|
Vlado Gregor |
Tajomstvo Božej existencie je obrovské,
nekonečné a i pre človeka s maximálnym IQ celkom iste nepochopiteľné a
nevyjadriteľné. Božia milosť nám dáva pochopiť, v čom spočíva zmysel nášho
života v tomto nepochopiteľnom tajomstve a zložitosti, ktoré nevládzeme logicky
obsiahnuť a definovať.
Stručne sa dá povedať, že tu ide o rozpor medzi
kauzalitou a finalitou, medzi slobodou a nevyhnutnosťou, medzi nepochopiteľným
milosrdenstvom a zároveň nevýslovnou krutosťou, s ktorou sa v živote
stretávame neprestajne. Vidíme ju v histórii našich predkov, hrozíme sa
katastrof, ktorých možnosť vidíme v budúcnosti, a zdajú sa nám šťastné
zvieratá, ktoré možné nešťastia natoľko nevnímajú.
Kauzalita nás presvedčuje o tom, že všetko má
svoju príčinu, a jedným z argumentov v prospech existencie Boha je to, že
tu musela byť prvotná príčina, ktorá všetko dala do pohybu. Ak tu však táto
prvotná príčina existovala, mala by k niečomu smerovať, k nejakému veľkému
finále a dôstojnému koncu. Ťažko predpokladať nezmyselný reťazec nekonečných a
v konečnom dôsledku nepochopiteľných príčin, ktoré vznikajú samé od seba, podľa
nejakého poriadku, ktorý je imanentný a prekonáva chaos a entropiu z nejakej
nedefinovateľnej a nevedomej vôle. Práve v tom je paradox ateizmu, ktorý
si vlastne vyžaduje väčšiu vieru ako tušenie a hľadanie Boha.
Nielen my kresťania, ale ľudia ako takí teda
veríme v nejaký zmysel, v nejakú tú finalitu a smerovanie k niečomu. Asi
to máme vo svojej prirodzenosti, pretože aj ateizmus si tvorí určitú vnútornú
logiku a hierarchiu právd a predpokladá, vďaka svojim zásluhám, lepší
spoločenský poriadok, než aký môže vytvoriť akékoľvek náboženstvo.
Je tu paradox evolúcie, ktorá mnohým veriacim
pripadá krutá a nezmyselná. Predpokladajú, že aj preto nemôže existovať a viera
v ňu vedie k vzniku totalitných systémov a absolútnej nezodpovednosti.
Stalin sa raz vyjadril, že vďačnosť je vlastnosťou psov... Máme teda dôvod byť
niekomu vďační za svoju existenciu a ešte k tomu ho považovať za milosrdného?
Máme zdravý rozum, ktorý nám hovorí, že všetko
sa deje prostredníctvom určitých procesov a postupne. Prichádzam stále detailnejšie
na to, že vyvíjame sa nielen my, nielen život, ale aj samotný vesmír, a to od
úplného počiatku, alebo aspoň od toho počiatku, ktorý predpokladáme a ktorý
podľa všetkého nikdy nebudeme môcť celkom pochopiť. Už Herakleitos píše o boji
protikladov a o tom, že vojna je matkou všetkých vecí. Túto tézu prevzal aj
marxizmus v podobe teórie o jednote a boji protikladov, ktorý tvorí úplne
všetko.
Môžem na svojom živote potvrdiť, že najviac
som získaval z toho, čo sa mi nepodarilo, kvalitnejšie ma modelovali a viac ma
poúčali nezdary ako to, čo mi vychádzalo a išlo ľahko a bez trápenia. Mám niekedy
pocit, že evolúcia a skutočne komplexné a zásadné premeny spočívajú v tom,
že to nepochopiteľné Božie milosrdenstvo necháva veci a pomery prísť až k
úplnej beznádeji a bezvýchodiskovosti a až potom účinne a nečakane
zasahuje. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ vzdychá Kristus na kríži a
tento povzdych sa mi ozýva z ťažkostí a nešťastí všetkých živých tvorov. Naozaj
sa zdá naivné predpokladať, že Boh vníma všetko živé a stvorené a že registruje
aj toho malého vrabčeka, za ktorého by sme nedali ani deravý groš...
Zložitý vývoj a nečakané smerovania sú aj
v podstate kresťanstva a jeho organizácie, teda Cirkvi. Táto sa veľmi
skoro individualizuje a rozpadá, rôzne mienky sa ocitajú v súboji
protikladov a mocenské boje sa svojou nemilosrdnosťou, hlúpou bezohľadnosťou a
ignoranciou hádam ani veľmi nelíšia od tých takzvaných profánnych a svetských
konfliktov. Zdá sa však, že Boh nad tým všetkým naozaj bdie a v rámci tých
hierarchických a niekedy až nemilosrdných spoločenstiev sa neustále rodia svätí
ľudia, ktorí nakoniec, niekedy aj proti vôli tých super organizovaných,
pohýnajú život a dejiny ďalej, organizáciu zachraňujú tesne pred pádom do
priepasti a dávajú jej nový zmysel a hodnotu.
Hierarchickosť a poriadok sa občas Cirkvi
vyčítajú, ale bez poriadku a pravidiel nemôže organizmus existovať – ani
jednotlivec a tobôž nie organizmus celého spoločenstva. Tá hierarchia,
poslušnosť a zodpovednosť môžu mať iste aj svoje temné stránky a následky. Dá
sa zneužiť nielen Morálny kódex budovateľa komunizmu, ale aj Desatoro, ba
dokonca aj Ježišove pravidlá, ktoré spochybniť je ozaj umenie, a predsa to
aj jeho vyznávači a nasledovníci neuveriteľne rôznorodým spôsobom dokážu.
Predsa je tu len, na rozdiel od rôznych
utajovaných a paralelných a povedzme si priamo aj slobodomurárskych
štruktúr, určitá verejná a niekomu sa zodpovedajúca hierarchia, ktorá zaručuje
predsa len definovaný, aj keď nedokonalý poriadok a prehľad. Sloboda Božích
dietok spočíva v tom, že sú ochotní aj za cenu života, ale bez násilia, tento
poriadok síce rešpektovať, ale napriek tomu ho vylepšovať, zdokonaľovať, alebo
sa aspoň za jeho vylepšenie modliť.
To sa iste nedá povedať o rôznych utajených
štruktúrach, mafiách a klikách, ktoré sa napriek svojim schopnostiam a
možnostiam vzájomne nenávidia a tvoria revolúcie, ktoré nakoniec požierajú
svojich vlastných. V tom viďme nádej pre to naše veriace spoločenstvo, pre
tú loďku Petrovu, ktorá napriek svojej krehkosti dostala mnohé prísľuby, ktoré
sa nám možno zdajú nereálne a nesplniteľné. Chcem teda touto, asi trochu
nesúvislou, úvahou prispieť k tomu, aby sme naďalej verili v konečné riešenie,
ktoré bude spravodlivé a milosrdné.
KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!
Vlado Gregor
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Stojí za to prečítať si tento príspevok a zamyslieť sa...Páči sa mi to, je to fundovaný filozofický a polemický článok, pretože vždy je nad čím polemizovať, čím sa vieme pohnúť aspoň trocha dopredu...
OdpovedaťOdstrániť