Nepodporujme
žiadnou formou vykrádanie kresťanských koreňov našej spoločnosti!
|
Ľudovít Košík |
Blíži sa koniec kalendárneho roka a s ním
sviatky zosnulých, tiež výročie Novembra 1989, keď nastali spoločenské zmeny
v Československu i celej východnej Európe, a potom najkrajšie
sviatky roka – Vianoce. Od roku 1989 nám uplynula ďalšia časť života, sme starší, ale neviem či aj múdrejší. Mali by
sme byť skúsenejší a skúsenosti by nás mali aj poučiť. Mám však opačný
dojem, Zdá sa mi, i keď sa mnohé zmenilo, že s reformami prišli aj
nové problémy, ktoré komplikujú náš život a často omnoho viac než tie
socialistické obmedzenia, s ktorými tu boli tiež mnohé výhody.
Isté je, že na tomto svete nemôže byť všetko
dokonalé, ako ani ja nie som. Sme slobodnejší, ale nie rovnako. Tí bohatší
a mocnejší rozličnými manipuláciami sa našu slobodu usilujú obmedzovať a robiť
rozhodnutia proti nám. Mnohokrát si tú svoju slobodu predstavujú celkom
neobmedzenú a bez zodpovednosti. Ale takto sa správame mnohí, nielen tí
bohatí a mocní. Zodpovednosť za spoločnosť, národ, Cirkev, obec, rodinu,
mládež, deti, kultúru, výchovu, vzdelanie, zdravie... sa usilujeme zvaľovať na
iných. Chceme a vyzývame, aby to niekto riešil. My sme si často vedomí
svojich práv, ale nie povinností a
zodpovednosti.
Vo všetkých oblastiach života poznáme normy, pravidlá,
ktoré nám poskytujú výhody, ale majú na nás aj požiadavky. Je to tak pre náš
prospech. Sme nútení sa vždy správať v rámci dovolených pravidiel
a mantinelov. Ak ich prekročíme, sami sa diskvalifikujeme a škodíme
sebe i iným.
Zdá sa mi, že oveľa intenzívnejšie ako
komunisti v rokoch 1948–89 likvidujeme základy všetkého dobrého,
pozitívneho, tvorivého, pekného... čo človeka buduje a robí ho
spravodlivejším, pravdivejším, ľudskejším, lepším... Spoločnosť sa polarizuje
a my sa dostávame do otvoreného boja a antagonistických postojov nielen v politike,
ale aj v rodine, v práci a vo vzťahoch. Neprestal ani protináboženský
boj, len zmenil taktiku a spôsoby, ale jeho výsledky sú omnoho účinnejšie
než za socializmu. Štatistiky i spôsob života hovoria jasne. V záujme
čohosi nového, čo ani nevieme pomenovať či definovať, likvidujeme všetko staré,
dobré a pekné, čo súviselo s našou kultúrou, tradíciami, dušou
a duchovnými hodnotami. Spojili sa mnohí v záujme akéhosi falošného
dobra, možno rýchleho zbohatnutia, materiálnych výhod, moci, aby obrali
o zvyšky slobody a toho mála, čo im ešte zostalo, tých najzraniteľnejších
a najbiednejších.
Všetci máme rovnaké práva, ale nie prostriedky, ktorými ich naplnenie
môžeme dosiahnuť. Šliapeme po
hodnotách, bez ktorých je život nemožný. Vraj v záujme budúcnosti. Ale
akej budúcnosti, keď našou najistejšou budúcnosťou je, že o nejaký čas,
ktorý nám bol vyhradený, ktorého dĺžku nepoznáme, len vieme, že to môže byť
najviac niekoľko desaťročí, rokov, mesiacov, týždňov.... budeme nútení tento
svet opustiť, i všetkých ľudí okolo nás, všetky vzťahy spoločenské,
rodinné, priateľské, cirkevné, politické, a zostaneme sami a budeme
účtovať do posledného haliera? Čo tu po
nás zostane? Práca, rodina, majetok...? A čie to všetko bude a komu a
načo to všetko poslúži? Kto sa nás vtedy zastane? Čo nám bude útechou
v okamihoch odchodu zo sveta? Aké preukazy vytiahneme, aké kreditné karty
budú v platnosti, čím budeme argumentovať...?
Šliapeme po hodnotách duchovných, duševných i materiálnych. Správame sa tak a usilujeme sa všetci
zjednotiť v tom, že hmota, peniaze a pôžitky nás urobia trvale
šťastnými. Zdá sa mi, že toto je najvyššou dogmou mnohých jednotlivcov
i skupín. Ale slzy vdov a sirôt, okradnutých, dobitých
a zabitých svedčia proti nám. Šliapeme po bezstarostnom detstve, po šťastí
milujúcich manželov, ktoré nie je možné opakovať a prežiť znova len preto,
že sa nám to pre našu nezodpovednosť nepodarilo na prvýkrát; po šťastí
rodinnom, priateľskom, spoločenskom, národnom, cirkevnom i osobnom...
Dostávame sa do zložitých situácií,
závislostí, čudných a hriešnych vzťahov, zamotávame sa, nevidíme
východisko, komplikujeme si život sami sebe i navzájom. V záujme
akejsi fiktívnej budúcnosti, ale položme si otázku, akú súčasnosť a budúcnosť
nám môže priniesť hriech, zvlášť ak ešte mnohí v nedeľu v chráme
hovoríme: verím v život večný; ale aj tam nás je akosi menej a čoraz
viac ľudí už nepotrebuje kňaza ani pri smrteľnej posteli ani pri pohrebe
a všimol som si u nás vzrastajúci počet pohrebov bez cirkevného obradu,
alebo aj bez civilnej rozlúčky.
Čo sme urobili pre dobro našich bratov
a sestier, našich blízkych a všetkých ľudí dobrej vôle? Čo sme im
dali, čím sme ich obohatili, akým hodnotám sme ich učili? Neveríme už aj my tomu,
že budeme šťastnejší, ak za každú cenu budeme mať viacej bohatstva, moci – aj
za cenu podvodov, klamstva a zrady ľudí okolo nás, aj tých najbližších?
Aj spoločný majetok je naším spoločným dielom,
nevytvorili ho len tí, ktorí sú poverení ho spravovať. Sme šťastnejší
v našom národe, štáte, obci, farnosti po roku 1989? Nie sme niekedy
smutní, znechutení, otrávení, uštvaní a bez pomocnej ruky i ucha,
ktoré by nás aspoň vypočulo, v toľkých našich problémoch? Koľkí nás už
sklamali! Uveríme zase novým tváram, stranám, demagógiám, že títo najnovší už
skutočne budú budovať naplno naše šťastie? A uplynú možno ďalšie roky
nášho života v budovaní fiktívnych vzťahov a neistej budúcnosti. Koľký raz?
Nebuďme naivní. Nespoliehajme sa na mocných
sveta. Uverme naplno Bohu a jeho pravde a láske v celej šírke
jeho učenia. On nás učí žiť v každej dobe, aj v tej najťažšej,
a o svojich verných sa vždy postará. Čerpajme múdrosť denne
v Biblii a Eucharistii i v bratoch. Lásku k Bohu
a človeku nie je možné odseparovať. Nepodporujme žiadnou formou vykrádanie
kresťanských koreňov našej spoločnosti, národa, Cirkvi a rodiny. Žime vieru
autenticky, v celej plnosti a šírke. To nám môže priniesť trvalú radosť
a pravú náplň života. Aj po našom odchode zo sveta pretrvá len to
dobré, pekné, hodnotné, čo sme vykonali a rozdali pre Božie Kráľovstvo. Modlím
sa za to, aby sa nám to spoločne darilo.
Ľudovít Košík
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Prečítal som si príspevok od pána Košíka. Je to doslova pravda. Vládnu nepovolaní amatéri, dejú sa veci povrchne, peniaze sa nezarábajú, ale zháňajú, práva máme, no na povinnosti sa akosi zabúda. Skutočnú práca nie je zaplatená, netreba pracovať, niekedy sa stačí iba "pridať" na správnu stranu, na kvalitu, ak ide o bežnú prácu sa nehľadí. V redakciách väčšinou ide o mladých neskúsených možno aj "klobáskových" adeptov pera, čiže nie sú kvalitní redaktori, sekretári, editori. Stačí poslúchať a robiť politiku tých, čo médiá vlastnia. Prinajmenšom a cení, ak sa vám podarí "uloviť" inzerciu od nejakého solventného podnikateľa. Súdnictvo až smerom nahor je skorumplované vrátane politikov, v kauze ako Gorila
OdpovedaťOdstrániťsú namočení všetci zlodeji na najvyšších miestach, hoci sú obvinenia a konkrétne dôkazy nič sa nedeje. Čo by sa aj malo diať, keď sa tí čo pracujú a najmenej zarábajú zdierajú rôznymi poplatkami? Človekovi je z toto všetkého zle, nanič. Článok pána Košíka je trefný, no takýchto apelujúcich príspevkov je plná sociálna sieť, no platí "Pes šteká a karavána ide ďalej!" Žiaľ! milan kupecký
Ani ja sa na ine nezmozem, usilujem sa len na niektore skutocnosti a trvale pravdy poukazat, ale aj tak si ziskavam mnohych nepriatelov, asi by som mal len mlcat a modlit sa a sledovat ako sa tento narod hryzie o posledne zbytky toho co tu zostalo a zenie sa do nestastia, casneho i vecneho. Mame rozdielne predstavy o stasti a buducnosti osobnej i spolocenskej, mne sa to zda podobne babylonu, ako rad by som sa mylil a videl pozitivne vysledky, radost v srdci a usmev na tvari u mojich oponentov. Ludovit
OdstrániťĎakujem Vám za článok, ktorý výstižne charakterizuje našu súčasnosť. Po Novembri 89 som sa tešil/nádejal, že získaná sloboda náboženstva umožní náš duchovný rozvoj. V skutočnosti je tlak na Cirkev v mnohých ohľadoch väčší, ako za socializmu.
OdpovedaťOdstrániťBohužiaľ Cirkev rozvracajú svojou neposlušnosťou aj podaktorí kňazi a veriaci. No a čo sa deje na Západe, ktorému sme pred Novembrom závideli náboženskú slobodu, je hotová katastrofa.
Najviac ma irituje snaha pretlačiť "vymoženosti" typu LGBTI aj ku nám. Je mi z toho smutno. Ale snažím sa napriek tomu byť optimistom, lebo verím, že náš nebeský Otec síce dopustí, ale neopustí.
Vlado
Sloboda môže byť darom, ale i zmarom. Dobrým darom je vtedy, keď ju človek spojí so zodpovednosťou. Keď ju však spojí so svojvôľou, uškodí mu.
OdstrániťK výročiu Novembra 1989 sa vyjadruje aj Vlado Gregor v článku Istota v neistote (http://www.priestornet.com/2016/10/istota-v-neistote.html).
OdpovedaťOdstrániťPíše, že ako celok sme boli k pádu totality „doslova dokopaní“. Znie to dosť provokačne, no treba popravde povedať, že ľudia boli vo väčšine pasívni, resp. chceli zmenu v nádeji na zvýšenie životnej úrovne – idey a ideály ich veľmi nezaujímali. A podobné je to aj dnes.
Ako kresťania sme uvítali pád komunistického režimu, ale nepredpokladali sme taký ďalší vývoj, k akému došlo. Ako sa ľudovo hovorí, namiesto čerta prišiel diabol.
OdpovedaťOdstrániťDopady štvrťstoročného pôsobenia liberálnej demokracie sú z kresťanského hľadiska devastačné: kríza viery a morálky, demografická kríza a kríza rodiny, narušené vzťahy a najmä narušené vedomie toho, čo je dobré a čo zlé.
Kostoly sa vyprázdňujú, zato väznice, útulky a psychiatrické liečebne sú preplnené.