Niekto chce vštepiť národu pocit viny

Martin Lacko

Rozhovor s historikom Martinom Lackom

PhDr. Martin Lacko, PhD. (1976) absolvoval gymnázium v Piešťanoch, potom Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor história – filozofia. V rokoch 2001–2009 pôsobil ako odborný asistent slovenských dejín 20. storočia na Katedre histórie UCM v Trnave. Od roku 2007 pracoval ako vedeckovýskumný pracovník v Ústave pamäti národa. Venuje sa dejinám Slovenska v 20. storočí, predovšetkým výskumu obdobia prvej SR a tradícii novodobej slovenskej štátnosti. Zozbieral niekoľko stoviek výpovedí pamätníkov, najmä o období druhej svetovej vojny. Je autorom viacerých monografií, edícií dokumentov a zborníkov, asi päťdesiatich štúdií a množstva odborných článkov.

Ján Maršálek: Pán Lacko, v týchto dňoch sa verejnosť dozvedá o vašom prepustení z Ústavu pamäti národa, v ktorom ste roky pracovali. Dostali ste výpoveď pre údajné porušenie pracovnej disciplíny, no vidno za tým politickú motiváciu. Môžete sa k danej veci vyjadriť?

Martin Lacko: V ÚPN som pracoval takmer 10 rokov a nikdy som sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, úlohy som si nielen plnil, ale ich vysoko prevyšoval. Zlom nastal v októbri 2014. ÚPN vtedy navštívil šéf Židovskej náboženskej obce p. Igor Rintel, ktorý predsedovi Správnej rady O. Krajňákovi vyslovil požiadavku prepustiť mňa i Jána Bobáka (bývalý šéf Historického odboru MS), pričom nás údajne označil za „fašistov“. Odvtedy Krajňák hľadal len zámienku na naše prepustenie, verejne na nás útočil a osočoval nás, neuverejňoval, príp. cenzuroval naše vedecké výstupy. Stále však nebol reálny dôvod na prepustenie, hľadala sa preto zámienka. V mojom prípade to bol článok, ktorým som sa bránil voči osočovaniu denníka SME a O. Krajňáka v článku zo 6. júna 2016. „Demokrati“ zo SME mi vtedy nedali žiaden priestor na reakciu, tak som bol nútený brániť sa na svojej webovej stránke. No a práve za tento článok som dostal od Krajňáka neobvyklý pozdrav, oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, ľudovo povedané hodinovú výpoveď. Vraj som ho znevážil v očiach podriadených. (Text som zverejnil na webe.) Nenávisť voči mojej osobe a tlak na moje vyhodenie museli byť ohromné. Krajňák nečakal na poštové doručenie či odovzdanie na pracovisku, ale vyslal tri sekretárky s autom, aby ma naháňali na služobnej ceste. Najprv prepadli dom mojich rodičov, kde ma hľadali, potom chceli prenasledovať vlak, v ktorom som sedel. Nakoniec mi výpoveď priniesli až do Starej Ľubovne, kde som prednášal na odbornom seminári k výročiu SNP. Jeden zo zamestnancov ÚPN povedal, že by sa o tom dal nakrútiť akčný dokument, tzv. „road movie“.

J. Maršálek: Viackrát ste sa vyslovili v tom zmysle, že najvyššia miera slobody bádania a diskusie bola u nás začiatkom deväťdesiatych rokov, teda krátko po páde komunistického režimu. Znamená to, že sa situácia mení k horšiemu? Ak áno, nemajú na tom veľký podiel masmédiá? Nestali sa médiá hlavného prúdu nástrojom skrytej propagandy a manipulácie?

Martin Lacko

M. Lacko: Odpovedali ste si sám. Len začiatkom 90. rokov tu bola sloboda, potom už nie. Veď si len zoberte, koľko politicky protichodných periodík vtedy vychádzalo a aké rozmanité názory sa šírili. To postupne upadalo a dnes sa už pluralita skončila. Dnes sú tu už znova 50. roky, len v rafinovanejšom vydaní. Boľševici sa transformovali na liberálov. Vládne tvrdá cenzúra, strach. Práve médiá, a tí, čo stoja za nimi, majú na tomto alarmujúcom stave hlavný podiel. Médiá už dnes nie sú zdrojom informácií, ale nástrojom kádrovania, šírenia lži až nenávisti. A mám dojem, že im už ani to nestačí, potrebujú nepohodlných ľudí ponížiť, izolovať, ba fyzicky zlikvidovať. Presne ako boľševici – oponentov by najradšej pozatvárali do gulagov, prípadne rovno postrieľali.

J. Maršálek: Niektorí Slováci akoby sa hanbili za svoj štát. Zároveň sa zdá, že ktosi v našom národe rozsieva pocit viny za činy predchádzajúcich generácií. Ako to vnímate?

M. Lacko: No presne, to je tá hlavná tendencia dnešnej doby, presnejšie médií, vrátane RTVS, ktorú si platíme z našich daní. Ide tu o to, vštepiť národu pocit viny za svoju históriu, za skutky svojich rodičov, starých i prastarých rodičov. Osobitne za obdobie, keď mal svoj štát. Ponížený národ s pocitom viny sa poľahky ovládne, bez odporu sa vzdá svojho štátu, jazyka, pôdy, vody. Ba i svojich detí, ak mu to prikážu. Tlaku médií žiaľ podľahli už aj naši politickí a cirkevní predstavitelia.

J. Maršálek: Pamätám si vaše slová z istej verejnej diskusie: „Úlohou historika je skúmať, resp. hľadať pravdu.“ Na strane druhej, každý človek vychádza z nejakého svetonázorového základu. Ako možno podľa vás skĺbiť tieto dva faktory?

M. Lacko: Prvoradou úlohou historika je skúmať historické fakty, dávať ich do súvislostí, vytvárať komplexný obraz o dejinách. Samozrejme, že uhol pohľadu je u každého – nielen historika, ale u každého autora – iný, podmienený vekom, náboženstvom, výchovou a pod. No historické fakty by mali byť záväzné pre všetkých, bez ohľadu na mienku jednotlivca. Fakty však nestačí len skúmať kdesi v archíve, v kancelárii, treba ich aj zverejňovať, posúvať k ľuďom. A to je dnes problém, že vedci začínajú byť prenasledovaní za zverejňovanie faktov.

J. Maršálek: Ďakujem za rozhovor.

(Foto: Jana Bírošová a archív autora)

::

Internetová stránka Martina Lacka

::

Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.