To kozmické

Teofil Klas

Ledaže ešte perute

Pravda je taká,

že ma čoraz väčšmi ťahá

zem

a že ma čoraz väčšmi irituje

nebo.

Akže

si cestu iba hlinou zahádžem,

budem tu

už len, akoby som nebol.

Isteže,

ak budem mať iba

krídla z pavučín,

nenájdem silu

na štart z odletovej dráhy.

Možnože

niekedy sa lietať naučím,

ibaže čas mi je už krátky,

drahý.

Ledaže

vyrobím si ešte vznosné

perute

a prerátam ich zaťaženie,

ako načim.

A že ich ako zmladi

zdvihnem predpnuté.

(Čo aj ma to priam neurobí

mladším.)

Cez mĺkve zátarasy

Hodlali dni

a odchádzali týždne.

Lákali

hĺbky-výšky nepostižné.

Zrádzali vízie.

A vábne úbočia.

Momenty

márnivé a roztržité,

čo aj sa dávno vkryli

do pažite,

na predstavivosť

stále zboka útočia.

Konečne treba

uzemniť sa v nebi

a nebu

vystlať vonné lôžko

na zemi.

Vypoďkať z dverí

zdania umorené.

Cez mĺkve zátarasy hmiel

sa prebi.

Prehovor

márnu krivosť prtí

na zmeny.

Až narovnáš ich,

rozhodni sa pre ne.

Vzdušná čara pri zemi

Prekrásne protuberancie.

Turíce

v netradičnom vnímaní.

¿Potuchy chlapec nemá,

čí je?

Či zo slnka

sa hupkom vymaní?

Vynovujú sa poľské vnemy

doliehajúce

z dávna-nedávna.

Babylončan

už nie je nemý

a hluchý

ako vina predajná.

Tušenie vanu za Średzińským,

nejedna vzdušná čara

pri zemi.

Pripomína sa

blízke blízkym.

V nádherne

rozpoznanom krížení.

Čisté si podrž rozpomienky.

Neveľa býva takých

v orbite.

Maj pre ne

závoj iba tenký.

A vety

aspoň trocha rozvité.

Periskop

Odpútava sa čoraz väčšmi

kozmické.

To ďalšie

stráca v čare zabúdania.

Nezostáva sa večne v kolíske.

Konečná zas

je od kolísky daná.

Platón a Aristoteles

sú rozumní,

Syzifos

s balvanom sa molestuje.

Inšpiráciu predsa počúvni.

Pri hroboch

kvitnú zväčša Božie tuje.

Čím som bol,

že ma väčšmi vidieť na zemi?

Čím budem,

že ma nikde nespomenú?

Periskop pod hladinu zrazený

robí česť

iba záhodnému menu.

Bozk a eden

Koľko je kvetov,

koľko krás —

o jednej svedčia kráse.

Všetky ich vôkol

poroztras,

nech sa v nich oko pasie.

Hoc hravá je ich

záľaha,

každý z nich je len jeden.

Myseľ sa cez ne namáha

poznávať

bozk a eden.

Toľko je Božích bozkov

v dni,

že prelietajú do sna.

A každý z nich je

odchodný .

Čmárava nadúnosná.

Vydarilo sa v rozkvete

byť motýľom

a vážkou.

Čochvíľa

je však po lete.

A lieta sa už ťažko.

Zďaleka

Melodické je stále svieže.

Nemelodické ošiaľne.

Jednostaj doliehajú nôty.

Roztvárajú sa motívy.

Z etáží babylonskej veže

sa iba na dno dočiahne.

Podvihu myslí odnaproti

sa škrípna pieseň protiví.

Vietor ten škripot poroztáča.

A skaličí rast v náraze.

Tu ocitnú sa vnemy v hrsti.

Strach vyplašene zaškrieka.

Ako keď vyrušíš to vtáča

sediace v hniezde na baze.

Marivo uzdu nepopustí.

Čas nakloní sa zďaleka...     

Anjelmi sprevádzaný

Nezaškrípalo pero.

Len

z unavenej ruky vypadlo.

Preklopilo sa divadlo.

A vrchovatou mierou.

Nebolo vždy len krásne.

Nebolo

vždy len v čare úchvatné.

Keď vietor šíry uchmatne,

je to však ako z básne.

Anjelmi sprevádzaný,

Motulko

fára šťastný do raja.

Havran čas hrudou rozpája.

Hodenou navrch jamy.

Kulisy ošumeli.

A stíchla v katarzii

dráma.

Sny

spriečili sa spriama

s poznaním o tuneli.

Zrelý pre bitku?

Podstata v duši ostáva.

Po rokoch prídeš na to.

Doprava šiel si? Doľava?

Hýril si každou stratou.

Vesmír je plný prebytku,

a stravuje sa pritom.

Ktože je zrelý pre bitku,

kým sám neprešiel mýtom?

Ak niečo z teba zostalo,

to kozmické máš v duši.

A nie si smutnou postavou.

Ston už ťa nenaruší.

::

Prečítajte si: rozhovor s autorom.

::

Ilustračné fotografie: Ján Maršálek