, zvončeky a podobné hrmotné nástroje. V tomto dokumente však nie je explicitný zákaz používania gitary v kostole. (4)

Používaním hudobných nástrojov v liturgii sa zaoberajú aj viaceré neskoršie dokumenty rímskych pápežov a Magistéria Cirkvi.  V žiadnom z nich však zákaz používania gitár počas svätých omší nie je uvedený.

Výsadné miesto organu v rímskokatolíckej liturgii potvrdil aj Druhý vatikánsky koncil. V konštitúcii Sacrosanctum concilium, ktorú – ako je notoricky známe – podpísal aj neskorší veľký odporca pokoncilovej Katolíckej cirkvi arcibiskup Lefèbvre sa píše: „Píšťalový organ nech je v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným obradom obdivuhodný lesk a mohutne povznáša myseľ k Bohu a nebeským veciam.“ (5)

Tento istý koncilový dokument však pripúšťa aj iné hudobné nástroje v bohoslužbe, ako je to výslovne uvedené v nasledujúcej vete: „Iné nástroje možno pripustiť v bohoslužbe podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti... ak sú vhodné na posvätný cieľ alebo sa dajú naň prispôsobiť, ak zodpovedajú dôstojnosti chrámu a naozaj podporujú duchovný rast veriacich.“ (6)

Teda aj Druhý vatikánsky koncil síce na jednej strane zdôrazňuje neotrasiteľné prvenstvo organu v cirkevnej hudbe, avšak na druhej strane pripúšťa použitie iných hudobných nástrojov počas svätých omší v kostole, no len s výslovným súhlasom kompetentných orgánov cirkevnej vrchnosti v jednotlivých krajinách.

Na koncilovú konštitúciu Sacrosanctum Concilium sa odvoláva aj inštrukcia rady a posvätnej kongregácie obradov (O posvätnej hudbe v liturgii) Musicam sacram z 5. marca 1967. Potvrdzuje veľkú úctu k píšťalovému organu ako tradičnému hudobnému nástroju, ktorého zvuk dokáže dodať cirkevným slávnostiam mimoriadny lesk a povzniesť mysle veriacich k Bohu a nebesiam. Iné nástroje možno v liturgii pripustiť na základe úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej vrchnosti, ak sú hodné dôstojnosti chrámu a naozaj slúžia veriacim na povznesenie. V čl. 63 sa uvádza: „Všetky hudobné nástroje, ktoré sa pripúšťajú pri bohoslužbách, sa majú využívať tak, aby zodpovedali požiadavkám posvätného úkonu a aby prispievali k dôslednosti Božieho kultu a povznášali veriacich.“ (7)

V tomto a ani v žiadnom inom z neskorších dokumentov Magistéria nie je a priori zakázané používanie gitár počas svätých omší v kostoloch. Ľudia s dešpektom voči gitare zabúdajú na to, že to bol kráľovský nástroj, ktorý bol v obľube na francúzskom dvore Ľudovíta XIV. a anglickom kráľovskom dvore Karola II. (8)

Tento hudobný nástroj má prastaré korene a po prvý raz si vyslúžil všeobecné uznanie v roku 1546, keď vyšli Mudarrove zbierky skladieb pre gitaru.(9)

O obľúbenosť gitarovej hudby sa výrazne zaslúžil Robert de Visée, dvorný gitarista francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý za pomoci španielskych gitarových virtuózov zaviedol na dvore „módu gitarovej hry. V Livrede Guitarre (1682) viditeľne napodobnil rozmarný rytmus Lullyho tancov“. (10)

Čas jej veľkého rozkvetu v náročnej komornej a sólistickej tvorbe nastal v 18. storočí. Hudobné diela pre gitaru skladali aj významní hudobní skladatelia. Claudio Monteverdi ju použil vo svojej opere Orfeus, Gioacchino Rossini ju nechal zaznieť pri Lindorovej serenáde v opere Barbier zo Sevilly a Carl Maria von Weber skladal početné drobné komorné diela pre gitaru. (11)

Skladby „pre gitaru písal a na koncertoch hral aj Paganini a Schumann ju zaradil do prvej verzie (1841) Štvrtej symfónie“. (12)

V princípe neexistuje spoľahlivé hľadisko pre rozdelenie hudobných nástrojov na sakrálne a profánne. Na každom hudobnom nástroji možno totiž hrať rozličnú hudbu. Predsudky voči gitare ako hudobnému nástroju sú teda dôsledkom neznalosti histórie tohto hudobného nástroja, ako aj istých anachronizmov v myslení časti populácie. Napríklad organ je vo všeobecnosti považovaný za typický chrámový hudobný nástroj, avšak – ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte – východné cirkvi ho vôbec neprijali do liturgie, pretože dlhé storočia bol organ považovaný za hudobný nástroj nehodný dôstojnosti chrámu.

Nezabúdajme tiež na to, že aj na organe sa dajú hrať skladby, nevhodné na sväté omše. Veď organ sa v súčasnosti v čoraz väčšom rozsahu používa aj v rockovej hudbe. Liturgia sa neustále vyvíja a nemožno ju chápať ako čosi nemenné. Použitie gitár v liturgii nebolo nikdy explicitne zakázané žiadnym oficiálnym dokumentom Katolíckej cirkvi, takže nie je dôvod ich a priori odmietať v kostoloch.

Otázka nestojí tak, či hrať na gitaru v kostole, alebo nie. Táto otázka bola už dávno vyriešená pozitívne. Otázka je, aká gitarová hudba sa hodí na mládežnícke sväté omše. Teda ešte raz: otázka nie je, či gitara, ale ako gitara. Pri použití gitár počas svätých omší je potrebné brať na zreteľ požiadavky Druhého vatikánskeho koncilu a neskorších dokumentov Katolíckej cirkvi, ktoré vychádzajú zo znenia koncilových dokumentov. Gitarová hudba v kostoloch musí byť vhodná na posvätný cieľ, musí zodpovedať dôstojnosti chrámu a naozaj podporovať duchovný rast veriacich. Len v takom prípade ju možno v liturgii tolerovať.

Karol Dučák

Poznámky:

(1) Citované podľa: Marinčák Š.: Kapitoly z dejín byzantskej hudby, s. 47.

(2) Porov. Černušák G. a kol.: Dějiny evropské hudby, s. 42–43.

(3) Porov. Jiránek J. E., Hejzlar T. Světem hudebních nástrojů. O jejich vzniku a výrobě, s. 187–188.

(4) Porov. MOTU PROPRIO SSmi Pii PP. X de restauratione musiace sacrae. In: Acta Sanctae Sedis, 36 (1903–1904), s. 337.

(5) Sacrosanctum concilium, č. 120.

(6)  Sacrosanctum concilium, č. 120.

(7) INSTRUCTIO DE MUSICA IN SACRA LITURGIA. In: Acta Sanctae Sedis, 59 (1967), s. 318.

(8) Porov. Spence, K.: Velká encyklopedie hudby, s. 38.

(9) Porov. Ainsley R.: Encyklopédia vážnej hudby, s. 177.

(10) Bukofzer M. F.: Hudba v období baroka. Od Monteverdiho po Bacha, s. 246.

(11) Porov. Angeli O.: Prvé stretnutie s hudbou, s. 64.

(12) Ainsley R.: Encyklopédia vážnej hudby, s. 177.

Použité pramene a zdroje:

1. Ainsley R.: Encyklopédia vážnej hudby. Prvé vydanie. Bratislava: Perfekt, 1998. ISBN 80-8046-084-1. 272 s.

2. Angeli O.: Prvé stretnutie s hudbou. Prvé vydanie Bratislava: Mladé letá. 1986. 199 s.

3. Bukofzer M. F.: Hudba v období baroka. Od Monteverdiho po Bacha. Bratislava: Opus 1986. 677 s.

4. Černušák G. a kol.: Dějiny evropské hudby. Čtvrté přehlédnuté a doplněné vydání (v Pantonu druhé). Praha: Panton, 1972. ISBN 35-305-72. 527 s.

5. Jiránek J. E.,Hejzlar T. Světem hudebních nástrojů. O jejich vzniku a výrobě. 1. vydání. Praha: Panton, 1979.  ISBN 35-088-79. 232 s.

6. Marinčák Š.: Kapitoly z dejín byzantskej hudby. Bratislava: Trnavská univerzita, 1998. ISBN 80-7141-200-7. 104 s.

7. MOTU PROPRIO SSmi Pii PP. X de restauratione musiace sacrae. In: Acta Sanctae Sedis, 36 (1903–1904), s. 329–339; český preklad: MOTU PROPRIO PIA X. O POSVÁTNÉ HUDBĚ z 22. listopadu 1903. Dostupné na internete: www.sdh.cz.

8. INSTRUCTIO DE MUSICA IN SACRA LITURGIA. In: Acta Sanctae Sedis, 59 (1967) s. 300–320; slovenský preklad: MUSICAM SACRAM. INŠTRUKCIA RADY A POSVÄTNEJ KONGREGÁCIE OBRADOV (O posvätnej hudbe v liturgii) z 5. marca 1967. Dostupné na internete: hsl.frcth.uniba.sk.

9. Spence, K.: Velká encyklopedie hudby. Praha: Fragment, 2000. ISBN 80-7200-322-4. 144 s.