Skepsa, či svetlo na konci tunela?

Karol Dučák

Dlho som uvažoval, odkiaľ mám začať pri písaní tohto článku. Nakoniec som sa rozhodol, že začnem tým, čo bolo relevantným podnetom pre napísanie tohto môjho vyznania. V roku 2012 som začal publikovať články v českom internetovom časopise Duše a hvězdy, a zároveň som sa začal zapájať do polemiky čitateľov tomto časopise. Na svoje veľké prekvapenie som sa tam stretával s notorickými tvrdeniami, že všetky negatívne javy v súčasnej Katolíckej cirkvi, predovšetkým krízu viery katolíkov vo vyspelých katolíckych krajinách, spôsobil v princípe Druhý vatikánsky koncil (ďalej už len DVK). Kvôli koncilovému učeniu údajne došlo k hromadnému odlivu veriacich z kostolov a výraznému zníženiu duchovných povolaní vo svete. Musím sa priznať, že takéto tvrdenia vo mne vyvolávali šok. Neraz som síce musel uznať, že v kritike pomerov v Katolíckej cirkvi po koncile, ktorú vehementne šírili odporcovia koncilu, je aj kus pravdy, avšak nikdy som sa neuspokojil so zjednodušeným, jednostranným a celoplošným odsúdením DVK.

To, že súčasná ľudská spoločnosť prežíva hlbokú morálnu krízu a s vážnymi problémami sa borí aj Katolícka cirkev, je všeobecne známa skutočnosť, a tak nie div, že mnohí úprimne veriaci katolíci sa zamýšľajú nad tým, čo spôsobilo tieto problémy súčasnej doby. Odpovede na túto otázku sú rôzne. Jedni považujú za hlavnú príčinu prudkú akceleráciu vedecko-technického pokroku ľudstva, umožňujúcu neustále zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov vyspelých krajín po druhej svetovej vojne a s tým spojený konzumizmus a hedonizmus západného sveta, iní pripisujú vinu DVK a liturgickej reforme po ňom, ďalší infiltrácii slobodomurárov do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi vrátane Svätého stolca, atď. Každý má na to zrejme svoj názor a vlastnú odpoveď, vychádzajúcu z jeho vlastnej životnej skúsenosti a vlastného pohľadu na svet.

Rozhodol som sa konfrontovať svoje vlastné poznatky, vychádzajúce zo životných skúseností, s argumentmi bádateľov na tomto poli – v snahe prispieť subjektívnymi i objektívnymi poznatkami k odhaleniu pozadia krízy viery súčasného moderného katolíka, konfrontovaného s výzvami technickej a technokratickej kultúry, ktorá mala ambíciu stať sa vesmírnou a svojimi podstatnými črtami sa výrazne líšila od všetkých predošlých kultúrnych foriem minulosti. Ľudská spoločnosť a ani Katolícka cirkev nebola pripravená na takú radikálnu zmenu, a tak často bolestne hľadala a dodnes hľadá cestu vpred.

Je isté, že moje osobné poznatky a skúsenosti sú špecifické a nemožno ich absolutizovať. Majú však ambície istým spôsobom prispieť k vytvoreniu ucelenej odbornej analýzy pokoncilového obdobia v dejinách Katolíckej cirkvi a k pochopeniu zákonitostí vývoja spoločnosti a zmýšľania ľudí, ktorí v tej dobe žili.

Narodil som sa v roku 1953 a vyrastal som v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, v ktorom vládol drsný totalitný režim, zavádzajúci násilnú ateizáciu spoločnosti. Práve v čase môjho narodenia vrcholil drsný stalinizmus moskovského typu, ktorý sa usiloval zlikvidovať Katolícku cirkev. Terčom útokov sa stal predovšetkým katolícky klérus. Mnoho kňazov a rehoľníkov bolo vystavených represáliám a krutému prenasledovaniu. Režim potláčal verejné náboženské prejavy a zavádzal totálnu sekularizáciu spoločenského života. Nesmeli sa organizovať ľudové misie, púte, procesie, neexistoval náboženský rozhlas a televízia, katolícka tlač bola cenzurovaná a musela rešpektovať spoločenské zriadenie, v ktorom sme žili. Našťastie, Katolícka cirkev v obmedzenom režime mohla fungovať ďalej, aj keď nesmela zasahovať do verejného života.

Náboženská prax sa stala internou záležitosťou Katolíckej cirkvi. Mohli sme svoju vieru v Boha realizovať v kostole alebo doma, na verejnosti sa však náboženské prejavy netrpeli. Režim sa spoliehal na to, že postupná, systematická sekularizácia spoločnosti prinesie lepšie výsledky ako protináboženský teror obyvateľstva, ktorý by mohol vyvolať nepokoje a popudiť medzinárodné inštitúcie proti krajinám východného bloku, ovládaným Moskvou. Predstavitelia režimu si veľmi dobre uvedomovali, že ak sa chcú zmocniť stáda a ovládnuť ho, musia v prvom rade nenápadne zlikvidovať jeho pastierov. Bola to politika dvoch tvárí. Predstavitelia režimu skúšali metódu rozdeľuj a panuj! Voči duchovným osobám sa správali ako najhroznejší tyrani, no v očiach ľudu vystupovali ako jeho protektori. Poukazovali na dynamický hospodársky rast predovšetkým na Slovensku a doposiaľ nevídané existenčné istoty obyvateľov. Bol som toho očitým svedkom aj vo svojom bydlisku, meste Vranov nad Topľou.

Rozvoj mesta, v ktorom som vyrastal, aj celého okolitého regiónu, pred druhou svetovou vojnou výrazne zaostával za vyspelým svetom. Okrem baní na ťažbu rumelky v Merníku nebolo v okrese ďalšie odvetvie výroby, ktoré by malo priemyselný charakter. Nachádzali sa tu prevažne iba spracovateľské a remeselnícko-živnostenské dielne. V okrese mali zastúpenie závody na ťažbu a spracovanie kameňa a zeminy – cementáreň v Skrabskom, tehelňa v Čemernom a niekoľko kameňolomov, okrem toho ešte niekoľko liehovarov, mlyny a píly. Všetky ostatné výrobné živnosti boli už len remeselníckymi dielňami. Vysťahovalectvo dosahovalo masové rozmery. Len v rokoch 1923–1934 sa z vranovského okresu vysťahovalo 1530 osôb.

Po druhej svetovej vojne sa vo Vranove n/T. a okolí postavilo niekoľko mohutných priemyselných podnikov, vybudovali sa cesty, školy, bytovky, kultúrne a osvetové zariadenia, atď. Najväčší priemyselný podnik, ktorý pod súčasným názvom BUKÓZA HOLDING, a. s., funguje už vyše šesťdesiat rokov dodnes, zamestnával v časoch najväčšieho rozmachu niekoľko tisíc zamestnancov. Mesto zaznamenalo svoj najväčší rozmach v roku 1989. Dovtedy sa Vranov n/T. zmenil z driemajúceho trojtisícového provinčného mestečka, skôr väčšej dediny, na skutočné mesto, v ktorom žije vyše 20 tisíc obyvateľov. A príbeh Vranova n/T. nie je na Slovensku výnimkou. Za totalitnej éry naozaj došlo ku kvalitatívnej premene Slovenska zo stagnujúcej poľnohospodárskej na relatívne vyspelú priemyselno-poľnohospodársku krajinu. Tento argument majstrovsky využívala štátom riadená propaganda, glorifikujúca totalitný režim.

Štátna moc sa snažila vraziť klin medzi katolícky klérus a obyvateľstvo. Pokusy očierniť a znevážiť duchovenstvo nadobudli neraz veľmi drastické formy. Bolestne známymi sa stali udalosti okolo číhošťského zázraku, ktoré chcel režim využiť na diskreditáciu katolíckeho kléru a zastrašenie zbožných katolíkov.

V dňoch 11. a 25. decembra 1949 došlo v kostole Nanebovzatia Panny Márie v obci Číhošť k dosiaľ nevysvetlenému pohybu kríža na hlavnom oltári počas kázne miestneho farára Josefa Toufara. Tieto udalosti, ktoré dosvedčilo asi dvadsať prítomných svedkov, mali pohnutú dohru. Hoci samotný Toufar sa o zázraku dozvedel až z rozprávania veriacich po niekoľkých dňoch, práve on sa stal terčom teroru totalitnej moci. Bol obvinený zo zinscenovania zázraku a zatknutý. V priebehu vyšetrovania udalostí ho príslušníci ŠtB v priebehu niekoľkých dní krutým spôsobom umučili na smrť. Toufar nebol jediným mučeníkom hrôzovlády totalitného režimu v päťdesiatych rokoch 20. storočia, avšak pokusy zničiť Cirkev terorom voči kléru sa skončili fiaskom. Zbožní ľudia si nedali vyrvať Krista zo svojich sŕdc.

Po roku 1956, keď Nikita Sergejevič Chruščov začal v Sovietskom zväze kritizovať Stalinov kult osobnosti a uvoľňoval drakonický režim v Sovietskom zväze, došlo aj u nás k istému spoločenskému otepleniu a postupne sa začalo zlepšovať postavenie Katolíckej cirkvi. Výrazne sa zmiernilo prenasledovanie katolíckeho duchovenstva a zasvätených osôb, no Katolícka cirkev ostala aj naďalej nútene uzavretá do svojho geta a nemohla zasahovať do verejného života. Mnohí ľudia však pestovali vo svojom súkromí hlbokú zbožnosť a naďalej vo veľkých počtoch chodili aj do katolíckych kostolov, v ktorých sa slúžila liturgia Pia V., čiže gregoriánska omša, známa pod nie celkom správnym označením tridentská omša.

Socialistická škola formovala aj deformovala moju generáciu, no naučila nás aj veľa užitočných vecí. My, katolíci, sme tvorili v škole prevahu a pevne sme sa držali svojej viery. Učitelia nám vtĺkali do hláv, že Boha niet a náboženstvo je zastaraný prežitok, no takáto primitívna demagógia nemohla našu vieru v Boha ohroziť. Nebezpečenstvo socialistickej školy spočívalo v niečom inom. Prudká akcelerácia vedecko-technického rozvoja ľudskej spoločnosti dosiahla vskutku fascinujúce výsledky. V roku 1961sa uskutočnil prvý let do vesmíru Jurija Alexejeviča Gagarina na palube kozmickej lode Vostok 1. Homo technicus začal realizovať svoju odvekú túžbu odpútať sa od rodnej planéty a dobývať vesmír. Veda a technika však dosiahla aj iné excelentné úspechy. V roku 1968 Christián Barnard uskutočnil prvú transplantáciu srdca. Socialistická škola neustále zdôrazňovala tieto úspechy človeka na poli vedy a techniky a formovala v našich mysliach obraz budovateľa svetlejších zajtrajškov, ktorý disponuje neobmedzenými možnosťami a ovládne raz svet aj bez Boha. V tom spočívalo veľké nebezpečenstvo pre duše mladých ľudí, ktorí v tej dobe dorastali, a aj ja sám som bol pri svojom dospievaní veľmi vážne konfrontovaný s touto hrozbou.

V krátkom období konca šesťdesiatych rokov 20. storočia nakrátko došlo k výraznému uvoľneniu náboženského života v našom štáte, ale potom sa situácia vrátila do pôvodných koľají na ďalších dvadsať rokov a skončila až zlomovým rokom 1989. V tom období mnohí ľudia síce vo svojom súkromí ostali verní svojmu náboženskému presvedčeniu, avšak spoločnosť sa znovu navonok sekularizovala a viera v Boha bola aj naďalej viac-menej súkromnou záležitosťou každého človeka. Keďže na Slovensku bola veľmi hlboko zakorenená tradícia intenzívneho náboženského života, bolo nemysliteľné zvlášť v malých mestách a na vidieku nejsť v nedeľu do kostola. Toto si dovolili len členovia komunistickej strany a tí, ktorí sa nemohli v kostole ukázať kvôli svojmu povolaniu, napríklad učitelia.

Skutočne presvedčených ateistov, ktorí naozaj neverili v Boha, bolo vtedy ako šafranu. Ba – paradoxne – často aj tí, ktorí mali formálne hlásať ateizmus, tajne vyznávali náboženské presvedčenie. Učitelia alebo členovia komunistickej strany chodili do kostola tajne, do nejakej vzdialenej dediny, kde ich nikto nepoznal. Takisto mávali aj tajné katolícke sobáše. Nie vždy sa to však utajilo a tak títo straníci boli neraz postihovaní. Spomínam si na jedného známeho, člena komunistickej strany, ktorý sa mi sťažoval, že ho predvolali na okresný výbor KSS, pretože naňho prišlo udanie kvôli jeho účasti na svätej omši. Takéto prípady sa občas stávali a boli dôkazom toho, že ani totalitná moc nedokázala zlomiť silné náboženské cítenie slovenského ľudu.

Paradoxne teda násilná ateizácia krajín východného bloku nepredstavovala najväčšie nebezpečenstvo pre Katolícku cirkev vo svete. Omnoho väčšou hrozbou pre ňu sa stal konzumizmus v krajinách Západného bloku. Je potrebné uvedomiť si diametrálne odlišný vývoj krajín na oboch stranách Železnej opony, ktorá v povojnovom období rozdelila svet.

Na rozdiel od situácie pred druhou svetovou vojnou, charakterizovanej zhubnými hospodárskymi krízami, v období po druhej svetovej vojne došlo na kapitalistickom Západe k neuveriteľne stabilnému hospodárskemu rastu. Výrazne sa zvýšila životná úroveň miliónov ľudí. Prudká akcelerácia vedecko-technického rozvoja ľudskej spoločnosti búrlivo menila tvár týchto krajín. Mnohé veci, predtým považované za prepychové záležitosti, sa stali súčasťou masovej spotreby obyvateľstva. Ľudstvo dostalo do rúk také množstvo predtým netušených materiálnych vymožeností, že si s nimi často nevedelo dať rady. Rebríček hodnôt u mnohých ľudí sa radikálne menil. Duchovné hodnoty sa ocitli na ústupe a dopredu sa neúprosne drali materiálne hodnoty. Túžba žiť a užívať si pozemského života ovládla masy obyvateľstva v mnohých vyspelých kapitalistických krajinách sveta. Honba za luxusom a prepychom zaslepila oči ľudí v predtým netušenom meradle. Konzumizmus Západu začal ohrozovať Katolícku cirkev omnoho zákernejšie ako ateizmus totalitných režimov Východu. Aj v krajinách Západného bloku prebiehala masová sekularizácia spoločnosti, ale na rozdiel od krajín Východného bloku mala nenásilnú formu. Tento trend vývoja západného sveta výrazne zasiahol aj Katolícku cirkev.

Už pred Druhým vatikánskym koncilom sa dostalo do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi nemálo liberálov najrôznejšieho razenia. Tí sa snažili presadiť na Druhom vatikánskom koncile rozsiahlu liberalizáciu a modernizáciu Cirkvi aj za cenu narušenia čistoty katolíckeho učenia. Na koncile došlo ku konfrontácii progresívnych a konzervatívnych síl, ktoré predstavovali protipól progresivistov na koncile. Výsledky koncilu neuspokojili ani jednu z oboch extrémnych platforiem. Koncil zachoval katolícke učenie a neprijal nijaké nové dogmy. Také ambície ostatne ani nemal. Nebol to vieroučný, ale pastoračný koncil, ktorý riešil predovšetkým krízu tradičných foriem pastorácie v prudko sa meniacom svete.

Preto po koncile došlo v Katolíckej cirkvi na Západe k istým turbulenciám. V Cirkvi vznikali rôzne prúdy, z ktorých najvýraznejšie sa angažovali extrémne platformy. Bolo tu krídlo ultramodernistov, ktorých neuspokojili výsledky koncilu, a chystali radikálne zásahy do katolíckeho učenia. Obzvlášť Holandský katechizmus, publikovaný v roku 1966, spôsobil Katolíckej cirkvi na Západe nesmierne škody. Ešte vážnejšie narušili harmonický vývoj Cirkvi udalosti pohnutého roku 1968, roku sexuálnej revolúcie, študentských nepokojov a nového nástupu feminizmu.

Aj vo vnútri Cirkvi došlo k udalosti, ktorá ju nanovo rozdelila. Dňa 25. 7. 1968 bola publikovaná encyklika Humanae vitae, ktorou pápež Pavol VI. demonštroval jasné NIE! deštrukcii katolíckej viery. Jeho postoj vyvolal búrlivé reakcie, Katolícku cirkev označili jej nepriatelia za spiatočnícku, autoritársku inštitúciu, patriacu do minulosti. Na ich stranu sa, žiaľ, pridali aj mnohí modernizmom nasiaknutí katolícki teológovia a laici, ktorí sa Cirkvi začali odcudzovať. Štyridsaťtisíc kňazov opustilo svoje posty. Katolícka cirkev na Západe prežívala pohnuté chvíle. Vrásky na čele pápežov i najvyšších predstaviteľov Cirkvi však spôsobovali nielen ultramodernisti, ale aj ultratradicionalisti, ktorí vytvorili mnoho schizmatických platforiem, stojacich mimo oficiálnych štruktúr Katolíckej cirkvi. Niektoré z nich otvorene skĺzli do sedesvakantizmu, či iných schizmatických teórií, čím sa otvorene rozišli so Svätým stolcom, iné lavírovali na hrane schizmy. Tento stav v podstate pretrváva dodnes a oslabuje jednotu a pevnosť Katolíckej cirkvi.

Diametrálne odlišný vývoj nastal v povojnovom období v krajinách východného bloku, ovládaných Moskvou, ktoré konzumný materializmus a hedonizmus, taký charakteristický pre Západ, nepostihol natoľko zhubným spôsobom. Rozsiahla industrializácia síce zmenila ráz aj týchto krajín, avšak životná úroveň tu nebola taká vysoká ako na Západe. Kým na Západe pripadal podľa štatistík osobný automobil na každú rodinu, dokonca v niektorých rodinách ich bolo aj viac, v krajinách Východu si mohli kúpiť osobné auto len lepšie situované rodiny. Nie každý si mohol dovoliť zahraničnú dovolenku pri mori či iné vymoženosti, bežne dostupné ľuďom na Západe. Žili sme naozaj veľmi skromne, no práve tá typická slovenská chudoba a jednoduchosť života popri hlbokej tradícii katolíckej viery na Slovensku a ochrane Sedembolestnej Panny Márie umožnila zachovať kontinuitu živého náboženského života v krajine medzi Tatrami a Dunajom.

Na druhej strane je však potrebné povedať, že sme nepoznali hlad a biedu, pretože totalitné režimy popri všetkých svojich negatívach ponúkali obyvateľom existenčné istoty v predtým nepredstaviteľnom rozsahu. Železná opona, ktorá sa vytvorila medzi Východom a Západom, mala svoje bolestivé negatíva, ale aj nesporné pozitíva. Nepoznali sme také zhubné prvky života na kapitalistickom Západe ako nezamestnanosť, bezdomovectvo, zločiny mafie, štátom tolerovanú verejnú prostitúciu, či drogy, ktoré sa stali rakovinou západného sveta.

Cenzúra, ktorou ateistický režim bránil prenosu západných hodnôt do života spoločnosti, mala nesporne negatívne, ale – paradoxne – aj pozitívne dôsledky. Režim filtroval západné kultúrne vplyvy a výrazne eliminoval brakovú pseudokultúru, presiaknutú násilím, voľným sexom a bezbrehým liberalizmom. Z politických dôvodov sa k nám síce dostávala len časť toho najkvalitnejšieho západného umenia, ale totalitné režimy pomerne účinne zadržiavali nápor podradnej pseudokultúry, ktorú kvázi demokratický Západ kvôli absencii kultúrnej cenzúry nedokázal účinne eliminovať. Tento stav do značnej miery nahrával Katolíckej cirkvi v krajinách Východu, ktorú Železná opona chránila pred demoralizáciou západného typu.

Rok 1989 priniesol plnú náboženskú slobodu spolu s možnosťou pracovať na Západe a voľne cestovať po svete. Zvlášť tradične silné katolícke krajiny ako Poľsko či Slovensko zaplavovali vlny náboženského nadšenia. Hádam nikdy predtým nechodilo do slovenských kostolov také množstvo nadšených veriacich ako v tomto období. V období po novembri 1989 sa na Slovensku postavilo mnoho nových kostolov, v ktorých začal pulzovať intenzívny náboženský život.

Kňazské semináre sa naplnili na prasknutie, pretože teológiu mohli študovať mnohí z tých, ktorým to režim pred rokom 1989 znemožnil. Takto sa do seminárov dostali aj staršie ročníky bohoslovcov, ktorí končili štúdium teológie spolu s výrazne mladšími kolegami. Slovenská Katolícka cirkev sa pomerne jednotne postavila na stranu slovanského pápeža Jána Pavla II., takže na Slovensku nenašiel odboj proti pápežovi živnú pôdu a Cirkev sa tu netrieštila natoľko, ako v mnohých krajinách Západu.

Rok 1989 však súčasne znamenal aj agresívny vpád dravého, primitívneho kapitalizmu, ktorý postupne otváral bezodnú priepasť medzi vrstvou zbohatlíkov a masami tých menej „šťastných“. Spoznali sme javy, s ktorými sme sa nikdy predtým nestretli. Streľba na ulici pri vybavovaní účtov mafiánskych gangov, či postávanie prostitútok pri cestných ťahoch, to boli novoty, ktoré tu nikdy predtým neboli. S hrôzou sme zistili, že mať prácu, strechu nad hlavou a iné predtým samozrejmé záležitosti, prestali byť samozrejmosťou. Spolu s vymodlenými vymoženosťami, ako trebárs náboženskou slobodou, sa k nám, žiaľ, dostalo zo Západu všetko bahno zahnívajúceho kapitalizmu. Boli sme hodení do dravej rieky a nikto sa nepýtal, či vieme plávať. Na existenčné istoty predchádzajúceho zriadenia sme museli zabudnúť. Mnohým nové zriadenie pomohlo vyštverať sa do závratných výšok, ale mnoho iných naopak spadlo do priepasti. Glorifikátori nového zriadenia zdôrazňovali, že tento režim umožní presadiť sa tým najschopnejším, lenže mnohokrát to nebola pravda. Často sa presadili tí, ktorí vedeli kradnúť, podvádzať a obchádzať zákony, no práve tí najschopnejší, ktorí nemali také široké lakte, sa neraz nedokázali presadiť.

A tak po veľkom nadšení zo zmeny prišlo kruté vytriezvenie. Aj pre Katolícku cirkev priniesol zlom pozitíva i negatíva. Veriaci dostali možnosť obnoviť tradičné formy ľudovej zbožnosti. Naplno sa rozbehli ľudové misie, náboženské púte do celého sveta, katolíci znovu dostali vlastné masmédiá a plnú slobodu vierovyznania, atď. Sloboda sa však týkala aj šíriteľov pornografie a zvrhlej pseudokultúry, propagujúcej násilie, voľný sex a hedonizmus. Kým pred rokom 1989 totalitný režim prenasledoval šíriteľov pornografie, po roku 1989 dostala pornografia zelenú. Bola bežne dostupná aj v novinových stánkoch a mnohokrát ani deti nemali problém dostať sa k nej. Kým pred rokom 1989 totalitný režim preferoval viac-menej kvalitný výber svetovej kinematografie, po roku 1989 sa zo satelitov šíril kultúrny hnoj, ktorý otrávil predovšetkým mladú generáciu.

Rastúca nezamestnanosť spôsobila masový exodus slovenských mužov, ale aj žien za hranice. Mnohí z nich našli v zahraničí slušnú existenciu, lenže tento trend bol vykúpený rozpadom množstva rodín. Ak k tomu pridáme zločiny mafie, drogy, neobmedzenú prostitúciu a iné zvrátené prejavy slobody, dostaneme nelichotivý obraz kvázi demokratického Slovenska konca 20. a začiatku 21. storočia. Až v tomto období, niekoľko desaťročí po DVK, začala kríza viery katolíckeho Slovenska. Jej príčiny však nesúviseli s koncilom.

Katolícka cirkev na Slovensku prežíva ťažkú dobu. Napriek tomu nie je dôvod na pesimizmus. Pápež Ján Pavol II. práve Slovensku prisúdil dôležitú rolu pri duchovnej obrode Európy a mnohé signály nasvedčujú, že sa nemýlil. Nedávno skončila levočská púť, tradičná demonštrácia sily Katolíckej cirkvi na Slovensku. Počas dvoch dní sa jej zúčastnilo okolo 400 tisíc veriacich. Čo je obzvlášť potešujúce, opäť sa tu potvrdil prevažujúci trend kresťanskej mládeže a mladých rodín.

V roku 2016 bolo na Slovensku vysvätených 51 katolíckych novokňazov. Na milión obyvateľov teda pripadalo viac ako deväť novokňazov. Štatisticky presne: 9,44.

V USA, kde žije viac ako 312 miliónov obyvateľov, vysvätili v tomto roku, teda v roku 2016, 548 novokňazov. Na milión obyvateľov teda pripadli ani nie dvaja kňazi. Štatisticky presne: 1,756.

Slovensko je teda kňazská veľmoc a snáď s výnimkou Antarktídy niet na svete kúska zeme, kde by nepôsobili slovenskí kňazi. Dokonca aj na studenom Islande sa stal biskupom Slovák. Nemálo slovenských teológov však pôsobí aj priamo v srdci Katolíckej cirkvi, vo Vatikáne. Najvyššie postavenie z nich má v súčasnosti arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Len pred pár mesiacmi bol za sudcu Tribunálu Rímskej roty vymenovaný dominikán a profesor kanonického práva Miroslav Konštanc Adam. Slovenský kňaz Ján Dubina je pápežským ceremoniárom. A takto by sme mohli pokračovať aj ďalej.

Práve Slovensko, ktoré je pod patronátom Sedembolestnej Panny Márie, je veľkým prísľubom pre morálnu obrodu európskeho priestoru. Namiesto rezignácie a pesimistických prognóz do budúcnosti je však naliehavo potrebné neúnavné konštruktívne úsilie o duchovnú obrodu.

Pozitívnym signálom je celoslovenská modlitbová iniciatíva Zo srdca Európy, ktorá vznikla v súvislosti s predsedníctvom Slovenska v Rade Európskej únie. Vyzýva slovenských kresťanov modliť sa v kostoloch a v rehoľných aj laických spoločenstvách po celom Slovensku počas najbližšieho polroka za jednotlivé krajiny Európskej únie tak, že každý týždeň bude venovaný jednej členskej krajine EÚ. Toto je správna cesta vpred, nie nekonečné lamentovanie nad koncilom, ktorý sa skončil pred vyše polstoročím.

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy